Dnes je utorok, 07.júl 2020, meniny má: Oliver
Čas čítania
7 minutes
Zatiaľ prečítané

Poviedka na pokračovanie časť 4 - Listy od mŕtveho

marec 26, 2020 - 15:00
Evu rozruší správa z polície, že sa našla mŕtvola neznámeho muža, ktorá by mohla zodpovedať nezvestnému Andrejovi.

Keď nádej strieda beznádej

Na policajnej stanici sa stretne so svojou svokrou Vierou, ktorej absolútna istota, že nemôže ísť o jej syna, uvedie do pomykova nielen Evu, ale aj samotných vyšetrovateľov. Zmätená Eva si dáva do súvislosti jednotlivé udalosti, ktorým nepripisovala nijaký význam, no jednoznačnú odpoveď nenachádza.

Do Vianoc chýbalo ešte pár týždňov, no nákupné šialenstvo už zovrelo mestečko do svojich nenásytných pazúrov. Ľudia ako splašení pobehovali z jedného vysvieteného obchodu do druhého, vychádzali obvešaní taškami a balíčkami a náhlili sa za ďalšími nákupmi. Eva nikdy nedokázala podľahnúť tejto masovej hystérii a teraz jej bola úplne cudzia, akoby sa jej blížiace sviatky vôbec netýkali. Snažila sa nevšímať si ich. Dokonca odkázala domov rodičom, že príde len na Božie narodenie, inak slúži na pohotovosti v okresnej nemocnici.

Prechádzala ulicami mesta s rukami zaborenými do vreciek kabáta a s malou kabelkou na pleci. Žila v celkom inej časovej dimenzii. V duchu už bola v letných mesiacoch budúceho roka, kedy si naplánovala niekoľkotýždňovú cestu do Bosny, kde dúfala nájsť stopy svojho nezvestného muža. Odhodlanie vydať sa na túto cestu s neistým výsledkom v nej skrslo pred pár dňami, keď jej bol doručený list, v ktorom jej kompetentné orgány suchým, úradným jazykom definitívne potvrdili, že na základe rozboru DNA je vylúčené, že by pozostatky neznámeho muža mohli patriť jej Andrejovi.

„Aj tá najčernejšia istota je lepšia ako takéto tápanie v nikdy sa nekončiacej tme,“ šomrala si sama pre seba, dodávajúc si tak odvahu pred dobrodružnou cestou. Prišla domov, rozžala všetky svetlá, v poslednom čase sa lepšie cítila, keď bolo všade rozsvietené. Zrak jej padol na pracovný stôl, kde sa vedľa jej notebooku začali kopiť vytlačené informácie o Bosne, špeciálne tie, ktoré sa týkali povodia Neretvy. Uplynulé víkendové dni nevenovala ničomu inému, len brázdila po internete a hľadala čokoľvek, čo by jej mohlo pomôcť pripraviť sa na nastávajúcu cestu. „Aj tak je to veľmi tenký ľad, na ktorý sa púšťam. Flóra, fauna, reklamné cestopisy a na pokeci pár úžasných zážitkov od milovníkov raftingu. Nijaký pevný bod, nič, čo by osvietilo a nasmerovalo. Nuž čo, nezúfaj, dievča, máš pred sebou ešte niekoľko mesiacov, možno sa stane nejaký zázrak.“

Čosi v podvedomí jej našepkávalo, že ten „zázrak“ je kdesi veľmi blízko nej. Možno by som sa mala otvorene porozprávať s Vierou, napadla jej svokra, lepšie povedané, tá jej neochvejná istota, že Andrej žije. Hlúposť,“ mávnutím ruky zamietla svoju myšlienku. Chudera, tá už nemá v hlave všetko v poriadku. Celé dni trávi pred improvizovaným oltárikom, s fotografiou Andreja a depresie si lieči fľašou lacného vína. Tá mi určite nepovie nič múdre, stále len bude opakovať to svoje, čomu sama uverila, lebo uveriť chcela. Eva neznášala ľudí, z ktorých hovoril viac alkohol ako zdravý rozum. Ona sama sa poháriku vyhýbala, pamätajúc si spolužiačky z internátu, ktoré v opileckom bľabotaní vykecali viac, ako chceli a po prebudení sa jej zahanbene vypytovali na priebeh preflámovaného večera. Nikdy nepochopila, prečo sa ľudia dobrovoľne otupujú, veď problémy to nevyrieši a na nálade tiež nepridá.

Možno by som sa mala otvorene porozprávať s Tónom. Napadlo jej meno Adrejovho najlepšieho kamaráta od detských čias a parťáka na všetkých vodáckych dovolenkách, vrátane tej poslednej s tragickým koncom. Tóno mu bol najbližší, a čo keď vie viac, než prezradil. Vtedy si uvedomila, že sa s ním, ani s ďalšími dvomi mužovými kamarátmi od toho nešťastia vlastne ani nerozprávala. Uzavrela sa do seba, do svojho žiaľu a bezútešného čakania, neschopná s kýmkoľvek komunikovať na túto tému, snažiac sa ju čo najviac vytesniť z mysle. Oni to rešpektovali. Vedeli, že žena ich najlepšieho priateľa je síce sympatická a milá, ale nesmierne uzavretá. Nechceli sa jej vnucovať spoločenskými pozvaniami, ktoré by aj tak odmietla. Eve sa vynoril v pamäti zvláštny Tónov výraz, ktorý zachytila v jeho očiach, keď sa prednedávnom náhodne stretli pred malou samoobsluhou. Čo keď v tých jeho rozpakoch a neschopnosti pozrieť mu do očí je kľúč k celej záhade?

V mobile našla jeho telefónne číslo, no skôr, než ho zavolala, si to rozmyslela. Radšej to nechám na zajtra, veď ráno je múdrejšie večera, alibisticky si zdôvodnila svoju nechuť telefonovať a dohadovať si stretnutia s ľuďmi nad rámec svojich pracovných povinností. Pacienti v ambulancii, ktorí sa jej okrem chorôb posťažovali aj na život a s ktorými prehodila slovko, dve aj na inú tému, ako je aktuálna diagnóza, jej na spoločenské vyžitie celkom stačili. Netúžila po nijakej inej socializácii, a tak musela nazbierať trochu duševných síl, kým si dohodne s Tónom súkromné stretnutie.

Ľahla si do postele a predstavovala si, ako hľadá Andreja kdesi v ďalekej, neznámej krajine, v ktorej nikdy nebola a ani ich reč nepozná. Videla sa, ako lepí po stĺpoch a múroch Andrejovu fotografiu s anglickým textom, prosiacim o pomoc. Bože, veď to je, ako hľadať nejakého strateného čokla,“ vzdychla si sama pre seba, obrátila sa na druhý bok a zaspala pri svetle nočnej lampy.

.......

„Prepáč, že meškám,“  ospravedlňovala sa zadýchaná Eva Tónovi, ktorý evidentne už dlhšiu chvíľu mrzol pred dverami kaviarne. „To nič, na krásnu dámu vždy rád počkám,“ odpovedal jej s galantným úsmevom a pri jej spýtavom pohľade dodal už vážnym tónom: „Som veľmi rád Evi, že si sa konečne ozvala a nabrala odvahu o všetkom sa porozprávať. Viem, ako ťa to zasiahlo, ale s Mirom a Paľom sme si už niekedy aj mysleli, že sa na nás hneváš, že nám to dávaš za vinu. Ver, veľakrát sme chceli za tebou prísť, ale akosi sme sa neodvážili.“

„Nehnevám, určite sa nehnevám, len som nemala odvahu pýtať sa, dúfala som, že sa to akosi vyrieši samo od seba.“ Vchádzala dverami, z ktorých sa šírila nádherná vôňa čerstvo pomletej kávy.

Keď jej pomáhal z kabáta, ozval sa z kúta kaviarne veselý hlas: „Zdravím, pani doktorka, dávno sme sa nevideli.“ Obzrela sa a zbadala, ako od jedného stola vstal mladý muž so širokým úsmevom na perách. Chvíľu jej trvalo, kým v ňom dokázala identifikovať onoho „drzého“ pacienta, ktorého takmer vypoklonkovala zo svojej ambulancie. „Á, pán učiteľ. Vidím, že sa vám darí,“ kývla mu so zdvorilým úsmevom a radšej sa odvrátila, keďže zacítila na sebe nevraživý pohľad jeho spoločníčky.

„Ty sa poznáš s tou zlatokopkou?“  Zlostne zasyčala Alenka Marekovi takmer do ucha. „Prišla, ani nevieme poriadne odkiaľ, s nikým sa nekamaráti, zbalila najbohatšieho podnikateľa v okolí a teraz, keď ostala sama, sa zavesila na ďalšieho pracháča a môjtybože, tento je navyše ešte aj ženatý. Muž sa jej vraj utopil kdesi v tramtárii, keď už nevedel, čo s peniazmi od dobroty, ale ktovie, ako to bolo, niektorí hovoria, že vraj od nej utiekol...“

„Ali, prestaň, ohováranie ti vôbec nepristane. To nechaj starým babám,“ zastavil jej škodoradostný monológ Marek, ktorý naozaj neznášal zlomyseľné urážky. Nechcel, aby sa Alenka ponižovala v jeho očiach týmto spôsobom, lebo mal svoju kolegyňu celkom rád. Hoci ho spočiatku vystrašila turbulentným záujmom o jeho osobu, neskôr si na ňu celkom zvykol a jej spoločnosť neodmietal. Vedel, že v jadre je to dobré a milé dievča, a to, čo na nej ľudí odpudzuje, tá jej prehnaná, až dotieravá pozornosť, nie je ničím iným, ako deformáciou dieťaťa vyrastajúceho v rodine, ktorej spoločenské ambície ďaleko presahujú skutočné možnosti. Na škole ho veľmi bavila psychológia a jeden čas aj rozmýšľal, či sa nevykašle na pedagogiku a nezačne študovať výlučne tento odbor, no žiaľ skromné finančné možnosti jeho matky takéto experimentovanie úplne vylučovali. Napriek tomu Alenku presne diagnostikoval. Trpela syndrómom dieťaťa, ktoré nikdy nebolo milované bezpodmienečnou láskou a každé pohladenie či pochvalu si u mamy a otca musela vyslúžiť nejakým dobrým činom, ktorým napĺňala predstavy rodičov, a tie vlastné si možno ani nestihla vytvoriť. A hoci si to sama neuvedomovala, mala v sebe komplex neistoty, že nikdy nebude dosť dobrá v očiach ostatných, prahla po pochvale a bola ochotná pre ňu urobiť čokoľvek. „Škoda, že si neverí. Inak je celkom fajn,“ charakterizoval svoju kolegyňu Marek.

......

„Ťažko sa mi o tom hovorí, Tónko,“ zaborila si Eva ruky do vlasov. „Viem,“ odpovedal úsečne. „Rád by som ti pomohol, ale neviem ako, neviem ti povedať nič, čo by si aj ty sama nevedela. Ja mám ten strašný deň stále pred očami a len ťažko sa mi s tým žije. Ver mi.“

„Verím, no predsa, nevedel by si si spomenúť na niečo, možno celkom nepodstatné, čo by ma aspoň trochu posunulo k tomu, čo sa naozaj stalo? Čokoľvek, maličkosť, či nebol nejaký divný, či nespomínal niečo...“ neodvážila sa vysloviť tie strašné slová.

„Preboha, čo máš na mysli?“ Pozrel na ňu zhrozene. „Snáď si len nemyslíš, že využil tú tragédiu a nafingoval svoju smrť, aby zmizol z povrchu zemského?“

Prudko zavrtela hlavou. „Nie, nemyslím, veď to je absurdné, ale pochopila by som, keby sa jeho telo našlo, kebyže sa môžem ísť vyplakať na jeho hrob a žiť ďalej, ale takto, veď ja už strácam zdravý rozum a úsudok. Rozhodla som sa, že v lete sa vyberiem do Bosny a nech ma to bude stáť aj môj vlastný život, dozviem sa pravdu o svojom mužovi.“

„To môžeš, Evi,“ láskavo ju pohladil po ruke. „Ak sa čo len trochu bude dať, pôjdem tam s tebou a pomôžem ti, ale nenechaj sa trýzniť zbytočným očakávaním. Neretva je divoká rieka, svoje kruté tajomstvá dokáže uschovávať celé roky a niekedy ich nevydá vôbec. Podnikni tú cestu a keď sa vrátiš, alebo vrátime, požiadaj súd, aby ho vyhlásili za mŕtveho a ty sa zariaď, ako najlepšie budeš môcť. Veď si mladá a život máš pred sebou. S istotou ti môžem povedať iba jedno,“ vzal jej ruku nežne do dlaní, odhrnul z čela prameň vlasov a pozrel do uslzených očí: „Andrej, tvoj muž a môj najlepší priateľ, akého som kedy mal, už nie je medzi živými...“

Pokračovanie na budúce

- - Inzercia - -