Dnes je pondelok, 25.máj 2020, meniny má: Urban
Čas čítania
7 minutes
Zatiaľ prečítané

Poviedka na pokračovanie časť 11 - Listy od mŕtveho

apríl 02, 2020 - 15:00
Po dlhom putovaní horskými oblasťami Bosny natrafili Eva s Marekom na opustenú usadlosť zaznamenanú len na vojenskej mape.

Živý či mŕtvy?

Domáci ich prijali veľmi nevľúdne, no keď vysvetlili zmysel svojej cesty, situácia sa zmenila. Po počiatočných rozpakoch vyšlo najavo, že pred rokmi skutočne prišiel na samotu muž podobajúci sa na Andreja a našiel tam svoju smrť...

Sedela ako omámená pri tom skromnom, jednoduchom hrobe, vnímala len, ako slnko presvitá cez koruny starých pokrútených borovíc a vytvára jej pred očami bizarné obrazy, ktorým chýbal nielen tvar, ale aj zmysel. Presne tak sa cítila v tomto momente aj ona sama. Akoby sa celá jej bytosť zmenila na amorfnú hmotu, ktorá len tak vegetuje bez cieľa. Udalosti, ktoré sa stali, postrádali akúkoľvek logiku.

„Musí byť na to nejaká odpoveď,“ oslovil ju po chvíli Marek. „Pamätaj, že nič nie je také, ako to na prvý pohľad vyzerá a aj toto, nech sa ti to zdá akokoľvek chaotické, určite má svoj dôvod.“

Pragmatický Marek nechal Evu, tápajúcu vo vlastných myšlienkach, na pokoji a zatiaľ čo ona trúchlila, snažil sa zdokumentovať fakty.

Nafotil hrob s náhrobným kameňom, zaregistroval jeho polohu a aj výpoveď starca, ktorý telo pred rokmi pochoval. Dúfal, že sa mu podarí primäť k exhumácii telesných pozostatkov miestne úrady, ktoré pred súdom vylúčili akúkoľvek pochybnosť, že ide o Andreja. Ťaživé tajomstvo by sa tak konečne po rokoch odhalilo, aj keď so smutným koncom. „Nuž, ale zázraky sa nedejú,“ povzdychol si mladý muž s fotoaparátom na pleci. „V podstate sa takýto koniec dal čakať.“

Cvakal fotoaparátom pietne miesto, keď podišla k nemu Eva. Dala mu ruku na plece a smutne podotkla: „Myslím, že toto je argument, ktorý bude musieť prijať aj Viera. Svokra, Andrejova mama,“ dodala na vysvetlenie. „Bude musieť prestať s tými fantazmagóriami a prijať realitu takú, aká je.“ Eva totiž pri hrobe svojho muža našla v sebe odpoveď, ktorou si vyriešila záhadu tajuplného listu. „Napísala mi ho Viera, keď sa dozvedela, kam sa chystám. Nebol pre ňu problém napodobniť synovo písmo, veď ho dokonale poznala a navyše bola učiteľkou na prvom stupni. Nemyslím, že by to bola z jej strany len číra zákernosť,“ ospravedlňovala svokrinu krutosť. „Ona uverila tomu, že jej syn žije, prispôsobila si k tomu okolnosti a utiahla sa do sveta, kde jej túto vieru nik nemohol vziať. Samozrejme, že sa zľakla, keď sa dozvedela, že ho ideme hľadať. Pochopila, že by som mohla nájsť dôkaz, ktorý by jej definitívne vzal posledné zrniečko nádeje...“

Marek docvakal posledné snímky a trojica sa chystala na odchod. Lúčili sa s domácimi, vlastne len s najstarším členom tejto zvláštnej domácnosti. S ostatnými si len podali ruky. No keď Eva pristúpila k jednej zo žien, všimla si, že tá jej venovala akýsi zvláštny pohľad. Akoby sa jej snažila čosi povedať, no nenašla odvahu. Ten pohľad sa jej vryl do pamäti a nevedela sa zbaviť nepríjemného pocitu čohosi, čo si nedokázala vysvetliť, no kedykoľvek si naň spomenula, zamrazilo ju až do kostí.

V Mostare zašli na policajnú stanicu, dúfajúc, že dôkazy, ktoré objavili, prinútia vyšetrovateľov vrátiť sa k prípadu roky nezvestného Andreja.

Sadko, využijúc svoje neformálne vzťahy, sa snažil vysvetliť policajtom, že ide naozaj o závažný prípad, no tí ho odbili slovami: „Keby sme mali prehľadávať každý hrob, ktorý sa nájde v horách, tak by sme nerobili nič iné, len hrobárov. Pochopte, bola vojna, stať sa mohlo čokoľvek...“ S týmto vágnym vysvetlením sa napokon museli uspokojiť.

 

.............

Cesta domov sa niesla vo veľmi zvláštnej atmosfére. Smútok v Evinej duši sa miešal s pocitom určitej úľavy, no sama sa nevedela vyznať vo svojich pocitoch. Odrazu sa cítila byť voľná, no vedela, že sa za ňou zatvorili dvere jednej životnej kapitoly, v ktorej bola veľmi šťastná, a bála sa, že ten pocit milovanej manželky už stratila navždy.

S Marekom si boli čím ďalej tým bližší, no obaja sa báli prekročiť krehkú hranicu priateľstva. Ani jeden z nich netušil, čo by našli za ňou.

V Sarajeve sa ubytovali v hoteli a zabukovali si letenky do Viedne na nasledujúci deň. Neskoro večer, práve keď si Eva v kúpeľni umývala zuby a chystala sa do postele, jej zazvonil mobil. Kým dobehla, zmĺkol. Vzala ho do ruky, chcela prevolať, no na displeji sa ukázalo utajené číslo. „Ak je to dôležité, zavolá,“ prikryla sa po uši paplónom. Po polhodine sa mobil ozval opäť. Zazvonil len raz a zmĺkol skôr, ako ho stihla zdvihnúť. Trochu ju to znepokojilo a keď sa situácia zopakovala pred polnocou aj po tretíkrát, doslova stratila aj tak dosť rozrušené nervy a zosypala sa v hysterickom plači. „Kto, alebo čo mi dočerta nedá pokoj? Som len celkom obyčajná lekárka, obvoďáčka z malého mesta, tak, kto tu so mnou hrá takúto hnusnú, zákernú hru a čo má byť jej cieľom?“ Istota, týkajúca sa osudu jej muža, ktorú doteraz v sebe aj keď s bolesťou pestovala, sa odrazu rozplynula v nočnej temnote. Poobzerala sa okolo seba, zrak jej spočinul na svietiacej obrazovke mobilu a pochytil ju mrazivý panický strach. Ako zmyslov zbavená, len tak naboso v nočnej košeli vybehla na chodbu a zabúchala na dvere Marekovej izby. Keď rozospatý otvoril, padla mu celá roztrasená do náručia a držala sa ho ako poslednej istoty, ktorú na tomto svete mala...

...........

Domov sa vrátili v polovici septembra. Ak pri odchode mali pocit, že sú v mestečku cudzincami, teraz im každý dával najavo, že sú doslova neželaní. Evu ešte ako-tak tolerovali, veď dostať na vidiek mladú, perspektívnu obvodnú lekárku je viac-menej zázrak, no Marek bol na tom oveľa horšie. Keďže  v septembri nenastúpil do práce, dostal výpoveď, samozrejme za výdatnej pomoci poslanca Bázika. Stratou miesta prišiel aj o svoj učiteľský byt, ten v Bratislave predal, a tak sa musel ubytovať v Evinom dome. To bola len ďalšia voda na mlyn pre miestne klebetnice. 

Samozvané strážkyne miestnej morálky sa im vyhýbali, akoby boli nakazení morom, a tie najhorlivejšie dokonca začali chodiť  k lekárovi do niekoľko kilometrov vzdialeného Svitu. No pomerne rýchlo ich to prešlo a postupom času sa opäť pokorne vracali do miestnej ambulancie. Eva ich migráciu nijako nekomentovala a správala sa profesionálne. Slušne a s patričným odstupom.

Marek sa tiež dlho neumáral strateným miestom. Fyzikára a telocvikára prijali s otvorenou náručou v susednej škole a nejaké miestne šuškandy ho absolútne nezaujímali.

No aj v ich prípade platilo, že každá senzácia trvá len tri dni. Hladinu verejnej mienky rozrušil ďalší škandál. Pri stavebných prácach našli v neďalekom lesíku pozostatky neznámeho muža. Čoskoro sa zistilo, že ide o nezvestného podnikateľa z Popradu, ktorý zmizol pred siedmimi rokmi. Vedelo sa, že figuroval v kauze nezákonného obchodovania s lukratívnymi pozemkami pod Tatrami. Ukázalo sa, že bol čosi ako biely kôň a v tejto súvislosti sa v tlači začali objavovať prekvapujúce mená. Nechýbalo ani meno obávaného pána poslanca Bázika. Evu však nesmierne rozrušilo, keď sa vynorilo aj meno jej bývalého milenca a Andrejovho najlepšieho kamaráta Tóna. Premkla ju strašná predtucha...

S Tónom sa od ich rozchodu nestretla. Vedome sa mu vyhýbala, nechcela jatriť staré rany a necítila sa byť dostatočne pripravená ocitnúť sa mu tvárou v tvár. Zážitky z Bosny ešte tiež nemala racionálne spracované vo svojej hlave a nemala potrebu sa s nimi s kýmkoľvek deliť. „Veď príde čas a potom mu to porozprávam,“ hovorila si v duchu. „Verím, že bude mať k tomu čo povedať.“

No vedela, že určite sa nevyhne stretnutiu s Vierou. Mala pravdu, hoci si Viera dávala načas. Akoby sa stretnutia tiež obávala.

No niekedy v októbri zaklopala na jej dvere. Usadila sa v obývačke a bez úvodu sa jej posmešne spýtala: „No čo si tam vypátrala? Išla si si hľadať muža, ale veď ty si ho aj našla, akurát nie toho, ktorého si stratila.“ Eva chvíľu váhala, či vôbec má na takýto spôsob dialógu pristúpiť, no napokon sa premohla. Prisadla si k svokre na gauč a mlčky otvorila notebook. Našla fotografie hrobu s náhrobným kameňom, na ktorom bolo vyryté meno Andrej. Prerývaným hlasom jej porozprávala o usadlosti v neprebádaných lesoch, jej zvláštnych obyvateľoch a čo sa dozvedela od starca, ktorý pred rokmi vlastnoručne vykopal hrob a pochoval v ňom telo jej syna.

„A to má byť akože dôkaz?“ pozrela jej Viera priamo do tváre a Eva zarazene v duchu skonštatovala, že v jej oku sa nezaleskla ani slza. „A čo iné by to asi tak malo byť,“ odpovedala jej rovnakým tónom.

„Nebuď smiešna, blábolenie nejakého polobláznivého chlapa, ktorý sa ešte nespamätal z vojny, ma predsa nemôže presvedčiť.“

„Vás možno nie, ale uvidíme, čo na to povie súd. Myslím, že je čas uzavrieť toto hranie sa na prízrak živého, neživého. Požiadam, aby bol Andrej vyhlásený za mŕtveho. Ten pokoj si zaslúžime nielen my, ale predovšetkým on.“

„Ty si sa určite pomiatla. To chceš takouto rozprávkou, ktorú si si priniesla z výletu, presvedčiť úrady? Môj syn žije a ja nedovolím, aby si sa zmocnila len tak jeho majetku a užívala si ho s frajerom.“ Viera sa zdvihla na odchod. Eva jej v tom nebránila. Vyprevadila ju nielen k vchodovým dverám, ale aj k bráničke a dívala sa, ako jej postava mizne na chodníku v hustnúcej tme.

Keď sa zvrtla späť k domu, podlomili sa jej kolená. V schránke sa belela obálka. Bola si istá, že tam ešte pred chvíľou nebola. Viera ju tam v nečakanej chvíli nemohla vhodiť, veď bola po celý čas s ňou.

Trasúcimi rukami otvorila schránku a roztrhla obálku. Vypadol jej list, na ktorom bolo tým istým písmom, ako pred časom napísané: „Vrátim sa, keď budem môcť. Andrej.“

Pokračovanie nabudúce

- - Inzercia - -