Dnes je sobota, 11.júl 2020, meniny má: Milota
Čas čítania
5 minutes
Zatiaľ prečítané

Skutočný príbeh - Príbeh so šťastným pokračovaním

apríl 20, 2020 - 14:38
Môj život rada prirovnávam k sitcomu. Množstvo trapasov a vtipných situácií občas konkuruje zábavným seriálom. Mám to tak rada, pretože za najväčšiu tragédiu človeka považujem to, ak sa berie príliš vážne.

Podobné bolo i stretnutie s mojím terajším manželom, ktorý si odo mňa v bare vypýtal telefónne číslo. To som mu pre istotu pozmenila, no aj tak sme sa nakoniec našli, hoci k tomu viedla dlhšia cesta. Cesta, do ktorej sa okrem všetkého krásneho priplietla choroba. Nezabúdame na ňu zabúdať každý deň.

Keď sme sa stretli, pripravovala som sa na štátnice a hlavu som mala plnú snov a cestovateľských plánov. Môj o päť rokov starší nový priateľ bol už slušne etablovaný v štátnej správe a myslel si, že to tam, ľudovo povedané, doklepe. Stretol však mňa a tým sa sled udalostí zmenil. Bola to láska ako z filmu, zažili sme motýle v bruchu, kotrmelce sŕdc i nedočkavé telefonáty, keď sa krátke chvíle, čo nás delili, zdali ako večnosť. Od úplne prvého stretnutia všetko plynulo prirodzene a, samozrejme, žiadne škrípania či ťažké pocity, na ktoré som bola predtým zvyknutá. Bola som mladá, tak som rodinu a deti neriešila, len som cítila, že tento človek ku mne patrí. Asi mesiac pred plánovaným odchodom do Anglicka som ho začala v strede noci budiť s tým, že mám skvelý nápad. „Aký?“ pýtal sa ma rozospatým hlasom. „Poďme do Kanady,“ vyhŕkla som. „Porozprávame sa o tom ráno,“ pobozkal ma a spal ďalej. Keďže nezvykne hovoriť do vetra, na druhý deň mi zavolal do práce a predostrel mi, aké máme možnosti vycestovať. Bol nesmierne šťastný, že som sa rozhodla Anglicko nechať tak. Pár mesiacov po tejto noci sme už sedeli v lietadle do Vancouveru. Letel s nami aj známy, ktorý nám vtedy povedal, že mesto má prezývku „Raincouver“ (rain – dážď). „A čo tam veľa prší?“ vykríkla som a chlapci sa začali smiať ako zmyslov zbavení. Vedeli, že nezvyknem o veciach príliš premýšľať. Nemala som ani potuchy, že cestujeme do najmokrejšieho mesta Kanady.

Napriek všetkým daždivým predpovediam sme mali šťastie na výnimočný rok a pol, keď boli mokré dni pretkané krásnymi. V Kanade sme si rýchlo zvykli, žili sme zrazu sami, zamilovaní ako v prvý deň a za mentálne jednoduché práce sme boli schopní zarobiť si a cestovať. Žili sme ideálny život pre mladých ľudí bez záväzkov, neriešili sme nič, len to čo budeme jesť a kam pôjdeme na výlet, prípadne s kým sa stretneme. Priala by som takýto čas každému čerstvému páru. Napriek tomu, že sme sa mali skutočne veľmi dobre, po roku a pol sme dospeli k rozhodnutiu vrátiť sa. Obaja sme naviazaní na rodiny a Slovensko a naše srdcia nedokázali inak.

Moja predstava návratu bola tradične idealizovaná. Vedela som len to, že si nájdeme prácu a bývanie a nejako bude. Presne tak, ako píšem, našli sme si prácu, respektíve, ja som sa vrátila k učeniu, ktorému som sa venovala aj predtým, a priateľ do štátnej správy. Bývali sme v mojej starej detskej izbe, kde bolo odrazu po samostatnom živote veľmi tesno a vyhliadky blízkej budúcnosti nepôsobili ružovo. Odrazu sme riešili peniaze, eurá namiesto dolárov, rýchly spád dní plných povinností namiesto slobodných výletov a ja som sa začala cítiť veľmi zle. Mala som závraty až také, že som po pár dňoch skončila v nemocnici a čakali ma najsmutnejšie Vianoce v živote – 22. decembra prišlo rozlúsknutie môjho stavu a s ním diagnóza, skleróza multiplex. Nemala som potuchy, o čo ide, veď sklerózu mávajú starí ľudia. „Vôbec nie, je to choroba mladých, pekných a zaneprázdnených,“ smutne sa usmiala lekárka a dodala, že sa mám pýtať teraz, lebo cez Vianoce bude málo personálu a teda aj priestoru na otázky. „Pýtať čo,“ pozrela som na ňu. „Ako sa môžem pýtať na niečo, o čom nič neviem?“ V tú noc sa mi však začali spájať súvislosti a po tvári sa mi kotúľali horúce slzy. „Čo so mnou bude, čo bude s nami?“ plakala som sama v nemocničnej izbe. Vtedy mi prvýkrát skrsla v hlave myšlienka na rodinu, budem niekedy nejakú mať?

Keď ma na Silvestra prepúšťali, vedela som trochu viac o diagnóze, ale aj o mojom okolí. To ma prekvapilo najviac pozitívne. Pocítila som taký príval lásky a podpory ako už dávno nie. A najmä, cítila som, že priateľ ma podrží. Tak to aj bolo.

Spočiatku sme sa rozhodli diagnózu ignorovať a potlačiť, veď mi navonok nič nebolo. A tak sme pokračovali v rozbehnutom kolotoči. Práca, stres, hľadanie bývania, plány a tak dookola. Až ma prestala poslúchať polovica tela a na Valentína mi priateľ priniesol kyticu opäť do nemocnice. Lekárka vtedy nepovedala nahlas to, čo si myslela a vrátila sa k tomu až o pár rokov, že ak to neprijmem, telo mi dá skôr či neskôr vedieť. Vtedy som začala poslúchať, svedomito som brala liečbu, hoci bola injekčná a veľmi nepríjemná, našla som si novú prácu a presťahovali sme sa do nového bytu. Život začal plynúť krásne a na ďalšie Vianoce prišla žiadosť o ruku. Plakali sme pod stromčekom od lásky a radosti ako malé deti. Napriek hrozbe, na ktorú sme nezabudli zabúdať, budeme manželia a možno aj rodina.

Prípravy na svadbu boli v plnom prúde, keď som zistila, že čakáme bábätko. Radosť sme nemali len my so snúbencom, ale aj lekárka, ktorá nám držala palce a vedela, že v čase tehotenstva zvykne choroba aspoň dočasne ustúpiť. Boli to nádherné mesiace. Plné radosti, očakávania, príprav na svadbu a najmä bez liečby a jej nepríjemných vedľajších účinkov. Po nádhernej svadbe sme radostnú novinu oznámili priateľom a rodine a netrpezlivo sme čakali na deň D, keď plánovane prišlo na svet naše klbko lásky, náš milovaný synček, ktorý nás každý deň neprestáva tešiť a prekvapovať. Všetko bolo rozprávkové a magické. Až tak, že som sa toho miestami bála. „Zaslúžim si takéto šťastie?“ pýtala som sa občas sama seba.

Keď mal synček tri mesiace, manžel sa ma spýtal, prečo sa tak čudne usmievam, iba na polovici tváre. „Asi mi ide osmička,“ klamala som jeho aj seba. Na druhý deň ráno som už nevládala synčeka držať na rukách a mala som ťažkosti artikulovať. Pred nemocnicou som poslednýkrát dojčila a so slzami v očiach som šla za lekárkou. Veľmi som sa bála hospitalizácie a toho, že nebudem môcť byť s bábätkom. Doktorka bola našťastie ľudská a chápavá a objednala ma na ambulantné infúzie. Cítila som sa, akoby nastal môj osobný koniec sveta. Dávky kortikoidov, ktoré mali potlačiť akútny zápal prebiehajúci v mozgu a lieky na zastavenie laktácie, sa podpísali na mojej psychike. Plakala som a plakala a plakala. „Ako sa nám toto mohlo stať?“ Vtedy nastúpil manžel ako rytier bez brnenia. Švihnutím čarovného prútika sa zmenil na kuchára, upratovača, pestúnku aj osobného psychológa. „Všetko zvládneme, len tomu musíš veriť aj ty,“ šepkal mi do ucha, keď ma neskôr doma objímal. A ja som veľmi chcela. Uverila som a verím stále.

Život je ku mne zatiaľ dobrý a ten posledný atak sme spolu nakoniec zvládli. Synček bude mať čoskoro dva roky a je to veselá kopa. Dokonca sme mali veľké šťastie, že sa nám minulý rok podarilo ostať doma na materskej spolu a naše dieťatko s nami mohlo cestovať a načerpávať nové zážitky. Je možno paradox, že pred časom bolo spoznávanie cudzích krajín úplne prirodzené a zrazu je opäť všetko inak. Teraz však nielen pre nás, ale pre všetkých. Zatiaľ si užívame tento magický čas, keď môžeme byť spolu len my traja. Každý problém a nepohodlie je lekcia, ktorá nás posunie ďalej. Múdrejších, skúsenejších a vďačnejších. Táto viera mi každý deň dáva nádej, že všetko dobre dopadne. A na to zlé nezabúdame zabúdať. 

Autorka príbehu: Silvia Cipruš

- - Inzercia - -