Dnes je štvrtok, 18.júl 2019, meniny má: Kamila
Čas čítania
9 minutes
Zatiaľ prečítané

Doma so mnou nie je zábava

apríl 03, 2012 - 09:53
Takmer pred dvoma rokmi na Filmovom festivale Bratislava zasahovala aj záchranka. Odviezla známeho herca IVA GOGÁLA, ktorý tu odpadol.

 


Keď o rok na to neprijal ponuku účinkovať v muzikáli Cigáni idú do neba, dočítala som sa niekde, že sa zrejme vzdal hereckého povolania... Keď som ho však žiadala o rozhovor, hľadal voľný termín. Aká je teda pravda o zdravotnom stave kedysi jedného z najvyťaženejších slovenských hercov a čo ho v súčasnosti zamestnáva?

To, že som vtedy na filmovom festivale odpadol, je pravda. Stalo sa mi to už druhý raz. Našťastie so mnou bola vždy moja manželka, ktorá hneď zavolala pomoc. Ak by sa mi totiž v krátkom čase nedostala, mohol som skončiť ako kolega Paľko Mikulík, ktorý tú smolu mal... Musím sa trochu šetriť, z tohto dôvodu som aj odmietol účinkovanie v muzikáli Cigáni idú do neba, kde som  kedysi hral Lujka Zobara, no zároveň som ani nemal čas – bol som naplno zamestnaný dabingom. Istý bulvárny denník to však komentoval, že po  „mozgovej porážke“ som „centimeter od hrobu“... Takže „porážka“ bola len príhodou a od hrobu som nie centimeter, ale minimálne pol metra, ako každý... (smiech) Paradoxne však práve po tomto článku sa o mňa médiá znova začali zaujímať... Faktom je, že v súčasnosti neúčinkujem v seriáloch, ale len preto, že moje postavy „doslúžili“ alebo sa tie projekty skončili. Či to bolo v seriáli Medzi nami, v Paneláku či v Ordinácii v ružovej záhrade alebo v sitcome Priateľky. A navyše, práve sa azda nejaký nový črtá... Je však osvedčenou pravdou, že keď herec nie je na obrazovke, ako keby neexistoval.


Poznala som vášho otecka – v období, keď robil režiséra v Slovenskej televízii, sme krátko spolupracovali. Zomrel náhle, na mozgovú porážku... Súvisí to nejako s vami?
Zrejme áno, zdravotné indispozície som zdedil po otcovi. On mal celý život veľmi vysoký krvný tlak, ktorý si však nikdy neliečil. Odišiel, keď mal päťdesiatjeden rokov, takže ja už pár rokov vlastne nadsluhujem... Možno aj vďaka tomu, že na rozdiel od neho som sa s tým snažil niečo robiť, aj keď možno nie dôsledne. Takže dvadsať rokov vysokého tlaku si na cievach vyberá svoju daň, výsledkom čoho bol nedávny kolaps. Ale na rozdiel od mnohých zasa viem, čo mi je, a snažím sa to priebežne riešiť.


Momentálne vás teda zamestnáva najmä dabing, kde je váš hlas neprehliadnuteľný – bez neho si už ani neviem predstaviť napríklad Billa Cosbyho, protagonistu známeho amerického seriálu, alebo Morgana Freemana či Samuela L. Jacksona a iných... Za bývalého režimu ste však „frčali“ v divadle, v televízii, hrali ste aj vo filmoch. Po revolúcii sa to zmenilo?
Ani nie, práce mám, chvalabohu, stále dosť, len na obraze sa momentálne objavujem menej. Robil som aj réžiu dabingov, no v súčasnosti najmä dabingy a úpravu dialógov. Myslím si, že som v médiách primerane, nemôžem sa, samozrejme, prirovnávať ku skupine ľudí, ktorí účinkujú vo všetkých televíziách... Aj keď sa na obrazovke objavujem menej, moju tvár ľudia ešte stále poznajú a dokážu si k nej priradiť aj hlas z dabingu, čo je zasa občas aj na škodu, najmä čo sa týka reklamy.


Patríte k výrazným, zapamätateľným typom. Aké postavy sa vám ušli s vašou tvárou?
Prevažne negatívne. V rozprávkach som hral zvyčajne čertov, ale zahral som si aj princov, aj milovníkov či zvodcov...


Priznám sa, že ma prekvapilo, keď ste po deviatich sezónach v SND z neho dobrovoľne odišli. Mnohým hercom sa tam nepodarí dostať za celý život a vy ste dostali túto príležitosť hneď po absolvovaní VŠMU...
Ponuku zo SND som prijal preto, lebo po skončení školy som bol už ženatý, mali sme dieťa, byt, preto odísť mimo Bratislavy bolo pre mňa ťažko predstaviteľné. Mal som už rodinu, musel som sa o ňu postarať a keďže  divadelný plat nebol bohvieaký, účinkoval som aj v rozhlase, v televízii, v dabingu. Divadlo ma však viazalo, keďže som tam bol v stálom angažmáne, nebolo príjemné neustále odbiehať, tak som po deviatich rokoch z divadla napokon odišiel. Toto rozhodnutie som nikdy neoľutoval. Žiť slobodne má tiež svoje čaro, aj keď neistota občas ubíja. Na to asi treba mať nervy v poriadku.


Po odchode z divadla ste istý čas podnikali – mali ste kaviareň, predávali ste kuchynský nábytok. Nie ste jediným hercom, ktorý sa na také niečo dal, no po čase to nechal. Čo vám podnikanie dalo a čo, naopak ,vzalo?
Vzalo mi takmer štyri roky života, nič som nezarobil, ale dalo mi to čosi ako ďalšiu vysokú školu... A doteraz sa vyznám napríklad v kuchyniach, to je fakt... (smiech) 


Aj sa v tej kuchyni viete obracať?
Odkedy je moja druhá manželka doma, už málo, to je jej kráľovstvo.


Z dvoch manželstiev máte štyri deti a vraj vychádzate obidve rodiny veľmi dobre...
To je pravda a myslím si, že aj po rozchode partnerov by malo byť celkom nomálne, že rodiny ďalej spolu komunikujú.


Keď som začínala pracovať v rozhlase, hovorilo sa, že po vás ženy idú a vy ste sa tomu vraj nebránili...
Všetci chlapi „sú na baby“, veď je to normálne, rozdiel v porovnaní s inými mužmi je len ten, že herec je viac na očiach ako ktokoľvek iný... Isteže, v mladosti bolo všeličo, ale to predsa nie je predmetom tohto rozhovoru... 


Čo bolo príčinou vášho rozchodu s prvou manželkou – televíznou a rozhlasovou dramaturgičkou, s ktorou máte dve staršie deti?
Asi v tom bola tá mladosť – pochabosť... Brali sme sa mladí, ako dvadsaťdvaročný som sa stal otcom... Možno sme ešte neboli natoľko pripravení na manželský vzťah, učili sme sa to, takpovediac, za pochodu a niekedy sa to potom neskončí dobre... So súčasnou maželkou som mal už dieťa, prvé manželstvo ešte istý čas trvalo, no potom to nejako život vyriešil za nás.


Preto ste po rozvode s prvou manželkou nešli hneď do druhého manželstva?
Áno, po tom všetkom sa mi už nechcelo ženiť, brali sme sa, až keď už boli deti väčšie.


S prvou manželkou ste boli, takpovediac, spolužiaci. Kde vás dal osud dohromady s druhou manželkou – pôvodne sociologičkou, s ktorou máte dve mladšie deti?
Na ulici... (smiech) Zoznámil ma s ňou Janko Kroner, spolužiak z VŠMU. Alena je totiž z Považskej Bystrice, ako on. Aj ona, podobne ako moja prvá dcéra, tancovala v Lúčnici, potom pracovala ako sociologička, neskôr ako redaktorka v STV. Odkedy ju prepustili pre nadbytočnosť, je doma a stará sa o mňa...


Vyrastali ste v rodine hercov a režisérov – vaša mama je režisérka Marta Gogálová. Bolo zrejme prirodzené, že ste sa aj vy a sestra Ina vybrali touto cestou... Alebo ste sa tomu bránili?
Keďže môj otec pôsobil vo zvolenskom divadle, tam som prežil detstvo, samozrejme, že ma nie raz použili, a ja som sa tomu nebránil. Keď sme sa presťahovali do Bratislavy, kam mama prišla študovať divadelnú réžiu, okúsil som aj televízne a filmové kamery. Filmové, keď otec robil na Kolibe asistenta režisérovi Jakubiskovi aj Ťapákovi, televízne, keď rodičia pracovali pre Slovenskú televíziu. A potom to už išlo akosi samo.


Nehovorili o vás, že ste protekčné dieťa?
Hovorili. Za socializmu, keď sa na VŠMU hlásili deti hercov, režisérov alebo scénografov, pozerali sa na nich s akýmsi podozrievaním, pritom, keby som mal rodičov lekárov, samozrejme, že by som mal bližšie k nemocnici. Ale tie deti to vtedy mali asi tiež ťažké...


Keď však robila mama režisérku, o prácu ste mali postarané...
Ona mala takú predstavu, no ja som mal inú... Mama bola totiž veľmi autoritatívny typ, ťažko sa s ňou komunikovalo, vtedy nepoznala brata, preto som s ňou odmietal robiť...


Nikdy ste svoj krok stať sa hercom neoľutovali?
Oľutoval, asi stokrát. Platy v divadlách boli vždy žalostne malé, ani v dnešnej situácii nie je byť hercom žiadna sláva... Pre herectvo som sa rozhodol vlastne z pohodlnosti – táto škola nevyžadovala super vedomosti ani špeciálnu prípravu, len isté predpoklady, talent, s čím som problém nemal. Pre mňa to bolo proste najjednoduchšie. 


Z vašich štyroch detí sa na herectvo dal jedine Jakub, ktorý zahviezdil v seriáli Medzi nami a v poslednom čase napríklad vo filme Lóve. Tomu ste to nevyhovárali?
Všetky moje deti, ktoré sú vo veku od 30 do 22 rokov, mali k herectvu blízko, až na najmladšiu Terezu, ktorá k tomu mala negatívny vzťah. Robili dabingy, inscenácie – babka ako režisérka ich zapojila do spolupráce, čo bolo aj logické, mala ich jednoducho poruke. No a prečo sa jediný Kubo dal na herectvo? Mal problémy v škole, neskôr sme prišli na to, že trpí dyslexiou. Keď končil základnú školu, spýtal som sa ho, či nechce ísť na herectvo na konzervatórium. Povedal, že to skúsi. Zobrali sme ho s mamou a starou mamou do parády a vyšlo to. V dabingu má však problémy, musí sa slučku naučiť, lebo nedokáže normálne plynule čítať. Kubo účinkoval aj v divadle, stály angažmán ho však nelákal. Argumentoval, že veď aj ja som z divadla odišiel, na čo som mu  povedal – ale ty si tam ani neprišiel... V súčasnosti, na rozdiel odo mňa, hrá vo filmoch. Starší syn je ekonóm, dcéra, ktorá tancovala v Lúčnici, napokon vyštudovala prírodné vedy, čo je paradox, lebo ja som mal napríklad k chémii strašne ďaleko. Tá jediná je už vydatá, má ročné dieťa, takže som už starý otec. No a najmladšia Tereza študuje sociálnu psychológiu.


Súvisí tento odbor s jej starou mamou a vašou mamou, ktorá v dôchodkovom veku pracuje v tejto oblasti?
Je to možné. Keď náš otec náhle odišiel, ja som bol v SND, sestra Ina bola už vydatá v Juhoslávii, tak sa mama vrhla na prácu. Robila inscenáciu za inscenáciou. V dôchodkovom veku nemala odrazu prácu a keďže nechcela sedieť doma, najprv začala robiť s postihnutými deťmi divadlo, potom chcela pre ne vybaviť priestor, napokon to nebolo už len divadlo, nabralo to iné rozmery. Mama je oficiálne riaditeľkou neziskovej organizácie Galant, zariadenia sociálnych služieb v Petržalke, kde sú postihnuté deti, mamičky, ktoré odídu od mužov s deťmi. Majú však existenčné problémy, a ja mamu len obdivujem, ako to vo svojom veku sedemdesiatdva rokov zvláda...


Spomenuli ste o rok mladšiu sestru Inu, ktorá sa rovnako ako vy často objavovala v inscenáciách, no potom sa vydala za spolužiaka z Bosny, režiséra Gorana Marojeviča, a odišla do bývalej Juhoslávie...
Odišli do Banja Luky, kde bol Goran umeleckým šéfom divadla a Ina tam niekoľko rokov hrala. Po niekoľkých oceneniach dostala angažmán v Belehrade, kam sa presťahovali, no prišla vojna v Juhoslávii a obaja sa vrátili na Slovensko. Dnes nakrúca Goran reklamy a sestra sa stará o dcéru a o domácnosť, no a popri tom sem-tam účinkuje vo filmoch...


Čo by ste dnes robili inak, ak by to šlo, s vašimi skúsenosťami?
Priznám sa, že som si inak predstavoval vzťah so všetkými mojimi deťmi. Dve staršie, napriek tomu, že sme bývali blízko seba, po rozvode s prvou manželkou žili s ňou. Trávili sme spolu síce prázdniny, lyžovačky, ale predsa len to nebolo ono. Hovoril som si, že keď budú dospelí, všeličo sa zmení. Ako však dospievali, začali mať svoj vlastný život a, ako sa vraví, vyleteli z hniezda... Chcel by som k nim mať bližšie, len sa to akosi stále nedarí.


Nedávno ste si kúpili čárdu pri maďarskom Mošoni, miesta tam bude dosť, azda sa vám splní táto vaša túžba...
Pôvodne som mal predstavu, že ako penzista sa usadím na Záhorí, kde som kúpil chalupu, a že tam budú všetky deti za nami chodiť. Na chalupe to bolo fajn, len stále bolo okolo mňa plno vecí nedorobených, lebo som nemal čas to riešiť. Napokon som pochopil, že keď chcem takto existovať, musím ísť do niečoho hotového. Keď som videl tú čárdu, neodolal som. Jednak je to bližšie pri Bratislave, no čo oceňujem najviac, mám vodu priamo na pozemku, kde sa môžem kúpať, chytať ryby. Kedysi som bol vášnivý rybár, no ani k tejto záľube som sa roky nedostal.


Zostal vám ešte nejaký sen?
Doplatiť všetky hypotéky a v zdraví si to pekne užívať... (smiech)


Aký je v skutočnosti Ivo Gogál, ako ho nepoznáme?
Doma nie je so mnou žiadna zábava. Som večne nervózny, prchký človek... S mojou ženou sa stávame ľuďmi, až keď ideme smerom na chalupu, preto ju potrebujeme mať. 

 



Autor: Alena Horváthová-Čisáriková
Foto: Dušan Kittler a archív I. G.

 

 

- - Inzercia - -