Dnes je štvrtok, 25.apríl 2019, meniny má: Marek
Čas čítania
3 minutes
Zatiaľ prečítané

Dva roky vôbec neoddychujem

jún 02, 2013 - 19:58
Do jeho života niekoľko ráz zasiahol osud. Vďaka tomu sa stal hercom, vďaka nemu neemigroval a našiel aj svoju životnú lásku. O rybárskych výpravách s Jožkom Kronerom a Martinom Hollým, o študentskom živote, vzťahu k svojej manželke herečke Viere Richterovej a tiež o tom, ako sa mu hrá v Búrlivom víne nám porozprával herec a režisér EMIL HORVÁTH.
Zvláštne, nech ste robili hocičo, inú možnosť ste nemali, museli ste sa stať hercom ako váš otec. 
Otec bol veľmi nešťastný, keď som sa prihlásil na herectvo. Ale svojím spôsobom robil všetko pre to, aby som sa divadlu venoval. Jednak si nosil prácu domov, dokonca si doma vyrábal bábky na detské predstavenia, od útleho detstva som s ním chodil do divadla. Napriek tomu som nemal vždy v úmysle stať sa hercom. Skôr som uvažoval o medicíne  alebo o filmovej réžii. Z réžie zišlo, lebo sa vtedy študovala len na FAMU v Prahe, kde vyžadovali prax, ktorú som odmietol, a z medicíny preto, lebo som mal za sebou už úspešné prijímačky na herectvo. Osud mi do života zasiahol aj počas tých prijímacích pohovorov na herectvo.
 
Ako?
Zo školských reproduktorov niečo vyhlasovali a ja som si to vysvetlil, že je koniec prijímačiek a že mám ísť domov, lebo ma neprijali. Tak som sadol na vlak a odišiel domov do Martina. Lenže jedného dňa prišiel do martinského divadla  Andrej Bagar, pozrieť si hru o Myšiach a ľuďoch, kde hral môj otec a povedal mu: „...a čo ten váš syn, prečo ušiel z prijímačiek? Veď bol najlepší! Nech príde na dodatočné pohovory.“  Na jar som prišiel na dodatočné pohovory a prijali ma. Ak by sa Andrej Bagar neukázal vtedy v Martine, možno by som nikdy na herectvo nešiel. 
 
Prečo váš otec – herec nechcel, aby ste sa aj vy stali hercom?
Poznal riziká tohto povolania. Dosť v ňom záleží na náhode a šťastí. Je nesmierne závislé od množstva iných faktorov. Je zaujímavé, že za štyri roky, čo som študoval, otec nebol ani na jednom mojom predstavení. Ja som ho však ani nevolal. Až ex post som sa dozvedel od Vilka Záborského, ktorý ma učil a ktorý sa stretával s mojím otcom, že sa o mne vždy, keď mohol, informoval.
 
Asi chcel, aby ste išli svojím smerom a nie tým, čo vám vydláždi otec.
Áno. Hovorieval mi, že keby ma to nebavilo, aby som sa stal režisérom. Tak som mu aj toto splnil. Dokonca, keď som prišiel pracovať do martinského divadla, kde vedeli o mojich režisérskych ambíciách, režíroval som hru Gogoľova žena, v ktorej hral aj môj otec a jeho generácia. 
 
Zaujímavá poloha, vymenili ste si roly. 
Najlepší režiséri sú takí, pri ktorých herci nemajú pocit, že nad nimi vládnu. Sú zodpovední, ale svojím spôsobom sa vždy snažia urobiť všetko tak, aby to pre všetkých okolo bola hra. My sme mali s otcom veľmi dobrý vzťah, takže to nijako nepociťoval.
 
Pamätáte si na nejaký zážitok z detstva spojený s jeho hereckým povolaním?
Ako dieťa som dostal šarlach. Vtedy, v povojnových časoch, to bolo nesmierne ťažké ochorenie. Mal som asi tri roky a mesiac som bol zavretý v nemocnici. Jednu noc sme počuli krik a videli nejaké nákladné autá, ľudí, potom rádové sestry z nemocnice, ako nastupujú do tých áut. Tie potom odišli. Ráno sme sa zobudili, znovu bol krik, vstúpila iná zdravotná sestra – súdružka, a napriek tomu, že som tomu vôbec nerozumel, bolo mi jasné, že sa stalo niečo veľmi vážne. Prišiel úplne iný prístup. Otec mi vtedy vyrobil bábkové divadlo, ktoré mi tam priniesol, aby som sa mal s čím hrať, a keď ma púšťali domov, už mi ho ani nechceli vrátiť. Tak mi potom urobil nové. Tie rádové sestry potom vraj žili kdesi na nejakej dedine, prezliekli ich do montérok a prinútili robiť robotnícke činnosti. To je jeden z mojich zážitkov, v ktorých si veľmi výrazne pamätám na postoj môjho otca.
 
Viac sa dočítate v SLOVENKE!
 
Autor: Lívia Kramárová
Foto: Dušan Kittler a archív E. H.
 

- - Inzercia - -