Dnes je utorok, 13.november 2018, meniny má: Stanislav
Čas čítania
6 minutes
Zatiaľ prečítané

Ekluzívne pre Slovenku: Rudolf Schuster o svojej ceste po Kamčatke

november 22, 2011 - 10:45
Hovorí sa o nej ako o poslednom kúsku Zeme, kde má príroda ešte vždy posledné slovo, kde sa podarilo pred človekom ochrániť to, čo inde už nie.

Lenže nič nie je zadarmo. Prvú časť ceny zaplatila Kamčatka studenej vojne, keď sa stala vojenskou oblasťou, kde sa robili jadrové skúšky a namiesto turistických tabúľ sa osádzali len tie s nápisom – ZÁKAZ VSTUPU. Druhú časť si vyberá sama príroda. Svojou divokosťou, ktorá síce ľaká, ale zároveň aj priťahuje. Preto sa slávny ruský polostrov Kamčatka dnes pomaly, ale isto vracia na turistické mapy.

 

V plánoch bývalého prezidenta Rudolfa Schustera však bola už dlho. No najmä jeho najbližší dúfali, že sa dostane na rad, až keď tento potomok cestovateľov bude mať v nohách už toľko kilometrov, že tulácke topánky zavesí na klinec.

„Lenže ja svoje plány zvyknem naplniť,“ usmeje sa bývalá hlava štátu. Dcéra Ingrid, ktorá jeho cestovným itinerárom bola nadšená najmenej, vedela, že ho proti jeho vôli doma nezastaví. „Trvala aspoň na tom, že ma nepustí samého.“ Exprezident oslovil mnohých. No tí, čo na to mali, nemali odvahu, a tí, čo ju mali, zase zápasili s prievanom v peňaženke. „A keď som aj narazil na takých, čo mali viac peňazí ako strachu, chceli ísť do kamčatských hôr loviť medvede. Lenže ja nie som strelec a na rozdiel od poľovníkov, ktorí život zvieratám skracujú, ja im ho chcem predĺžiť. Nestriehnem na ne totiž s puškou, ale s fotoaparátom alebo kamerou. Nakoniec som však jedného predsa len nahovoril. Na poslednú chvíľu mu v tom síce zabránila choroba, ale poslal namiesto seba syna.“  Exprezidentova dcéra si hádam vydýchla, ale asi nie na dlho. Z ďalekého východu sa totiž do väčšiny slovenských médií dostala správa o útoku medvedice na dievča, ktoré telefonovalo mame, kým ho za živa žrala. Človeku až tuhla krv v žilách, a to na v tých končinách nemusel mať ani otca. Ingrid ho tam mala. V osade Paratunka, od toho miesta vzdialenej len štyridsať kilometrov. „Priznávam, že som sa aj ja sám zľakol. No aj keď si uvedomujem, že príroda vie byť drsná, na kráse jej to neuberá. Takže strach som musel prekonať,“ hovorí Rudolf Schuster.

Cárovi pátrači

Kamčatka nikdy nedávala svoju kožu len tak. Keďže sa na začiatku osemnásteho storočia nevedelo, či Amerika nie je spojená s Áziou, cár Peter Veľký sa rozhodol spraviť vo veci jasno. Vyslal do neznáma expedíciu, ktorú viedol Dán Vitus Bering. Cez Sibír sa dostali práve na Kamčatku, tá zahalená do hustej hmly ho však už ďalej nepustila. Do Petrohradu prišiel len s informáciou, že polostrov obmýva slaná voda. Ako dôkaz, že Rusko oddeľuje od Ameriky more, to však na cárskom dvore nebrali a Beringa poslali späť. Druhá výprava, na ktorej cestovateľa sprevádzalo neuveriteľných desaťtisíc mužov, už síce pre cára získala to, čo chcel, ale nebolo to zadarmo. Hoci vzdialenosť medzi ruskými a aljašskými brehmi je práve v týchto miestach jednou z najkratších, Beringovým mužom trvalo ich dosiahnutie takmer celé desaťročie. Návrat tak už bol nad cestovateľove sily a svoju životnú púť skončil na jednom z ostrovov v mori medzi oboma kontinentmi.

 

Kde skončil Móric Beňovský?

Hoci sa Kamčatka ako prechod na severoamerický kontinent použiť nedala, ruskí vladári našli veľmi rýchlo iný spôsob, ako ju využiť. A nehostinnosť a divokosť jej prírody im prišla vhod. Začali tam totiž posielať do vyhnanstva rebelantov. Za účasť na poľskom protiruskom povstaní sa tak v týchto končinách koncom osemnásteho storočia ocitol aj slávny slovenský rodák Móric Beňovský.  Na rozdiel od iných on si s ťažkými prírodnými podmienkami poradil a veľmi skoro odtiaľ spolu s ďalšími spoluväzňami a najmladšou dcérou miestneho komandanta ušiel. Aspoň podľa vlastných memoárov. „Veď to,“ usmeje sa Rudolf Schuster, „Beňovský bol šikovný nielen v prekonávaní prekážok, ale aj vo vymýšľaní. Dnes už je isté, že niektoré dátumy, ktoré sa v jeho životopise objavujú, nesedia, a to vrátane dátumu narodenia, ktorý bol posunutý o pár rôčkov späť, aby mu bolo možné pripísať viac zásluh. Chcem sa preto venovať porovnaniu ruských zdrojov s tými našimi. Na príbehoch Beňovského som totiž vyrastal. Mimochodom, aj preto som sa túžil pozrieť do pevnosti na rieke Boľšoj, kde bol väznený. To sa mi aj podarilo, no už tam bola len jedna drevená vežička s tabuľou pripomínajúcou prvé osídlenie územia.“

Domov komárov, lososov a medveďov
Kým vyhnanci nerozmýšľali nad ničím iným, len ako sa z Kamčatky dostať, lososy už stáročia riešia presný opak. Najmä tie, ktoré sa vyliahli v jej vodách, hľadajú cestu na do milimetra presne to isté miesto, aby sa tam postarali aj o svoje vlastné potomstvo, čím spôsobujú vrásky na čele vedcom.

Nad ich „džípíes“ si totiž dodnes lámu hlavu, a stále len predpokladajú, že tieto ryby sú s neuveriteľnou presnosťou schopné aj stovky kilometrov  stopovať rozdiely v chemickom zložení vôd, až ich napokon vnútorné laboratórium privedie „domov“.  Za svoj domov považujú Kamčatku aj ďalší zástupcovia fauny, pričom určite v najväčšom počte sa tu podľa znalcov miestnych pomerov zdržiavajú komáre. Potom vraj dlho, dlho nič a nasledujú povestné kamčatské medvede, ktorých výskyt sa odhaduje asi na osemtisíc kusov. Každá výprava preto musí prejsť základným kurzom správania sa v medveďom teritóriu, kde sa učia, že v miestnom lese sa na rozdiel od toho nášho nepohybuje po jednom ani po dvoch, a už vôbec nie potichu. Bývalý prezident len na moment od všetkých týchto odporúčaní upustil, a keď sa jedného z medveďov snažil zachytiť na film pri lovení rýb v potoku, takmer sa mu to stalo osudným. „Stál som na mostíku, okolo ktorého bol plot s elektrinou. Napriek tomu sa spoza neho vyrútil na mňa medveď, ktorý skočil za lososom. Bol odo mňa tak pol druha metra. Skamenel som a stihol som len vykríknuť. Našťastie sa zľakol aj on, pustil rybu a obaja sme sa dali vnohy, ja jedným smerom, medveď druhým.“

 

Na dne krátera
Rovnako nečakane ako takmer tonu vážiaci dvojmetrový hnedák môže turistu prekvapiť aj na prvý pohľad neškodná zem pod nohami. Kamčatka je totiž posiata stošesťdesiatimi sopkami, z ktorých dvadsaťdeväť je stále aktívnych. A okrem nich zo zeme vybuchuje, a to v takzvanom údolí gejzírov, striedavo aj asi dvadsaťpäť horúcich fontán, z ktorých je najvyšší gejzír Vitraž, chrliaci horúcu vodu do výšky až päťdesiat metrov.

O nezabudnuteľné zážitky je teda na každom kroku postarané. Len najvyššia a najaktívnejšia zo sopiek Kľučevskaja sa za posledných tristo rokov už ozvala šesťdesiatkrát a nikto nikomu nezaručí, že šesťdesiaty prvý raz to nebude práve vo chvíli, keď bude stúpať na okraj jej krátera on. Cestovateľom, ktorí si adrenalín radšej dávkujú v menších dávkach, sa preto odporúča pohodlne na tereňákoch sa vydať k pohodovému Viljučinskému vulkánu. K tej druhej kategórii turistov však naša bývalá hlava štátu, samozrejme, nepatrí. „Chcel som na dne krátera jednej zo sopiek aj pristáť. Bol však silný vietor a pilot to zhodnotil ako nebezpečné, tak sme radšej neriskovali. Vo vrtuľníku nás i tak dobre hádzalo,“ spomína, no ani hrozivý prelet nad dymiacou sopkou, útok medveďa a nakoniec ani hrôzostrašná autonehoda ho neprinútili oľutovať cestu na ďaleký východ. Možno až horúčka, ktorá ho postihla počas plavby na rieke Opala. „Všade hmla, dážď, keby som potreboval lekára, neviem si predstaviť, že by sa ku mne dostal. Tam som začal uvažovať, či mi to bolo treba,“ priznáva. No ak to aj vtedy vyzeralo tak, že sa Rudolf Schuster chystá cestovať už zásadne len prstom po mape, bolo to len na chvíľu. Dnes už hovorí o nových cestovateľských plánoch. Kamčatka má totiž ešte jednu zaujímavosť, prechádza ňou dátumová hranica. Stačí ju prekročiť smerom na západ a môžete sa vrátiť do včerajška, a tam zmeniť všetky rozhodnutia, ktoré sa vám dnes už nepáčia.


Kamčatka v skratke
• Kamčatka je 1 250 km dlhý polostrov na Ruskom ďalekom východe, s rozlohou 472 300 km².
• O vzniku názvu Kamčatky existujú tri teórie. Prvá hovorí, že pôvodné obyvateľstvo Korjakov nazývalo rieku na polostrove Konschatka, podľa druhej tu žil vážený domorodec Konschat. A tretia za zrodom názvu polostrova vidí Rusa Ivana Kamčatyja, ktorý ho mal precestovať krížom-krážom už v rokoch 1658 – 1661.
• Pôvodné obyvateľstvo tvorili najmä kmene Korjakov a Itenmenov, s ktorými sa začali v polovici sedemnásteho storočia premiešavať Rusi. Príchod týchto bielych ľudí pre domácich neznamenal nič dobré a podľa niektorých zdrojov tak na Kamčatke dnes zostali medzi jej približne štyristotisíc obyvateľmi už len tri desiatky tisíc domorodcov, z toho Korjakov len trinásť tisíc.
• Väčšinu polostrova tvoria sopky, a keďže taká hustota ich výskytu na relatívne malej ploche je svetovým unikátom, bolo až devätnásť vulkánov zaradených na Zoznam svetového dedičstva UNESCO.
• Hoci sa zdá, že Kamčatka, ktorej severná hranica nie je ďaleko od polárneho kruhu, je ľadovým kráľovstvom, nie je to celkom tak, teploty koncom leta sa totiž šplhajú k príjemnej dvadsiatke.



KATARÍNA ALBERTY ONDREJKOVÁ
Foto: RUDOLF SCHUSTER

- - Inzercia - -