Dnes je streda, 12.december 2018, meniny má: Otília
Čas čítania
6 minutes
Zatiaľ prečítané

Barbora Poláková: Z koncertov letím za dcérami

máj 16, 2018 - 13:19
Pred kamerou je to vynikajúca herečka, na pódiu energická speváčka a autorka briskných a dôvtipných piesní, doma partnerka herca Pavla Lišku, ale zo všetkého najviac je to milujúca matka dvoch malých dcérok. S BARBOROU POLÁKOVOU sa môžete rozprávať o čomkoľvek, takmer vždy sa rozhovor aj tak zvrtne na materstvo.

Ako to máte v sebe zakódované, ste viac speváčka alebo herečka?

Zakódované mám v sebe oboje. Herectvo prakticky už od dvanástich rokov, no je pravda, že teraz žijem naplno novým albumom, prípravami na koncert... Obe odvetvia, muzika i herectvo, si vyžadujú predovšetkým talent. Buď ho máte alebo nie. Keď ho máte, je to radosť, keď nie, je to trápenie. Pri hudbe sa musím viac otáčať, vymýšľať, dávať dohromady ľudí... Pri herectve je to iné, pretože človek vyštuduje školu a pokiaľ nerobí autorské divadlo, čaká na to, čo sa bude diať a na to, či dostane dobrú ponuku alebo nie. No úplne najviac som mama, to ma aj najviac baví. A čím viac mám pracovných povinností, tým viac bytostne potrebujem byť mamou.

Máte pred sebou koncertne hektické obdobie, ako to pri takých malinkých deťoch chcete zvládnuť?

Sama neviem, no koncerty ma nabíjajú. Keď sa vraciam z koncertu alebo z predstavenia domov, cítim, koľko energie mi to dáva a o to viac sa teším na dievčatá až už budem doma. Myslím, že len čo pominie prvotná nervozita a rozochvenie z toho, či to všetko zvládnem, tak si to naplno užijem. S dcérkami mi pomôžu rodičia a opatrovateľka, snažím sa všetko zosúladiť tak, aby netrpeli mojou neprítomnosťou.

Ako by ste charakterizovali váš najnovší album ZE.MĚ?

Vznikal za zvláštnych okolností, na sústredeniach s naším klávesákom a kapelníkom Davidom. Povedala som mu, aké témy by som chcela zhudobniť a s nimi sme pracovali. Prekvapením bolo, že každý týždeň vznikli štyri pesničky, čo považujem za malý zázrak, ktorý sme obaja prijali s pokorou. No pri jeho príprave zohral určite dôležitú úlohu aj fakt, že som matka a na svet sa dívam inými očami ako donedávna.

V čom najbadateľnejšie sa vaša optika narodením dcér zmenila?

Je to taká zvláštna zemitosť i zodpovednosť voči deťom, spoločnosti a krajine, ktorú tu pre ne necháme. Ale je to aj o vnímaní radostí, aj na pekné veci sa zrazu dívam z iného uhla.

Staršia dcérka vníma, čo robia jej rodičia?

Nie a vehementne sa o to obaja snažíme, aby to tak bolo aj naďalej. Neťaháme ju nikam so sebou, nechcem aby prichádzala do situácií, kde sme ja alebo Pavel stredobodom pozornosti. To deti by mali byť v rodine stredobodom pozornosti, nie rodičia. U nás doma to tak bolo, keď som bola dieťa a mala som dobré detstvo. To isté chcem i pre svoje deti.

Preto sa nikdy v médiách neobjavili fotografie vašich detí?

Ich fotografie nezverejňujeme a fotenie pre médiá odmietame. Beriem to tak, že je to pre ich dobro.

V jednom z rozhovorov ste sa vyznali, že najkrajším zážitkom vášho života boli pôrody. Úprimne, nepoznám veľa žien, ktoré by s vami súhlasili...

Myslím, že v tomto zásadnú úlohu zohrala moja dula i moja sestra, ktoré sa obe venujú alternatívnym pôrodom i materstvu. Pootvorili mi nové dvere. Dula Jitka mi povedala, aké mám možnosti, na základe čoho som aj zmenila pôrodnicu. Naozaj môžem povedať, že to bolo krásne, hoci oba pôrody trvali tri dni a oba od piatku do pondelka (smiech).

To aby ste náhodou nemali na víkend iné plány...

(smiech) Presne tak. Ale poviem vám, prečo to tak bolo. Ja som sa narodila v nedeľu a veľmi som chcela, aby aj moje dcéry boli nedeľniatka. Ronja sa narodila minútu po polnoci, takže sa prehupla do pondelka, Rika si to tiež nechala na pondelok. Obe mi hneď v úvode ukázali, že to nebude tak, ako chce maminka, ale podľa nich (smiech). No ak by som to mala porovnať, druhý pôrod bol uvedomelejší. Prvý som mala po roku a pol ešte v čerstvej pamäti a vedela som, čo bude nasledovať. Pri oboch dievčatách sme mali bonding, ihneď po pôrode som mala každú na sebe dlhšie než hodinu, ani jedna neplakala. Dieťa by po narodení ani nemalo plakať, pokiaľ mu dáte pocit istoty. Je pre neho naraz toľko zmien... Začína fungovať úplne inak, inak dýcha, to nie je chvíľa, keď by malo byť odtrhnuté od rodičov len preto, aby sme vedeli, koľko meria a váži. Veď to je úplne nepodstatné. Je to živá bytosť, nie číselný údaj. 

Ako ste vyberali mená pre dievčatá? Nie sú na československé pomery práve obvyklé.

Ronja mala byť pôvodne Sára, no po čase sa tomuto menu pridala aj Ronja. Povedali sme si, že sa rozhodneme, keď sa narodí a uvidíme ju. No a keď sa tak stalo, Pavel povedal – ja myslím, že je to jasné, je to Ronja. O Rike sme vedeli hneď. Jeden kamarát má dcéru Rikku a mne sa to meno veľmi páčilo, je jednoduché, netuctové a má náboj.

Chlap vraj dospeje, keď sa mu narodí dcéra. Myslíte si, že u vášho Pavla to tiež tak bolo?

Pavel za posledné dva-tri roky urobil obrovský duchovný skok. Aspoň ja to tak vnímam a je možné, že to bolo aj narodením dievčat. S Ronjou sú na seba veľmi napojení, s Rikou už menej, no je to pochopiteľné. Po narodení mladšej dcéry sa jej Pavel venoval viac, aby sa necítila odstrčená a aby nežiarlila.

Chceli by ste ešte väčšiu rodinu?

Detí nie je nikdy dosť a veľká rodina je krásna vec. Ja mám dve sestry, obaja moji rodičia sú zo štyroch detí. No na druhej strane, na deti musíte mať energiu a čas. Nie ich potom dávať do jaslí, do škôlok, utekať z práce do práce... Uvidíme, nehovorím striktné nie. Je pravda, že zatiaľ som si nenaštudovala žiadne knižky o výchove a už som si hovorila, že by som asi aj mala, všetko, čo robím, robím intuitívne.

Ani naše mamy neštudovali odbornú literatúru a dokázali nás vychovať...

Áno. Keď sa dívam, ako moja mama s dievčatami funguje, automaticky a pritom sústredene... Pamätám si, ako sme spolu žehlili, keď som bola ešte dieťa. Ona s veľkou žehličkou, ja s malou, ktorá sa však dala trošku nahriať, takže som ňou prechádzala po vreckovkách a pritom sme si spolu spievali ľudovky. Zafixovalo sa mi to ako krásna spomienka. Mamka žehlila pravidelne, ja to vôbec nezvládam a presne o tom to je. Ona dokázala urobiť z povinnosti prednosť, dať dieťaťu úlohu, byť s ním a zároveň učiniť tú chvíľu krásnou a nezabudnuteľnou.

Posledné tri mesiace ste boli na dievčatá sama, kým váš partner na motorke a s kamerou brázdil Strednú Ameriku. Ste asi veľmi tolerantná partnerka...

Skôr som si nevedela predtým, ako som prikývla, predstaviť, aké to bude peklo (smiech). No nedokázala som mu to zakázať, keď som videla, aký je z toho nadšený. Najhorších bolo pre mňa prvých štrnásť dní. Potom som nejako v sebe pozbierala všetky sily a povedala som si dobre, nebudem sa rúcať, musím sa jednoducho postarať sama. Pavel má cestovanie a motorky veľmi rád, myslím, že to podstúpil skôr ako svoje sebapoznanie, duchovnú cestu, počas ktorej si utriedi myšlienky. Ja som mu to len umožnila.

A čo vaše myšlienky, kde si ich dávate dokopy vy?

Je jedno miesto, neďaleko Liptovského Jána, kam chodím načerpávať novú energiu. Aj teraz v lete sa tam chystáme. Chvíľu sme rozmýšľali, že by sme tam chceli mať aj chalupu, ale predsa len, od Prahy je to kus (smiech). Milujem vaše Tatry, od malinka som s našimi chodila po horách a veľmi rada sa k vám na hory vraciam. Robí mi to dobre. No a keď nie na Liptove, tak si hlavu dobre vyvetrám aj pri joge či akomkoľvek inom športe. Vyplavia sa mi endorfíny, pohyb ma očistí a znovuzrodí. 

O hudbe sme sa už rozprávali, ale čo nové filmové projekty?

Tie zatiaľ nie sú a myslím si, že tento rok by to nebolo únosné. Dostávam ponuky a sú krásne, ale zároveň nie sú natoľko krásne, ako mi ponúkol režisér Krobot do filmu Kvarteto. Takže som zatiaľ všetko pokorne odmietla. Keď si predstavím, že do toho všetkého by som ešte niekde tridsať dní nakrúcala a chúďatká dcéry by som si pohadzovala s babičkami a opatrovateľkou... Nie, nie. Deti sú môj najdôležitejší projekt a oplatí sa mi naň zamerať všetku pozornosť.

Naše aktivity: 

- - Inzercia - -