Dnes je streda, 19.september 2018, meniny má: Konštantín
Čas čítania
7 minutes
Zatiaľ prečítané

Jozef Bednárik: Na slzy som pripravený

december 30, 2011 - 12:32
Keď som asi pred rokom sedela vedľa neho na obnovenej premiére muzikálu Adam Šangala v Divadle Andreja bagara v Nitre, vyhŕkli mu slzy od dojatia.

Nedávno sa mu splnil veľký sen – rozbehol nočný ŠANSÓN-KLUB, o ktorom hovoril v rámci nášho posledného rozhovoru. Počas spievania kolegov ho vraj tiež videli utierať si oči... Súvisí to s vekom alebo má JOZEF BEDNÁRIK na to konkrétny dôvod?
Fíha, to som nevedel, že som tam v šere tak ostro sledovaný a že ma vidieť... Ten náš šansónový klub v Lemon Tree na Hviezdoslavovom námestí je totiž poeticky nasvietený aj teplo je tam, takže to mohli byť skôr svetelné reflexy, kvapky potu, a nie slzy. Ale možno tých pár sĺz mi ako šťastnému otcovi šťastne novonarodeného projektu aj ukĺzlo. Nehanbím sa za ne! Nedávne pomaturitné stretnutie po štyridsiatich piatich rokoch, rozhovory s rovnako starými spolužiakmi a hereckými kolegami dávajú však za pravdu tvrdeniu, že to bude asi otázka veku. „Jeseň života“ robí oči citlivejšími, vnútro mäkkším, emócie silnejšími, zábrany miznú... Okrem toho, šesťdesiatpäťročnému chlapovi môže byť akékoľvek spoločenské „dekórum“ ukradnuté, takže na slzy by mal byť pripravený...

Koho sa vám podarilo získať na interpretáciu šansónov, koho máte v pláne?
O prvé pesničky som najprv začal nesmelo žobrať u kamarátov, s ktorými som už niečo ako „herecký šansón“ zažil v podobe muzikálových árií a songov. Nevysmiali sa mi. Ani moji „muzikáloví žiaci“ ma neodmietli. A speváci, u ktorých som tušil hereckú perlu, ukrytú v popíkovom popole, takisto prijali moje pozvanie do sveta „spievanej poézie“.

Teraz máme za sebou dva koncerty plné radosti na 50 diváckych stoličkách, radosti v očiach majiteľov klubu LemonTree – známych „šansónomaniakov“, a samozrejme radosti na hereckej strane – za mikrofónom a za klavírom. Táto obojstranná priazeň dáva odvahu a silu Marcele Voškovej, matke projektu, a mne, otcovi projektu, pokračovať a „žobrať“ ďalej. Listina čakateľov na „svoj“ šansón v našom klube je impozantná: Dara Rolins, Zuza Mauréry, Robo Roth, Kristína Turjanová, Katka Hasprová, Gabika Dzuríková, Peter Marcin, Jana Kociánová, Milka Došeková,  Katka Knechtová, Robo Opatovský, Svetlana Rymarenková, Marek Majeský, Csongor Kassay, Andrea Zimányová, Kamila Magálová, Milan Ondrík. A to je len časť „šansónového bratstva“, ktorého hlasy ponúkneme divákom do konca sezóny. V najbližších mesiacoch chystáme lahôdku: koncert mojich bývalých nitrianskych kolegov. V jednom večere sa u nás predstaví môj kamarát Maroš Slovák s celým svojím spievajúcim rodinným klanom a šansónová diva z Nitry Eva Pavlíková. Cez prázdniny sa nám možno podarí zrealizovať tzv. „šansón-maratón“, program komponovaný výlučne zo slovenských pôvodných pesničiek a ľudových balád. To všetko bude možné, samozrejme, len vtedy, ak pomocou   vysnívaného ministerského a mestského grantu, podpory od štedrých šansónofilov, možných donátorskych darov od oslovených bánk získame peniaze na prežitie.

 

Aký ohlas máte na šansónové koncerty v Bratislave? Už ich ľudia zaregistrovali?
Večer plný pätnástich svetových šansónov, preložených do slovenčiny, to je kopa roboty aj peňazí. Pomohla nám ochota slovenských textárov a mladých básnikov z vydavateľstva Ikar. Na všetky ťažkosti však zabúdame, keď vidíme v pondelok večer maličký komorný priestor Lemon Tree plný dychtivých tvárí, očakávajúcich „svoju“ nočnú pesničkovú hostinu. Napriek nie malému vstupnému sme, chvalabohu, mali vždy „plný dom“. A divácke reakcie? Prekvapenie, priazeň, rodinná atmosféra, nálada takmer „parížska“, spontánny potlesk, slzy dojatia, ba dokonca sme zožali aj „ovácie postojačky“!

Verejnosť o vás vie, že ste fanúšikom muzikálov a opery. V čom vás „lapil“ šansón?
Šansón – to je podľa mňa nielen obligátna melodická pesnička, spievaná po francúzsky. Môže sa ním stať aj klasická pieseň Franza Schuberta (ak ju spieva dobrá herečka), židovský klezmer-kuplet, dramatické tango, brechtovský song, ária z muzikálu, kabaretné spevácke číslo, rocková pesnička Nicka Cavea alebo Leonarda Cohena... Môže ním byť pokojne aj zhudobnená balada Žltá ľalia od Jána Bottu. Touto nesmiernou mnohofarebnosťou mňa osobne šansón očaroval a stal som sa od neho dokonca závislý. V mojej šansónotéke sa nachádza asi tak 3 000 šansónov, hereckých pesničiek alebo spievanej poézie... A ich počet rastie!

 

Pred niekoľkými rokmi ste sa rozhodli ísť „do dôchodku“ a nepôsobiť už ako režisér. Neoľutovali ste napokon tento svoj krok? Dôchodok si užívate tak, ako ste si to pôvodne plánovali?
Neoľutoval som ani minútu! Prečo? Úprimne povedané: nič až také závideniahodného som v slovenskej kultúre nestratil. Skôr som získal čas na kultúrnu turistiku po Slovensku i Európe. Cestujem a vyberám si divadelné, výtvarné, hudobné a samozrejme i kulinárske hrozienka a konečne mám čas vychutnať si ich. Sadnem do vlaku, ubytujem sa v lacnom hoteli, kúpim si nie až taký lacný lístok do berlínskej alebo košickej opery a vravím si: „Bednárik, dobre si spravil! Dôchodok je úžasná vec!!“

Prezraďte svoj denný režim?
Aký režim? Dôchodca nemusí mať žiaden režim! Nemusí sa načas zobúdzať. Ak príde niekam neskoro, sú k nemu zhovievaví. Všetci v kultúre ho majú radi, lebo už nie je konkurenciou. Odrazu zistí, že má medzi hercami menej „kamarátov, čakajúcich na roly“, ale o to viac tých ozajstných priateľov na spomínanie... Jediný, trošku rozpačitý pocit mám, keď musím presviedčať divadelných manažérov, že to s mojou „neréžiou“ myslím smrteľne vážne, že už ani krížom (režisérsku) slamku nepreložím! Na toto všetko som čakal 65 rokov. Som rád, že som sa toho dožil! A beštiálne si to užívam!

 

Na svoje divadelné premiéry ste nechodievali, aby vás vraj „šľak netrafil“. Keď teraz ako dôchodca navštevujete predstavenia svojich kolegov, aký pocit máte v divadle? Ste kritický, predstavujete si, ako by ste to spravili vy, alebo ste už naozaj len v úlohe diváka a cítite sa byť slobodný divák?
Som častý a usilovný divák. To, čo treba vidieť, vidím a priznám sa, som veľmi zhovievavý divák. Vždy sa snažím prijať koncepciu mojich aktívnejších režisérskych kolegov alebo mojich „žiakov“ za svoju. Najmä vtedy, keď ide o typ predstavenia, ktoré by som si sám nevybral alebo nevedel urobiť. Veľkú radosť mi v tomto zmysle robí Janko Ďurovčík. Myslím, že v realizácii súčasných pôvodných muzikálov – pesničkálov dosiahol dokonalosť. A tlieskam! Ale zároveň mu prajem veľa režisérskeho šťastia, aby dostal príležitosť popasovať sa s takými klasickými muzikálovými „veľhorami“, ako sú Bedári, Jesus Christ Superstar, Sunset Boulevard alebo Fantóm opery. Už sa teším na generálky. Dúfam, že sa ich dožijem!

A tí najmladší?
Akceptujem všetky dravé, zdravé (aj nezdravé!) pokusy tých najmladších. Tým „zdravým“ pokusom sa teším, remeselne dobre zvládnutú robotu si vážim a propagujem ju u „bojazlivých“ konzervatívnych produkcií, ktoré nemajú odvahu staviť na neoskúšané režisérske mená.

 

Naposledy ste mi povedali, že už nemáte ani režisérske, ani herecké plány, no viem, že cestujete po svete. Z čoho potom financujete svoje cesty za umením? Porotcovanie v súťažiach vám predsa nemôže stačiť na cestovanie...
Veď som vám povedal, že moje cesty, to nie sú tri lodné kufre z krokodílej kože, hotely „De Luxe“, lietadlá, Seychelly a lóža v La Scale. Na to, čo potrebujem, úspory mám – a úspory mám len na to, čo potrebujem! A keď treba „utiahnuť opasok“, držím, napríklad v Londýne, diétu. Na Seychelly či Maledivy ani len nepomyslím! Veď tam ani divadlo nemajú!! A úprimne? Pražiť a močiť sa medzi slovenskými pseudocelebritami na Maledivách? No, viete si ma predstaviť? Ja nie! Fuj!!

Vaša kamarátka Gabriela Belopotocká, riaditeľka vydavateľsta Ikar, s ktorou napĺňate svoje cestovateľské sny, vás už dlhšie nahovára na knižku. Mali ste už názov Moje herečky – moje omáčky. Ako ste pokročili?
Nepokročil som. Snažím sa poznať viac herečiek a ochutnať alebo vymyslieť viac omáčok. Pri práci v ŠANSÓN-KLUBe som spoznal nové herečky – speváčky, dve Marcely. Pani Laiferová – to bude taká zvláštna príchuť: ružové lupienky?  Hrozienka? A Marcella Molnárová, to je dáma taká... pikantne zelenkavo-egrešová!

 

Nie je to tak dávno, čo ste sa stali obyvateľom Bratislavy, kde ste si kúpili garsónku. Pochádzate však zo Zelenča. Blížia sa Vianoce. Kde a s kým ich prežijete?
Po tom, čo nás opustili rodičia, stratil pre mňa Štedrý večer mágiu a čaro. V Trnave, Šali, Zelenči, Ružindole, Dolnej Krupej i vo Vrakuni by ma moja rodina i kamaráti k vianočnému stolu určite s radosťou prijali. Ja však dávam prednosť spomienkam osamote. Rád prežívam Vianoce v tichu, bez zhonu v obchodoch, bez rolničiek a umelých stromčekov. A viete, kde som toto, podľa mňa ideálne miesto našiel? V malom hotelíku v starej štvrti v tureckom Istanbule. Samozrejme, že svoju dávku vianočnej atmosféry si užijem 25. decembra na rodinnom sneme v Zelenči. Tam bude všetko: bratia, sestry, synovci, netere, ich rodiny, pesničky, stromček, kapor, darčeky. Tohto roku sa nám do rodiny dokonca narodili až tri jezuliatka. To bude radosti! Obávam sa však, že pre starého mládenca môjho typu bude takáto veľká dávka vianočného šťastia až toxická! (smiech)

Spomínate často na svoje detstvo a Vianoce v Zelenči?
Po šesťdesiatke je tých spomienok viac a viac. Pre mňa sú biele, vždy v nich vŕzga sneh, náš tato hrá v zelenčianskom kostolíku na organe, doma spievame koledy pri stole, v noci maškrtím makové opekance v špajzi, krájame jablká, veštíme zdravie z orechov... Potom po 10 minútach spomínania zaspím a spomienky sa vo sne premenia na skutočnosť: a ja mám znovu sedem rokov, 25 kíl a kráčam s tatom na polnočnú omšu...

 

Zostal vám ešte nejaký nesplnený sen, ktorý by ste chceli v nasledujúcom období zrealizovať?
Nezostal. Sny sa mi takmer všetky splnili. Dokonca aj ten posledný: našiel som Voškovú, Belopotockú, Dolného, Orlickú, bratov Benianovcov, pani Rehákovú, pána Kočnera, našich verných divákov – šansónosexuálov, a 30 kamarátov – hercov a spevákov, ktorí mi ho pomohli zrealizovať. Je to bratislavský ŠANSÓN-KLUB, na predstavenie ktorého vás v decembri do Lemon Tree na Hviezdoslavom námestí srdečne pozývam!

 

 


Autor: ALENA HORVÁTHOVÁ-ČISÁRIKOVÁ
Foto: archív DAB a J. B. 

- - Inzercia - -