Dnes je streda, 21.november 2018, meniny má: Elvíra
Čas čítania
3 minutes
Zatiaľ prečítané

Lenka Šóošová: Pozdrav z dovolenky

september 27, 2010 - 15:54
Slnečné lúče už dávno stratili na svojej intenzite a vy už len môžete spomínať na krásnu slnkom zaliatu pláž a ďalšie krásne spomienky, ktoré Vám nikto nezoberie. A ako si na svoju tohtoročnú dovolenku spomínajú vaše obľúbené známe Slovenky? Lenka Šóošová, Tina, Didiana a Lucia Siposová pre vás pripravili sériu poviedok o tom, aké môže byť leto. Príjemné čítanie!
Aj tento rok ma počas zimného monzúnového obdobia, ktoré, ako mi v Teleráne, pošepkal Dr. Iľko, malo trvať ešte tak trištvrte roka (potom mi sľúbil veľkolepý nástup augustovej jari), premohol šialený pocit, že potrebujem more! A tak som sa nevediac, že rovnaké horúčavy, ako mi sľubovali v katalógu siedmej cestovnej kancelárie, ktorú som navštívila, budú aj u mňa na balkóne, rozhodla pre dobrodružnú cestu naprieč Talianskom. Apeninský polostrov je totiž jedným z najznámejších sídiel romantických duší a to pár rôčkov po tridsiatke a štvrtom výročí vzťahu (platí, iba ak hovoríme o vzťahu s jediným mužom!) každá žena občas potrebuje. Hovorila som si, že ak na jednom území žije cca 58 miliónov ľudí pokope bez vojny alebo štrajkov (zatiaľ!) nemôže to byť vôbec zlé! Navyše, kto iný by tak komerčne dokázal po celom svete zúročiť rozkúskované mesto, cez ktoré sa musíte doslova preštrikovať kanálmi, šikmo postavenú budovu alebo obyčajné piškóty namáčané do kávy?!

To mi však ešte nikto nepovedal, že z celej mojej dovolenky bude asi najdrahším (a vôbec nie romantickým) zážitkom mýto, pre ktoré som stála častejšie ako pre výpadky prúdu v tuneli Sitina, nehovoriac o tom, že som minula všetky peniaze, ktoré som si poctivo vyčlenila na vstupenky za kultúrou Talianska. Tesne pred Veronou zastavili môjho štvorkolesového spoločníka policajti a ako správni Taliani rozprávali tak hlasno, že som sa usedavo rozplakala a lámanou angličtinou vysvetľovala, ako na mne ich krajina nespravodlivo zbohatla (čo ma môže stáť aj vzťah, pretože s týmito nákladmi nikto nerátal a ja ako žena činu musím dokázať, že viem zorganizovať dobrodružne-výhodnú dovolenku sama!) a že ak ma na ceste stretne ešte niekoľko takýchto prekážok, nechám sa morom odnášať radšej niekam smerom k Afrike. Pustili ma!

Milujem parkoviská vo Verone. Pôvodne som si myslela, že ten pán v podzemnom parkovisku je zlodej, ktorý ma drzo žiada, aby som mu odovzdala kľúče od auta, no potom mi došlo, že by celkom zbytočne chcel mať i otvorené okno. Autá tu totiž stoja kdekoľvek, a keď niekto nemôže opustiť parkovacie miesto, pretože mu stojíte v ceste, služba vaše auto preparkuje. Podobné zvyky sú aj u nás, lenže v Bratislave počkáte, kým sa mladík, potužený alkoholom, ktorý je majiteľom vozidla (nechcem vedieť ako prišiel domov!) nezobudí a nepustí vás do práce na vlastnom aute. „Home, sweet home!“ si ešte v duchu poviem, aj keď zazriem sochu Verony, patrónky mesta, ktorá má (asi neplánovane) hlavu postriekanú ružovým sprejom, a mladíka, ktorý až s príliš veľkou radosťou obchytkáva sochu Júlie pod balkónom v dome Casa dei Giulietta, v ktorom sa odohrával známy príbeh lásky. Hodila som na neho pohľad ženy, ktorá sedí v čakárni u lekára s odôvodneným podozrením na zápal okostnice a išla som ďalej skúšať šťastie. Mala som ho, auto mi vrátili!

Po niekoľkých kilometroch smer Benátky som však pochopila, že dopravné značky, pravidlo pravej ruky alebo zásady predbiehania síce platia, ale ďaleko od „romantickej krajiny“, a tak som zaparkovala auto a v ústrety gondolám som sa vybrala radšej v sprievode solídne vyzerajúceho taxikára. Na Talianoch okamžite spozorujete túžobné očakávanie krajšej budúcnosti, ktorú im na juh prinesú turisti, a tak som sa ku kanálom zviezla za takú sumu, ktorá po vyslovení ohromila aj samotného taxikára. Keď som súhlasila, ešte sa trikrát neveriacky uistil a svoju cenu napokon zvýšil. Do radu na gondoly som sa dostala so slovenským manželským párom v strednom veku a mužovou svokrou. Po tom, ako nám typický námorník navrhol sumu, za ktorú by nás bol ochotný odviezť, si staršia pani rukami zakryla tvár a zúfalo vzdychla, že z miestnych cien asi spácha samovraždu, na čo jej mama ironicky odvrkla, že na to nie je upravená.

Muž napokon dokázal, že my Slováci sa vieme vo svete jednoducho pohybovať a na „gondolistu“ heslovite skríkol jednu desatinu sumy v našom jazyku (samozrejme pomalšie, aby si rozumeli), pričom sa snažil aj gestikulovať a doplniť svoju pantomímu slovami „ber alebo nechaj tak“. Gondolista si nás s ľútosťou v očiach premeral a súhlasil. Večer som si kúpila pár zrniek kukurice a v snahe nakŕmiť holuby ako na titulnej fotografii knihy od Rosamunde Pilcherovej som ich vyhodila do vzduchu. Zrnká mi však neposlušne pristáli vo vlasoch a celé stádo, roj a húf holubov mi sadol na hlavu. Ani neviem prečo, ale na izbe ma večer zasiahli sklony hodné skutočného hypochondra a pátrala som po chorobách, ktoré sú prenášané vtáctvom. Zážitok to však bol skutočne originálny! Potom som pátrala po krásach Janova, ktoré (síce pod nánosmi špiny a moču) ukrýva ďalšiu romantiku v podobe antických stĺpov, okenných parapiet a mramorových podláh... Držte palce!

Vaša Lenka

- - Inzercia - -