Dnes je nedeľa, 18.november 2018, meniny má: Eugen
Čas čítania
5 minutes
Zatiaľ prečítané

Najkrajší dar

marec 22, 2014 - 20:24
Azda niet človeka, ktorý by nerád dostával darčeky. Aspoň niečo maličké, v šuchotavom papieriku... Keby ste mali povedať, ktorý dar či darček bol najkrajší vo vašom živote, možno by ste sa trošku zamysleli. Sú však ľudia, ktorí pri odpovedi ani na sekundu nezaváhajú, lebo vedia, že to, čo dostali, im zachránilo život. Nezištne dostali ľudský orgán na transplantáciu. A vlastne sa nemajú komu zaň poďakovať...
Príbeh 1. Jana  
 
Čakáme na adopciu bábätka
 
Bol to pre mňa posledný zimný semester na vysokej škole, rovnaký, ako predchádzajúce. Prvé mesiace som si myslela, že za mojimi problémami je nedostatočná telesná kondícia. Rýchlej chôdzi spolužiačok som ledva stíhala, často som sa zadýchala. Zlom prišiel v októbri, keď sme v rámci výučby mali výstup na Zobor. Ako sme začali stúpať do kopca, ubúdali mi sily. Ostalo mi sucho v ústach, bola som bledá, mala som pocit na odpadnutie – výstup som nedokončila. 
Možno vtedy stálo pri mne šťastie a natrafila som na správnych lekárov. Diagnóza znela: pľúcna artériová hypertenzia. Avšak okrem tejto nevyliečiteľnej a smrteľnej choroby bolo podozrenie aj na nedefinované ochorenie na pľúcach, pravdepodobne pľúcnu fibrózu.
Život sa náhle zmenil: mne, rodine, snúbencovi. Všetko sa muselo prispôsobiť mne a chorobe: časté hospitalizácie, pravidelné kontroly, lieky či kyslíkový prístroj sa stali súčasťou nášho života. Štátnice sme preložili, plány mať vlastné deti boli v okamihu beznádejné. 
Nanešťastie, liečba na pľúcnu chorobu sa ukázala ako neefektívna, takže ma po piatich mesiacoch začali pripravovať na transplantáciu pľúc. Avšak v tom roku na jeseň ma vo Viedni nezaradili na čakaciu listinu, pretože som ešte nebola vhodný kandidát. Po roku sa môj stav náhle zhoršil. Manžel ma musel nosiť po schodoch, pomáhať mi s obúvaním, aj so základnou hygienou. Najhoršie chvíle nastali týždeň pred transplantáciou, keď mi opäť opuchli nohy aj brucho a injekcie na riedenie krvi neuveriteľne boleli. Lekári vtedy už nezaváhali a na konci septembra 2011 som sa dostala na čakaciu listinu v AKH Viedeň. Na moje šťastie, o mesiac som mala nové pľúca. 
Minulú jeseň som oslavovala druhé narodeniny a môj život po transplantácii pľúc je oveľa krajší. Väčšinu vecí vládzem urobiť sama. Je to skvelé, avšak stále si musím dávať pozor, neochorieť či nezraniť sa. Možnosť mať vlastné deti po transplantácii je aj naďalej veľmi riziková, avšak sna mať deti sme sa nevzdali, a preto sme viac ako pol roka na čakacej listine na adopciu bábätka.
 
 
Príbeh 2. Jaroslava 
 
Manžel ma nosí na rukách
 
Narodila som sa s chorým srdiečkom – vrodeným defektom komorového septa (Eisenmengerov syndróm). Ako sedemmesačná som podstúpila plastiku aorty, žiaľ, operácia defekt neodstránila. Od malička som teda dokonale poznala nemocnice, lieky, dohľad kardiológa... Choroba sa prejavovala najmä výraznou slabosťou, nevládala som držať krok so šantivými rovesníkmi. Napriek zdravotným problémom sa mi podarilo zmaturovať, nájsť si priateľa, teraz už manžela. Ako dvadsaťročnej sa mi výrazne pohoršilo. Hospitalizovali ma v Národnom ústave srdcových a cievnych chorôb v Bratislave a diagnostikovali pľúcnu artériovú hypertenziu (PAH). Jej znakom je modrá farba pier a nechtov. Nasadili mi liečbu a pravidelne kontrolujú stav. Beriem lieky na zastavenie alebo aspoň spomalenie postupu choroby. Jediné skutočné riešenie je transplantácia srdca a zároveň aj pľúc. 
S ochorením je spojené množstvo obmedzení – napríklad každodenná chôdza po schodoch je nemysliteľná, preto sme sa museli presťahovať z krásneho dvojposchodového domu do bytovky s výťahom. Nutným zlom sú aj pravidelné mesačné kontroly krvi, časté vyšetrenia a hospitalizácie. Momentálne som na kyslíkovej terapii, šestnásť hodín denne, čo mi značne obmedzuje život a pohyb, lebo prístroj je určený na domácu liečbu. Na prenosný kyslíkový preparát nemám v zmysle platnej legislatívy nárok. 
Napriek všetkému sa snažím žiť ako bežný človek. Robím všetko pomalšie, medzi činnosťami oddychujem, ale snažím sa byť aktívna. Ide hlavne o to, nevzdávať sa. Mám krásnu päťročnú dcérku, ktorá mi dobíja a zároveň aj vybíja energiu. V septembri ide do školy a veľmi sa z toho tešíme. Mojou veľkou oporou je manžel. Sú dni, keď sa nevládzem postaviť z postele a nedokážem sa sama ani obliecť... O akejkoľvek inej námahe ani nehovorím. Má to so mnou občas ťažké, ale vždy stojí pri mne, nesmierne mi pomáha a keď treba, tak ma aj na rukách  prenáša. Na čakacej listine na transplantáciu ešte nie som zaradená, môj zdravotný stav je teraz relatívne uspokojivý, ale výhľadovo ma transplantácia čaká. Verím, že to príde v pravý čas a boj s ochorením zvládnem. Poznám spolupacientov, ktorí majú transplantáciu za sebou a život sa im výrazne zlepšil. Žijem s pokorou a verím, že aj ja sa raz zaradím medzi nich. Najviac si prajem vidieť vyrastať našu dcérku a byť pri jej úspechoch i úskaliach. 
 
 
Pribeh 3. Zuzana
 
Simonka a moja nová pečeň ma vrátili späť
 
Vždy som patrila k zdravým deťom. Preto moje neskoršie zdravotné problémy prekvapili nielen mňa, ale aj celú rodinu. Mala som takmer osemnásť, keď som začala viac priberať, hlavne do oblasti brucha. Nevenovala som tomu veľkú pozornosť, veď inak som sa cítila úplne v poriadku. Po dovolenke vo Francúzku som sa však domov vrátila so žltými bielkami aj s nažltnutou pleťou. 
Po vylúčení žltačky sa začal kolobeh vyšetrení. V nemocnici na bratislavských Kramároch mi potvrdili poškodenie pečene s prvotnou diagnózou: Budd-Chiariho syndróm. Konečná diagnóza zaznela o tri roky neskôr v Brne: autoimunitná hepatitída. Nechcela som tomu uveriť, nič ma nebolelo... Dozvedela som sa však, že mám natoľko zničenú pečeň, že buď podstúpim transplantáciu, alebo zomriem. 
Tie tri roky čakania na diagnózu boli veľmi ťažké: predovšetkým som bola stále neskutočne unavená. Musela som odísť zo zamestnania, veď som bola viac v nemocnici ako doma. Každý deň som si pichala do brucha injekcie na riedenie krvi. Vyhýbala som sa spoločenským akciám aj kamarátkam, uzavrela som sa do seba. Ak mala táto choroba nejaké pozitívum, tak určite v tom, že sme sa ako rodina viac zomkli. 
Transplantáciu pečene som podstúpila v Brne ako dvadsaťjedenročná. Odvtedy, čo ma dali na čakaciu listinu, po transplantáciu ubehli tri týždne. Mala som veľké šťastie nielen v tom, že sa to uskutočnilo tak rýchlo, ale aj v tom, že mi dali asi naozaj „dobrú“ pečeň, lebo moje hepatologické výsledky sú aj po takmer deviatich rokoch od transplantácie stále výborné. 
Niekoľko mesiacov po transplantácii sa pre mňa začal nový život: urobila som si vodičský preukaz, zamestnala sa na plný úväzok, našla som si priateľa, za ktorého som sa neskôr vydala, začali sme spolu študovať na vysokej škole... Po dvoch potratoch, pričom  príčinu mi nikdy nezistili, som konečne plánovane otehotnela a po bezproblémovom tehotenstve sa nám narodila vytúžená dcérka Simonka. Počas tehotenstva som stále brala imunosupresívnu liečbu, bola som pod dohľadom hepatológa a riešili sme spolu aj prípadné dojčenie po pôrode – podarilo sa mi takmer nemožné: dojčila som ju takmer dva roky! Som šťastná, že som dostala druhú šancu na život a dúfam, že ju aj patrične využívam.
 
 
Podobné články:
 
 
 
Viac sa dočítate v SLOVENKE!
 
Pripravila: BEATA VRZGULOVÁ
Foto: Štefan Plevo a Róbert Maťo

- - Inzercia - -