Dnes je utorok, 27.september 2016, meniny má: Cyprián
Čas čítania
6 minutes
Zatiaľ prečítané

Ľudia s veľkým srdcom

január 19, 2011 - 12:16
Žartujú, že to všetko robia vlastne z egoizmu. Keď pomáhajú iným, sami sa obohacujú, získavajú dobrý pocit a ich hodnota vo vlastných očiach aj v očiach ich okolia stúpa. To, že svoju energiu a čas dávajú niekomu inému, neberú ako obeť. Tvrdia, že byť dobrovoľníkom je obojsmerný dar.
Keď dvadsaťročná študentka sociológie Betka Mračková objavila v škole na nástenke oznam, že sa hľadajú dobrovoľníci do neformálnej skupiny Vŕba, na chvíľu zaváhala. Už dávnejšie túžila objaviť aj iný rozmer dobrovoľníctva, ako bola práca s deťmi vo farnosti, ktorej sa venovala niekoľko rokov. No nebola si istá, či práve návštevy onkologicky chorých pacientov v nemocnici sú to, čo hľadá a čo vo svojom veku zvládne. „No páčilo sa mi, že by som sa mala venovať ľuďom, ktorým chýba bútľavá vŕba, aby sa mohli  vyrozprávať a zveriť so svojimi pocitmi, pretože pochádzajú z rôznych kútov Slovenska a v Bratislave nikoho nemajú. Uvažovala som, že som zdravá, veľa som do života dostala, mám sa dobre – prečo by som z toho nedala ľuďom, ktorí to nemajú?“

Betka prešla školením, kde dostala informácie o onkologických ochoreniach, psychológii aj o štádiách zomierania. „Nezľakla som sa. Naopak, povzbudilo ma to v presvedčení, že som tá, čo môže a dokáže to. Potvrdila mi to aj psychologička, s ktorou som absolvovala pohovor.“
Betka potom prichádzala raz týždenne do Onkologického ústavu Sv. Alžbety a robila spoločnosť ľuďom, ktorí sa cítili osamelí, potrebovali sa vyrozprávať alebo len vnímať ľudskú blízkosť. „Niekedy sme len mlčali. Naučila som sa, že aj samotná moja prítomnosť niekomu pomôže. A často spomínam na zážitok, keď som si uvedomila, aká je činnosť dobrovoľníkov dôležitá. Nazrela som v jeden zimný večer do tmavej izby, v ktorej ležala jediná pacientka. Prihovorila som sa jej a ona povedala, že ju to veľmi bolí. Nič nevysvetľovala, len ma vzala za ruku a zúfalo sa rozplakala. Nerozprávali sme. Trvalo hodnú chvíľu, kým sa vyplakala, potom pustila moju ruku a povedala, že jej je lepšie. Práve v tom je práca dobrovoľníka – byť s pacientom v takýchto momentoch a plakať s ním.“

Betka si neraz vypočula celé životné príbehy, viacerých pacientov sprevádzala v posledných týždňoch života a prežila smrť niekoľkých. „Niektorí dobrovoľníci sa po návrate z nemocnice osprchujú, aby zo seba zmyli všetku ťažobu, ja som ventilovala svoje pocity medzi kamarátmi. Niekedy to bolo naozaj ťažké. Ale aj posilňujúce, lebo som odchádzala s pocitom, že som niekomu pomohla.“

Bohatšia ľudsky aj profesionálne
Po troch rokoch sa Betka stala koordinátorkou skupiny Vŕba a jej dobrovoľnícka práca bola už viac organizátorská. Priamy kontakt s pacientmi zažila ešte neskôr, počas svojho pobytu vo Veľkej Británii. Pôsobila v dvoch hospicoch, kde poznala viac podôb dobrovoľníckej práce. Vypozorovala, že tu funguje systém pravidelných návštev dobrovoľníkov v konkrétny deň, keď ich už personál očakáva a počíta s nimi.

Betka je presvedčená, že dobrovoľníctvo ju obohatilo osobnostne aj profesionálne. Stretávala sa s ľuďmi, od ktorých čerpala životnú múdrosť, videla ich silu a pochopila, že jej problémy sú v porovnaní s ich problémami často malicherné. Pri nemocničných lôžkach zažívala pocit, aký dnes nie je častý – radosť z maličkostí. „A som dôkazom, že dobrovoľníctvo môže byť aj cestou k práci,“ usmeje sa Betka, ktorá je dnes výkonnou riaditeľkou národného dobrovoľníckeho centra, organizuje kampane na získavanie nových dobrovoľníkov, školí záujemcov o túto činnosť. Tento rok pre jej prácu prináša priaznivý impulz. Európsky parlament ho vyhlásil za Európsky rok dobrovoľníctva pod heslom Zmena je v našich rukách.

Nezištné, ale nie neziskové
„Dobrovoľníctvo je o tom, že obyčajní ľudia môžu dokázať neobyčajné veci. V dvadsiatich siedmich štátoch Európskej únie pôsobí okolo sto miliónov dobrovoľníkov a odhaduje sa, že prínos ich činnosti je až osem percent HDP. Dobrovoľníci sú ľudia, ktorí nehovoria, že keď vyhrajú milión, polovicu venujú sirotám... Chcú konať dobro a nečakajú na to, až budú mať peniaze.“ Týmito slovami sa pri oceňovaní dobrovoľníkov roka v Bratislave prihovoril prítomným europoslanec Miroslav Mikolášik. Sám je dlhoročným dobrovoľníkom. Ako lekár založil pred dvadsiatimi rokmi organizáciu Donum Vitae na ochranu života od počatia po prirodzenú smrť a stále je jej prezidentom. Aj popri práci europoslanca si nachádza čas na stretnutia a prednášky, kde sa venuje najmä otázkam manželského života. Osobne podporuje aj množstvo iných dobročinných aktivít a z vlastnej skúsenosti vie, že dobrovoľníctvo je nezištná, ale nie nezisková vec, pretože keď dáva, aj sám veľa dostáva.

Mnohí sa mu čudujú
„Ďakujem Bohu, že mi dal zdravie, silu a vôľu, aby som mohol dávať kúsok seba iným.“ Takto poďakoval za ocenenie Dobrovoľník roka 2010 ŠTEFAN RAČÁK z oravskej Novote. Tento vyučený kuchár – čašník  pôsobil  od októbra  2009  na  Haiti  ako  pomocník  sedemdesiatpäťročného saleziánskeho  misionára dona Augustína  Vrecka. Boli tou „stratenou“ dvojicou, od ktorej po zemetrasení niekoľko dní neprišli na  Slovensko žiadne správy, pretože sa nachádzali na území, kde vypadol internet aj telefónny signál.  Po pol roku zostal na  Haiti po Štefanovi kus cesty, murovaná vývarovňa s jedálňou, spoločenská sála a dokonca aj kúpeľňa so sprchovacím  kútom a splachovacou  toaletou. Haiti nebola jeho prvá misijná cesta. V minulosti už mal možnosť pomáhať saleziánom ako dobrovoľník v Jakutsku na Sibíri a niekoľko týždňov aj na Ukrajine.

„V každom človeku je túžba darovať kúsok seba,“ myslí si tento skromný tridsiatnik, ktorého mnohí známi obdivujú, ale niektorí neveria, že to všetko robí zadarmo. Keď práve nepôsobí v zahraničí, pomáha v detskej kresťanskej organizácii eRko, chodí s inými mladými dobrovoľníkmi v lete pracovať na záchrane kláštora Katarínka, je mimoriadnym vysluhovateľom v dedine. Nemá pocit, že o niečo prichádza. Naopak. „Človek viac dostane, ako dá,“ tvrdí a cení si najmä množstvo skúseností, ktoré by inak nikdy nezískal.

Veľká sestra
Už pred deväťdesiatimi rokmi sa zrodil v USA program, v ktorom dobrovoľníci, ktorí si hovoria veľký brat alebo veľká sestra, venujú svoj čas, pozornosť, priateľstvo mladšiemu, slabšiemu, zraniteľnejšiemu dieťaťu. Centrum dobrovoľníctva v Banskej Bystrici uplatňuje slovenský variant toho programu pod názvom Opri sa o mňa a KATKA HRIŇOVÁ je jednou z tých, ktoré sa na ňom už štyri roky podieľajú.

Hovorí, že vždy mala radosť, keď mohla niekomu pomôcť. „Mám to dajako v sebe, bola som tak vychovaná. Aj preto som si vybrala štúdium sociálnej práce.“ Katka už má titul bakalára a momentálne je nezamestnaná, ale zarába si brigádami. A popri tom sa stále venuje dobrovoľníckej práci. Je veľkou sestrou šestnásťročnej dievčiny z náhradnej rodiny, predtým sa zas pravidelne stretávala s dievčatkom z krízového centra. Svojim mladším kamarátkam je dôverníčkou a oporou. Okrem toho sa v občianskom združení Návrat venuje klubovej činnosti s deťmi z náhradných rodín. „Niektorí kamaráti mi hovoria, že som blázon, lebo kto iný už dnes pracuje zadarmo?! Ale teší ma, že niektorých som aj nadchla a dnes sú z nich tiež dobrovoľníci,“ pochvaľuje si.

Nežijú len sami pre seba

Bratislavskou Dobrovoľníčkou roka 2010 za prácu v sociálnych a zdravotných službách sa stala BOŽENA ČIČELOVÁ, ktorá už pätnásť rokov pôsobí v geriatrickom centre Betánia. Okrem zdravotnej pomoci, hygienických úkonov, návštev u lekárov a rehabilitácii pomáha v tvorivej dielni, organizuje pre starkých podujatia s duchovným a kultúrnym rozmerom, robí duchovné zamyslenia...

Prečo vlastne? „Bola som detská lekárka, ale odišla som do predčasného dôchodku, aby som sa mohla starať o svokru. Začala som chodiť do Betánie ako dobrovoľníčka, aby som sa naučila mnohé veci o opatrovaní starých ľudí. Keď maminka zomrela, bolo pre mňa celkom prirodzené pokračovať v dobrovoľníckej činnosti. Mám osem vnúčat a často som s nimi. Ale pre rovnováhu v živote a prehodnocovanie svojho rebríčka hodnôt potrebujem starkých z Betánie. Tých, ktorí ma predišli o niekoľko rokov na svojich životných cestách, blížia sa k vrcholu a väčšinou už vedia, čo je v živote najdôležitejšie. Ich životné osudy, strach z budúcnosti, mnohé otázky, ale aj množstvo bolesti, na ktoré nemôžete dať lacné odpovede, prehodnocujú aj moje hodnoty a presvedčenia a vyzbrojujú tak moju vieru, nádej a lásku o nové rozmery a skúsenosti,“ rozpráva.

Má radosť z toho, že jej tri dcéry, zrejme ovplyvnené výchovou a tým, že videli, že ich rodiča nežijú len sami pre seba, sa dnes tiež venujú mnohým dobrovoľníckym aktivitám.

Autor: ĽUDMILA GRODOVSKÁ
Foto: archív

- - Inzercia - -