Dnes je pondelok, 27.marec 2017, meniny má: Alena
Čas čítania
5 minutes
Zatiaľ prečítané

Herec Milan Ondrík: Keď mám problém, pozriem sa naň detskými očami

júl 26, 2016 - 13:04
Sympatický herec MILAN ONDRÍK s partnerkou Zuzkou nás pustili domov a porozprávali, ako si spolu s tromi deťmi v Nitre nažívajú, ako zvládajú vzdialenosti i príchod novej členky – trojmesačnej dcérky Anežky.

Ako sa zmenil váš život príchodom tretieho dieťatka – dcérky Anežky?

Milan: Pre mňa sa veľmi nezmenil, keďže som dosť často preč, zmenilo sa to možno v tom, že počet detí je väčší, inak v ničom, lebo Anežka stále spinká a je veľmi dobré bábätko. Často prichádzam, keď deti už spinkajú a odchádzam, keď ešte spinkajú.

Zuzka: Mne sa zatiaľ nič nezmenilo, lebo dve alebo tri deti, tam rozdiel už naozaj nie je. Jediné, čo cítim, je, že Milan musí zarábať na viac členov, keď už sme taká veľká rodina. Keď sa ideme naložiť do auta, trvá nám to pätnásť minút...

Milan: A najmä, náš nákupný košík sa naplnil. To som si všimol v obchode, keď nakupujeme. Momentálne nám často jeden nákupný košík nestačí. Plienky, mlieko, toaletný papier... Keď máme doma posledné tri mlieka, to akoby sme už žiadne nemali a musím dokúpiť. Keď sú dve deti, je to k jednému dospelému jedno dieťa. No keď sú tri, a človek sa na nás pozrie, dá sa povedať, že sme veľká rodina.

Máte šesť súrodencov, nepramení vaša túžba po veľkej rodine aj z toho?

Milan: Je nás sedem detí. Ja som vždy chcel mať veľkú rodinu, som šťastný, že je to tak.

Zuzka: Je praktické navariť pre piatich. No začala som pociťovať, že bežných domácich prác u nás pribúda, nie je to jednoduché.

Ako vyzerá váš bežný deň, keď máte voľno a môžete byť všetci spolu?

Milan: To sú veľmi vzácne chvíle, na ktoré sa vždy teším a nemám ani chuť niečo vymýšľať, niekam ísť... Skôr sme vždy doma. Ja chodievam cvičiť, keď rodina ešte spí, a keď sa vraciam, hneď nakúpim čerstvé rožky.

Zuzka: Keď má Milan voľno, vždy urobí deťom raňajky.

Milan: Nerobím to však z povinnosti, vždy sa na to veľmi teším. Hovorím si, dnes je ten deň, keď môžem robiť raňajky. Niekedy však celý deň voľno znamená aj to, že večer idem hrať do Bratislavy predstavenie.

Nie je pre vás náročné cestovať každý deň z Nitry do Bratislavy a prekonávať stokilometrovú vzdialenosť?

Milan: Každý sa ma na to pýta, či sa nepresťahujeme... My sme sa tu však udomácnili, a tak radšej obetujem tú cestu. Niekedy si síce poviem, že aj ostanem v Bratislave, prezlečiem sa z kostýmu a idem von na pivo. Ledva si však sadnem, ešte ho nemám ani dopité, a prejde štyridsaťpäť minút. Vtedy si hovorím, že za tú chvíľu by som bol už v Nitre. Problém skôr býva s cestou do Bratislavy, keď sú zápchy. Mnohým kolegom z divadla však trvá cesta do práce v rámci Bratislavy dlhšie, ako prídem ja z Nitry.

ram_8567.jpg

Foto: 
Ramon Leško

Keby prišla zaujímavá ponuka na účinkovanie mimo Slovenska, napríklad z Prahy, vedeli by ste si predstaviť, že by ste ju prijali?

Milan: Mal som ponuku z Česka, vedel som si ju predstaviť, no nedala sa skĺbiť s mojimi ostatnými pracovnými aktivitami. Čo sa týka rodinných povinností, myslím, že by sa toho veľa nezmenilo, lebo takisto by som nebol doma, podobne ako nie som teraz.

Zuzka, vy ste herečka, no momentálne sa asi neplánujete vrátiť k hraniu. Alebo predsa?

Zuzka: Nie, nemám to vôbec v pláne. Budem pekne doma, starať sa, prať, variť a žehliť. Mne to veľmi vyhovuje. Adam pôjde do prvej triedy, nájdeme si spolu nejaký systém, Alžbeta pôjde do škôlky od septembra, takže zostanem s Anežkou doma. Bude mi veľmi dobre.

Milan: Je dôležité povedať, že Zuzka mi vytvára také pracovné podmienky, aby som ja mohol pokojne pracovať. Keď je o rodinu postarané a doma je pokoj, môžem sa sústrediť na moju robotu, ktorej je, chvalabohu, veľa. To je pre mňa veľmi dôležité. Keby som nemal to zázemie, inak sa pozerám na prácu, robím z nutnosti... Je pre mňa veľká výhoda, že mi takéto prostredie Zuzka vytvára.

A viete si predstaviť, že by vaša rodina bola ešte väčšia?

Zuzka: Nie, keď sa na to pozrieme reálne, tak sme skončili. (smiech) Aj s Anežkou sme išli do rizika, keď zvážime vek... Máme tri deti a sme radi.

Milan: Sme radi, že sme to riziko podstúpili, ale to už bola hraničná situácia.

A aké sú deti? Je každé iné?

Zuzka: Sú medzi nimi veľmi veľké rozdiely. Kalendárne je medzi nimi trojročný rozdiel, pri každom. Našťastie, Adam je veľmi poslušný. Alžbeta neposlúchne, je veľmi temperamentná, klasická baba. Takisto je však aj veľmi samostatná na svoj vek. Anežka ma zas potrebuje naplno.

Milan: Je to trošku vymenené. Adam je dobré dievčatko a Alžbeta je taký nezbedný chlapec. Vždy som chcel mať chlapca, ktorý je nezbedný, a mám poslušného chlapčeka Adamka.

Zuzka: Vo svojom jadre je veľmi citlivý, je to typická Ryba.

Takže je skôr po mame? O vás, Milan, sa hovorí ako o poriadnom búrlivákovi...

Milan: Keby tu bola moja mama, tak by aj s mojimi sestrami povedali, že som bol veľmi dobré dieťa. Bol som dobrý chlapec, rozmýšľam, kedy sa to pokazilo...?(smiech)

Tej nálepky „problémový“ alebo „zlý“ chlapec sa už asi nezbavíte...

Milan: Ani neviem, kde to vzniklo. Možno aj cez moje postavy v divadle...

Zuzka: Ale hral si aj dobrých, aj keď princovia to práve neboli... Stačí sa na teba pozrieť, a je to.

Milan: Potom to vlastne podporilo aj odobratie vodičáku... Je však pravdou, že kedysi som býval občas nespútaný. Akoby som si to od života pýtal. Taký rebel bez príčiny. Vyhľadával som situácie, hocikde, v podnikoch... Už len tým, ako som sa provokatívne na niekoho pozrel, hneď obvykle vznikol konflikt. Niekde v sebe tú rebéliu mám zakotvenú, no vo svojej podstate som dobrý človek. Však, Zuzka? (smiech)

Ako vás zmenilo otcovstvo?

Milan: Ešte predtým, ako sa narodil Adamko, som sa bál, či s príchodom dieťaťa neostanem už len taký poslušný a dobrý... Čo to so mnou urobí. Nevedel som si to predstaviť. Herec by podľa mňa mal na javisku provokovať. Nielen v zmysle – urážať. Provokovať témami, o ktorých hovorí. Vzbudzovať nejaké emócie a pocity. Nebavia ma umelci, ktorí nemajú nič odžité, alebo v nich nevidím niečo provokačné či inšpirujúce. Bál som sa, že prídem len na skúšku, a budem sa ponáhľať domov. Opak sa však stal pravdou, deti dali môjmu životu ešte väčší rozmer, mám väčšiu chuť pracovať a vymýšľať veci.

ram_8591.jpg

Foto: 
Ramon Leško

Ako sa spolu hráte? Robíte im aj šaša, prípadne divadielko?

Milan: Keď prídem domov, okamžite na mňa vyskočia, aby som im robil zle.

Zuzka: Vtedy už len rátam sekundy, ktorý z nich začne prvý plakať. Niekedy aj tatinko začne plakať. (smiech)

Milan: Je to o tom, že nemám hranice. Neviem, kde sú tie hranice otcovstva a kamarátstva. Je to určite zlé aj dobré. Neviem, aký by som mal byť otec. Riešim to pocitovo.

Zuzka: Smejeme sa na tom, že ja ich vychovávam, a on mi ich kazí. Príde, za desať minút narobí veľké haló a potom odíde... Nám to však vyhovuje. Nášmu temperamentu a spôsobu života, aký vedieme. On je tu za toho dobrého tatinka, nakupuje im, dobieha ten čas, čo je prirodzené...

Milan: Keď som nemal deti, vždy som si hovoril, že si deti nebudem kupovať. Keď som videl rodičov, ktorí to robia, hovoril som si, že nikdy nebudem ako oni. Keď im nevedeli niečo zakázať, divil som sa, prečo s nimi nevedia urobiť poriadok. Ja to robím teraz štvornásobne viac. Nedá sa odcudzovať rodičovstvo, každý to zvláda inak.

Zuzka: Najmä, každé dieťa je iné a treba k nemu inak pristupovať. Každý robí najlepšie, ako vie a ako mu vyhovuje.

Celý rozhovor si môžete prečítať v najnovšom čísle Slovenky č. 29!

- - Inzercia - -