Dnes je piatok, 20.január 2017, meniny má: Dalibor
Čas čítania
11 minutes
Zatiaľ prečítané

RANDE S HERCOM A REŽISÉROM MARTINOM HUBOM: Bez nádeje by sa nedalo vydržať

december 07, 2016 - 11:22
Profesor MARTIN HUBA je nielen výnimočný herec, ale aj človek. Pri jeho rozprávaní strácate pojem o čase. Múdrosť obsiahnutá v jeho slovách je osviežením v dobe, keď sa kĺžeme po povrchu a zabúdame prenikať do hĺbky. Na Medzinárodnom filmovom festivale v Bratislave získal ocenenie za celoživotný prínos a jeho meno pribudne budúce leto k ôsmim ďalším velikánom herectva na Filmový chodník slávy.

Filmový chodník slávy. Moja prvá otázka bude smerovať k nemu, pretože viem, že keď sa v spojení s vaším menom skloňuje slovo sláva, pôsobí to na vás skľučujúco. Prečo je to tak?

Svetská sláva, poľná tráva, pocit slávy vás môže ľahko pomýliť. Slávnym sa dá stať veľmi ľahko, ale sláva nie vždy odzrkadľuje aj kvalitu a zároveň to môže byť pre nás veľký trest. Uveríte v slávu, tomu, že ste dobrý a už to je samo osebe veľmi nebezpečné. V škole sa niekedy študenti čudujú, prečo im v prvých ročníkoch neodporúčame, aby vystupovali verejne. Dotknú sa akej takej slávy, zatlieskajú im a človek tomu veľmi rád uverí. Aplauz je pre nich rozhrešením, odobrením a nie vždy to musí byť najšťastnejší moment vo vývoji práce herca. Stráca pochybnosti o sebe a svojej práci a to je začiatok tvrdého pristátia na nose. „Slávny“ ešte neznamená „dobrý“.

Tak sa skúsim spýtať inak. Teší vás to? 

Samozrejme, že to človeka poteší, to by som klamal. Ale súčasne si musíte položiť otázku, či som ten pravý, či sa na niekoho, kto si to zaslúžil viac, nezabudlo. A ak sa zabudlo, tak sa zamyslieť nad tým, čím vykompenzujem pocit viny, že mne sa toho šťastia dostalo.

Aký vplyv na vás majú ocenenia? Cítite vtedy pocit uvoľnenia a prichádza myšlienka na zaslúžený oddych, alebo naopak, naštartuje vás to ešte viac? 

Trošku preceňujete moment ocenenia. To rozhrešenie, či si ocenenie skutočne zaslúžite, či vás to posunie, alebo nie, to si musí človek dať sám. Moment ocenenia vás môže povzbudiť, ale je veľmi dôležité uveriť tomu iba čiastočne. Myslím si, že málokto si povie, že som si ocenenie divákmi alebo kritikmi zaslúžil na sto percent. Ja ako „protekčné dieťa“, čo ma celý život sprevádzalo a sprevádza ma dodnes, som sa tento podivný pocit viny naučil kompenzovať. Viete, videl som, ako boli rodičia oceňovaní a učil som sa od nich. Obaja boli neobyčajne usilovní a zodpovední k svojej práci. Ja sa snažím o to isté.

1.jpg

Foto: 

V hľadisku bolo nemálo vašich študentov. Je to pekné, keď sa po odovzdaní diplomu chce študent stretnúť so svojím profesorom dobrovoľne. To znamená, že ich vzťah prerástol do úplne inej dimenzie. 

Áno. Ale viete, ja som aj rád učil, aj som ich mal rád, ale na kamarátstvo s žiakmi som si dával veľký pozor. Tie decká neprišli do školy, aby sa so mnou kamarátili, prišli, aby sa učili a nemyslím, že študenti mali pri mne extra pohodlný život. Môj prístup možno pochopili až neskôr, ale teší ma, že si ku mne našli cestu. Aj keď zväčša im to chvíľu trvalo.

Teda žiadne kamarátstva na akademickej pôde?

Priznávam, istý čas sme prešli vzťahom nepochopenia, chodenie na pivo so študentmi bolo z mojej strany dosť sporadické. No nerobil som to z dôvodu, že by som sa s nimi nerád stretával a kamarátil. Som rád, keď je kamarátstvo výsledkom niečoho iného, nielen túžby zabaviť sa, uľahčiť si povinnosti. Titul kamarát má v sebe skrývať aj určitú životnú istotu, že som sa tým človekom rád obohacoval a ovplyvňoval, keď kamarátstvo funguje na určitej radosti z toho, že sa naše životy prepojili. Teda, ak to nemá byť len skákanie cez kaluže, do ktorých capnete. Ja rád skočím a preskočím. Ak sú pri tom kamaráti, radosť je o to väčšia.

Avšak študenti prísneho profesora predsa len dospeli... 

(smiech) Ale to máte tak isto aj s rodičmi. Pár rokov trvá, kým začnete byť vďačný za prísnosť, nároky, za každé zaucho, ktoré ste nechápali, až kým ste nedospeli a nezískali ste pochopenie pre rodičovskú tvrdosť.

Stretli sme sa pár dní po výročí revolúcie, keď vlastne študenti prepisovali dejiny. Vy poznáte súčasnú generáciu študentov, preto sa spýtam – sú dnešní študenti revolúcie schopní? Sú schopní meniť históriu? 

Neviem. Ťažko odpovedať. Viete, človek múdrie v utrpení, ako hovorí Dostojevskij. Študenti v roku 1989 poznali viac život, žili v ťažších podmienkach, pokiaľ ide o vnútornú slobodu, schopnosť byť v kontakte so svetom. Študent bol atakovaný životom. Obávam sa, že samozrejmosť, s akou dnes prijímame množstvo vecí, ktoré, povrchne povedané, sloboda ponúka, ako keby ľudí netestuje. Pritom my sme boli každý deň testovaní životom. Vedeli sme, čo je to za šťastie vidieť dobrý film, čo je to za šťastie dostať sa na vysokú školu, aké je náročné získať dobrú knihu... Toto sú dnes veci, ktoré vám padajú do lona, dokonca si myslím, že sú nám akoby vnucované. My sme sa k našim radostiam museli dopracúvať.

3.jpg

Foto: 

Nie je to však chyba samotných študentov.

Samozrejme, nie je to chyba študentov, no oni sú vystavení tomuto nebezpečenstvu, pretože keď niečo veľmi ľahko získam, tak si to ťažko budem potom vážiť. Zdá sa mi, že generácie predtým si viac kreovali svoju prítomnosť, kreovali sme ju aj pomocou námahy pri získavaní hodnôt. Mladý človek si dnes hodnotu mnohých vecí už ani neuvedomuje. A ak si hodnoty neváži, môže sa mu stať, že sa zrazu ocitne tam, kde vôbec nechcel byť. Život nestačí žiť, život musíš tvoriť, pretože ak ho netvoríš, tak ťa zadusí. Život treba vystužovať svojím záujmom, zdokonaľovaním sa, túžbou po poznaní. Dnes sú mladí ľudia vystavení tej nerozumnosti, že sa im veľa vecí vie poskytnúť ľahko a myslím, že dosť ťažko sa orientujú v hodnotách duchovných. Preto nás veľmi teší, keď vidíme mladých ľudí na divadelných predstaveniach, na koncertoch, ale stále si myslíme, že by to mohlo byť masovejšie a že by prítomnosť duchovnej zložky v ich živote mala byť väčšia. Ak sa vrátim k vašej pôvodnej otázke, verím, že sú schopní revolúcie. Ale bojím sa zároveň toho, že by daná udalosť musela byť dosť dramatická na to, aby ich to trklo a aby ich tá dramatickosť upozornila na to, že ak ma nemá život zadusiť, musím zareagovať.

Kríza hodnôt sa však netýka len mladej generácie. Pociťujeme ju azda všetci.

Otvárajú sa nožnice medzi bohatými a chudobnými. Tieto nožnice sa nesmú donekonečna roztvárať, je to nebezpečné, nekultúrne, nehumánne a nastanú zlé časy, a to pre obe skupiny. Uvedomiť by si to mala predovšetkým tá „lesklejšia časť nožníc“. Podľa môjho názoru jediné, čo nám pomôže, je skultúrnenie spoločenského vedomia. Do toho vkladám akúsi nádej, že by sme si mohli hodnoty uvedomiť aj bez toho, aby nás na to museli upozorniť príliš dramatické dejinné udalosti.

Čo teda radíte mladým hercom, kde sa so životom stretnúť?

Ono sa s ním dá stretnúť. Keď je človek dostatočne vnímavý a neuverí vo svoju úžasnosť a falošnú veľkosť, tak sa s ním stretne. A to platí nielen pri hercoch, ale napríklad aj politikoch. Najnebezpečnejšie je uveriť vo svoju veľkosť. Ak uverí tomu, že je neomylný, a preto sa mu budú všetci klaňať, lebo tak je to slušné, je to prvý dôvod začať mu dokazovať opak. A už sme v štrajkoch, už sme v uliciach... Skultúrnenie vedomia každého príslušníka spoločnosti je najväčšou zárukou toho, že neskončíme zle. Aj to je prejav nekultúrnosti, ak niekto dostane úrad či funkciu spojenú so zodpovednosťou, stotožní sa s mocou úradu a myslí si, že je taký kvalitný, ako sa od neho očakáva a nekonfrontuje sa so svojimi činmi. Veď predsa čím som vyššie, tým vyššia je moja povinnosť neustále konfrontovať svoje činy so svojím vedomím a svedomím.

Slováci frflú na dianie doma, vo svete, sú nespokojní s tým, ako žijeme. Avšak čo je paradoxné, akosi nostalgicky sa vracajú do obdobia pred novembrom ’89 a mnohí tvrdia, že vtedy sa žilo ľahšie. Sme zábudliví, dokázali sme to škaredé vytesniť a vziať si len to pekné?

Áno, človek má tú šťastnú vlastnosť, že v spomienkach mu ostávajú zväčša len pekné momenty a na tie horšie zabúda. V zápase roku 1989 sme získali jeden dar – dostali sme možnosť byť tvorcami svojej prítomnosti. Avšak neviem, či sme na ten dar boli dostatočne pripravení. Pred Novembrom bol jeden v úvodzovkách úžasný moment, totiž, že bolo o nás „postarané“. Nebolo to vždy podľa našich predstáv, ale postarali sa vám o prácu, o dovolenku, o nemocnicu, aj po uliciach sa chodilo relatívne bezpečnejšie a človek žil to, čo mu niekto ponúkol, nadiktoval a určoval. No zabúdame na to, že sme boli s mierou slobody tejto „starostlivosti“ masovo nespokojní. Mnohí sme žili s vedomím, že naše životy sú za týchto podmienok nedôstojné, ale pravdou je, že sa žilo jednoduchšie. Dnešná nespokojnosť nastala aj prílišným rozovretím tých nožníc, ktoré sme spomínali. Keď človek vidí, čo má ten a ten, a nie vždy sa k tomu dostal akceptovateľným spôsobom a ja tu, vo svojom vedomí čestný človek, v porovnaní s ním hrdlačím a žijem nedôstojne, moja nespokojnosť narastá. Človek si uľaví príjemnou spomienkou na časy, keď ho viedli za ruku, keď na neho bolo „myslené“ a rozdiely neboli také veľké. Lebo ten veľký rozdiel znamená, že niekto na niekoho nemyslí – keď tá lesklá strana spoločnosti, resp. tých pomyselných otvorených nožníc, až príliš žiari. A zväčša veľmi nekultúrne.

2.jpg

Foto: 

Ale napriek tomu je nádej, s ktorou ráno vstávame a každý máme tú svoju. V čo sa nádejate vy?

Bez nádeje by sa nedalo vydržať. Je tu veľa vecí, z ktorých vám vbehnú slzy do očí, ale na druhej strane, ak máme byť spravodliví, je tu veľmi veľa vecí, ktoré nám vyvolávajú úsmev na tvári. Ale človek sa bojí usmiať, lebo si je vedomý prítomnosti slzy v oku, a bojí sa, aby sa na veci, nad ktorými treba zaplakať, nezabudlo.

Stretli sme sa v divadle, máte po skúške, smiem sa spýtať, čo skúšate?

(smiech) Náročné dielo Petra Esterházyho, veľkého maďarského spisovateľa, ktorý zomrel v júli tohto roku. Naše divadlo u neho objednalo hru. Je to príslušník starobylého rodu Esterházyovcov a táto hra sa dotýka slovensko-maďarskej otázky, ktorá stále visí nad našimi hlavami. Každý do nej opatrne ďupká z jednej i druhej strany, každý sa bojí niektoré veci pomenovať. Cítime, že mnohé veci sú tabuizované, niečo placho povieme, zamlčíme, žijeme v zvláštnom štádiu kryštalizovania vzťahov, ktoré tu stovky rokov existovali. Peter Esterházy sa toho veľkoryso chopil. Hra vzbudila pomerne veľký záujem aj v Maďarsku, ale zmluva, ktorú divadlo s autorom má, hovorí, že až deväť mesiacov po našej premiére po nej môžu siahnuť maďarské divadlá. A mnohé sa už hlásia.

Aká je vaša postava v nej?

Hrám Pána Boha (smiech).

Teda, čakala som čokoľvek iné, ale sám Pán Boh... A čo iné projekty?

V Banskej Bystrici som pred mesiacom režíroval Pucciniho operu Tosca, to bola veľmi príjemná skúsenosť. S Milanom Lasicom sme v Štúdiu L+S premiérovali predstavenie Starí majstri, no a teraz sa režisérsky chystám do Komárna robiť Romea a Júliu. Chodím tam často, mám tam veľa svojich žiakov, sú tam výborní herci, takže sa s nimi vždy rád stretnem. Nuž a na jar ma čaká v pražskom Divadle na Vinohradoch Langerova Periféria.

Toho je teda dosť, stihnete popri tom aj nejaký film? Je momentálne u vás doma scenár, na ktorý ste prikývli?

Pravdupovediac prikyvujem na jeden pekný projekt, ale o tom by som nerád vopred hovoril. Je to veľmi pekná ponuka, no som poverčivý, takže vám o tom poviem až nabudúce.

huba_fotka.jpg

Foto: 

Máme tu obdobie adventu, aký je advent u Hubovcov?

Samozrejme, adventný veniec musí byť. Po tejto stránke sme veľmi konzervatívni, dodržiavame tradície. Čas adventu a vyústenie do Vianoc nás baví, napĺňa, tak sme boli vychovaní, v tom duchu sme sa s manželkou i deťmi spoločne naladili a rozvíjali. No a manželka pokým nemá na vianočnom stole pätnásť druhov zákuskov, ktoré sama napečie, nie je spokojná. Vidíte, aj v tomto smere sme staromódni. 

Okolo Vianoc sú aj v rámci tradícií archetypy – spomínali ste zákusky pani manželky, no a úlohou chlapa je priniesť stromček a kapra. 

Áno, kapra a stromček už tradične zabezpečujem s mojou mladšou dcérou Miriam, ale ja fušujem aj do tých zákuskov. Nie že by som sa v tom vyžíval, ale moja ómama veľmi dobre varila a piekla a orechovník som sa naučil od nej. No a moja manželka mi veľkoryso dovoľuje, aby som jej pätnásty zákusok dodal na stôl sám. (smiech) Každý rok si hovoríme, dokedy nám táto para ešte vydrží, no zatiaľ nás to baví.

Budete na Vianoce aj s deťmi?

Čiastočne. Vianoce trávim s manželkou a mladšou dcérou a samozrejme k nám patria aj naši mušketieri – jazvečíky Aramis a Portos. Moja staršia dcéra Martina má svoje intenzívne rodinné hniezdo v Poprade, kde trávia aj sviatky. Zvyčajne sa komplet família stretávame po Novom roku a urobíme si také „naše druhé Vianoce“, aj s druhou dcérou, zaťom a našimi tatranskými vnúčatami Petrou, Heni a Šaňom.

Z vášho rozprávania je zrejmé, že máte kopec práce do konca roka, stíhate zháňať darčeky?

Darčeky sú moja nočná mora. Na druhej strane, to, čo nevyhnutne potrebujeme, zaplať pánboh máme, takže darčekmi skôr ide o to upozorniť na to, že viem, po čom túžiš, počúval som ťa a myslím, že ti týmto urobím radosť. Ide o prejav pozornosti, a tak problém je o to väčší... asi starnem... Ešte že sa môžem tento rok vyhovoriť – premiéru máme 7. januára, takže celé Vianoce budem mať nad sebou výkričník premiéry, čím bude možno aj tak trošku ospravedlnená moja diétna účasť na darčekoch.

Nedávno sme vás videli aj na oslavách 60. výročia Slovenskej televízie. Ktoré jej desaťročie považujete za najprínosnejšie?

Pre mňa to boli 70. a 80. roky. Televízne pondelky urobili slovenskej kultúre obrovskú službu a to nielen u nás, ale aj v Česku. V tom zvláštnom konsolidačnom období sa sem podarilo vpašovať v rámci dramaturgie pre nás najatraktívnejšiu svetovú i našu klasiku, ktorá sa mohla zrazu dostať aj k divákovi na lazy. Čím nechcem povedať, že ľudí na lazoch podceňujem, v mnohom sú múdrejší než my, ale že sa tam vďaka televízii dostala inscenácia, ktorá by inak nemala šancu sa tam dostať. Boli to témy mravné, kultivujúce vedomie ľudí. Považujem za akési nedorozumenie, ak niekto povie – dobre, ale tam, keď ste buchli dverami, zakývala sa stena aj krb. Ak najsilnejší dojem zanechala kývajúca sa stena, obávam sa, že dotyčný mnohé nepochopil.

Počas kariéry ste urobili mnoho rozhovorov, napriek tomu, existuje otázka, ktorá z úst novinára niekedy nevyšla a vy ste chceli na ňu odpovedať?

Nie. A teraz som vás sklamal, však?

Úprimne? Áno, chcela som vám na záver dať trochu novembrovej slobody...

Viete, to, čo človek cíti, že by chcel povedať, sa mení s dobou, vekom, mierou vášho poznania. Vždy sú otázky, ktoré ma trápia, aj teraz sme sa mnohých dotkli a asi mám to šťastie, že sa ma na ne pýtajú, ale určite nemám nezodpovedanú celoživotnú otázku. Na tú som si už odpovedal... Som rád, že tu som.

- - Inzercia - -