Dnes je pondelok, 21.august 2017, meniny má: Jana
Čas čítania
3 minutes
Zatiaľ prečítané

Prezident Slovenského Červeného kríža Viliam Dobiáš: Túžim byť nositeľom dobrých správ

december 21, 2016 - 13:50
Slováci ho poznajú ako známeho záchranára, prezidenta Slovenského Červeného kríža a docenta Viliama Dobiáša. V súkromí to je však manžel, otec troch detí a dedko piatich vnúčat. Počas 42 rokov lekárskej praxe strávil na urgente či v záchranke nejedny sviatky a veru nie vždy bol len nositeľom radostných správ a zvesti šťastných a veselých Vianoc.

Vy ste ďalší z tých, ktorí žijú podľa diára a ich dni sú striktne naplánované najmä vďaka mnohým pracovným aktivitám. Ako to vo vašom diári vyzerá na Vianoce?

Fantasticky! To je jedna z vecí, ktorej vďačím veku – ubudlo mi služieb. Keď som začínal, ako najmladší doktor som Štedrý deň i Silvester trávil v práci. Neskôr sme museli odrobiť každý niektorý zo sviatkov, vyberal som si Druhý sviatok vianočný a Nový rok, pretože som vedel, že viem piť a dokázal som Silvester osláviť tak, že som mohol ísť na druhý deň do služby autom. Posledné dva roky neslúžim už žiaden sviatok. Mám síce výčitky svedomia voči kolegom, ale potom si poviem, že za tých štyridsaťdva rokov som odslúžil svoje. Nech sa realizujú teraz iní. (smiech)

Aké sú Vianoce na záchranke? Je čas na kapustnicu, darčeky...

Sú príjemné, už počas adventu si urobíme výzdobu, je to sviatočnejšie ako v bežnej službe. Pripravíme si posedenie, obed či večeru, no keď do toho príde výjazd, všetko ide bokom. Nedá sa povedať, vydržte pol hodiny, dojeme... Do dvoch minút po prebratí adresy musí byť celá posádka v aute, na ceste k pacientovi. Povedal by som, že je to vianočná atmosféra v strehu. Každý z nás prežil niekoľko sviatkov v robote, sme pripravení na to, že sa nemôžeme až tak uvoľniť, ako keby sme boli doma.

Vianoce so sebou nie vždy prinesú len veselé príbehy, boli také, pre vás extrémne smutné, na pracovnom či súkromnom poli?

Na pracovnom nie, lebo aj keď chodím k ťažkým pacientom, už som sa to naučil zvládať. Súkromne tiež nie. Žijem krásny život, hoci sa hovorí, že koho Pán Boh miluje, toho krížom navštevuje. Keď sa dívam, ako sa darí mne či mojej rodine, cítim, že Boh nás má rád, len tie kríže necítime. Možno ich vytesňujeme, čo nechcem zakríknuť, skôr chcem len povedať, že ma teší, ako sme doteraz všetko zvládli. Minuloročné Vianoce však boli poznačené stratou manželkinej mamičky. Bývala u nás na Vianoce každý rok a keď 5. decembra náhle zomrela, báli sme sa, aké to budú sviatky. Našťastie, akcie sa ujali naše deti, vymysleli nám plán na sviatky a strávili sme ich u nich. Z hostiteľov sme sa stali hosťami, čo bolo dobré najmä pre manželku. Ja som na smrť a umieranie predsa len trošku viac zvyknutý, aj keď, samozrejme, je to iné u pacientov než u vašich blízkych.

ram_5594.jpg

Foto: 
Ramon Leško

Lekári a špeciálne záchranári majú skúsenosťou získaný „dar“ hovoriť o smrti bez zimomriavok. Naozaj sa na to dá zvyknúť?

Na smrť sa zvyknúť nedá, no dá sa s ňou vyrovnať. Nie je to celkom pravda, že lekári hovoria o smrti, akoby sa nič nedialo, možno v odborných kruhoch a medzi sebou, ale vo vzťahu lekár a príbuzný, poviem vám, nie je to jednoduché. Mnohí lekári, keď nevedia pomôcť medicínsky, berú to ako svoju osobnú prehru a nedokážu povedať – je koniec, nevieme nič robiť. Na to treba asi väčšie sebavedomie, priznať s pokorou, že je niečo silnejšie ako lekárska veda. Stále sa stretávam s tým, že ak som privolaný k človeku, ktorého pustia z nemocnice s vážnym ochorením v koncovom štádiu, aby posledné dni strávil doma, skoro všetci príbuzní i pacienti si to vysvetľujú tak – prepustili ma, bol som liečený a teraz som asi zdravý. Tvária sa, že im nikto nepovedal, že toho človeka prepustili z nemocnice na to, aby zomrel doma. Sú vydesení, že zrazu prestane prijímať potravu, tekutiny, zastrie sa mu vedomie... Príroda je veľmi milosrdná v tom, že keď človek končí svoju púť, prvý vypína mozog, ide na menšie obrátky. Človek upadne do polospánku, neskôr spánku, bezvedomia, nevníma bolesť, nevníma, že sa mu ťažko dýcha a začínajú odchádzať ďalšie orgány, pľúca, srdce... Na toto nie sú ľudia pripravení. Z toho mám pocit, že nie všetci lekári dokážu otvorene povedať pacientovi a príbuzným, že tu skončila lekárska veda i umenie a nevieme sa chorobe a prírode už vzoprieť.

Sú dni či situácie, keď sa cítite totálne bezmocne?

Takých je veľa. Tieto pocity nesmiem dať najavo ani pacientovi ani príbuzným a nie vždy ich dávam najavo záchranárom, ktorí sú so mnou. Nechcem ich demotivovať. Väčšinou aj bez slov a na základe svojich skúseností cítia to isté. Keď viem, že stav pacienta je veľmi vážny, príbuzným vždy mimo pacienta poviem pravdu a aj to, aby počítali s najhorším. Hoci, mrzí ma, že im istým spôsobom beriem nádej, ale zároveň robíme všetko pre to, aby sme zlé predpovede zvrátili. 

Celý rozhovor nájdete v aktuálnom čísle týždenníka SLOVENKA č. 49-50

- - Inzercia - -