Dnes je piatok, 22.september 2017, meniny má: Móric
Čas čítania
4 minutes
Zatiaľ prečítané

Martin Harich: Svätá púť mi vrátila energiu

jún 12, 2017 - 12:04
Spevák MARTIN HARICH vstúpil do zradných vôd šoubiznisu ešte ako mláďatko, navyše s nálepkou absolventa SuperStar. Avšak roky, ktoré po súťaži nasledovali, boli dôkazom toho, že talent má a vie zaujať vlastnou tvorbou, ale aj svojským pohľadom na život.

Oproti svojim vrstovníkom je Martin Harich naozaj netuctový mladý muž, ktorý už dávnejšie vyletel z rodičovského hniezda. Kto by čakal, že sa usadí v pohodlnom, moderne zariadenom byte v centre mesta, kde to žije, podobne, ako o tom snívajú iní mladí ľudia, mýlil by sa. Martin žije takmer ako pustovník. „Pustovník je predsa len trochu prisilné slovo, no je pravda, že žijem inak ako väčšina chalanov. Zaobstaral som si malú chatku na okraji lesa, pár kilometrov od Prahy. Tam som vlastne doma. Bez zbytočnej techniky, len s pieckou, ktorou si aj kúrim, starým gramofónom a asi dvadsiatimi gitarami. V zime som si kúril drevom a keď som nechcel v zime ráno drkotať zubami, musel som si ho sám narúbať aj dopredu. Niekde vo väčšom meste to, čo hovorím, znie divne, ale je to pre mňa úplne prirodzené. Pochádzam z dediny, od malička som to robil,“ smeje sa a dodáva: „Viem, že sa to trochu vymyká definícii súčasného mladého muža, no robím to pre seba. Zistil som, že pretechnizovaný život, neustále sledovanie mobilu a internetu mi zabíjalo inšpiráciu. Trochu som si to v sebe musel upratať a začať žiť inak. V súčasnosti som na internete len hodinu denne, aj to robím len veci, ktoré si dovtedy určím a napíšem si ich na papier. Držím sa len toho, čo treba. Paradoxne to, čo som kedysi s neustálym pripojením urobil za celý deň, teraz stihnem za hodinu a môj deň je zrazu oveľa dlhší.“

Martin sa na nedostatok informácií nesťažuje, práve naopak, nevie si vynachváliť pocit, že má hlavu nezaťaženú hlúposťami. „Viem, je taká doba, keď človek má potrebu neustále niečo nové hľadať a zisťovať, ale informácie, ktoré sú dôležité a mal by som ich vedieť, tie si vždy nájdem. A tými ostatnými si aspoň neplním hlavu a ignorujem ich.“ A hoci sa jeho život po tom, čo povedal, môže javiť trochu samotársky, nie je to celkom tak. „Na chatke žijem sám, ale sám som tam len niekedy. Moja priateľka, ktorá študuje v Trnave, za mnou chodí pomerne často. Navyše v Prahe mám veľa dobrých kamarátov, vytvorila sa tam zaujímavá komunita slovenských muzikantov, s ktorými si mám vždy čo povedať. A keď som len sám so sebou, vtedy nahrávam alebo tvorím,“ prezrádza spevák, ktorý by vraj však veľmi rád prijal spoločnosť nejakého zvieratka. „Túžim po psíkovi alebo perzskej mačke. U rodičov máme border kóliu, ktorá je neskutočnou dávkou energie, priznám sa, chýba mi to aj na chatke. No úprimne povedané, neviem, čo by to muselo byť za zviera, ktoré by so mnou vydržalo aj tie dlhé cesty autom na koncerty,“ smeje sa.

 Rýchlo sa zbaliť a ešte rýchlejšie odcestovať

Martina momentálne najviac zamestnáva práca na novom albume, ktorý by mal byť tak, ako predchádzajúci, najmä jeho osobnou výpoveďou, založenou na veľavravnom texte a kvalitnej inštrumentálnej hudbe. Jeho snom je vydať klasickú vinylovú platňu. „Albumu venujem všetok svoj voľný čas, vonku je už prvý singel z neho, volá sa Marilyn Monroe, celý album vyjde v septembri, teda ma čaká výsostne pracovné leto,“ hovorí, no pri otázke na dovolenku sa šibalsky usmeje. „O dovolenke mi radšej ani nehovorte, hneď by som na ňu utekal. Rád čítam knihy o cestovaní, veľmi rád cestujem, nemám problém sa rýchlo zbaliť, kúpiť nejaké lacné letenky a už sa túlať. Minulý rok som takto strávil mesiac v Afrike.“

 Sedemsto kilometrov v nohách

Minulý rok to bola Afrika, pred tromi rokmi zas Martin nechal plynúť všedný život a rozhodol sa pre pešiu svätú púť do Santiaga de Compostelo. Za sebou mal rozchod so speváčkou Celeste Buckingham, a hoci púť plánovali spolu, nakoniec ju zrealizoval len Martin sám. Trasu dlhú vyše sedemsto kilometrov musel vtesnať medzi dva termíny koncertov, teda do 28 dní, čo mnohí považovali za čisté bláznovstvo. Denne prešiel pešo minimálne tridsať kilometrov. „Púť do Santiaga by som si veľmi rád zopakoval. Už som aj listoval v kalendári a pozeral, kedy by sa to dalo podniknúť. Najťažšia na tom celom je paradoxne organizácia. To chodenie je najmenšia záťaž, telo to zvládne. Najväčší luxus je zastaviť reálny život na mesiac a odísť tak, aby nič neutrpelo. No rád by som sa tam vrátil, na všetko som mal novú energiu. Keď mám za sebou veľa koncertov, potrebujem dobiť baterky. Viem, že by mi to pomohlo, pretože raz som to už zažil a rád by som na ňu vzal aj svoju priateľku. Momentálne žijem spomienkami a nadšením ľudí, ktorí tam boli. Verím tomu, že to raz zopakujem, pretože to bol najkrajší mesiac môjho života.

Martin na ceste, v rámci ktorej objavoval prapodstatu života a spoznával samého seba, stretol mnoho zaujímavých a nevšedných ľudí. Aj ich prítomnosť ho ovplyvnila a posilnila. „S niektorými sme len tak mlčky celé hodiny kráčali popri sebe, zahĺbený každý vo svojich vlastných myšlienkach, s niektorými som viedol nekončiace rozhovory o ich osude, živote. Nezáležalo na tom, z akých je kto pomerov, či je niekto bohatý, a verte mi, kráčali so mnou aj takí, alebo úplne chudobní. Vtedy sme boli všetci na jednej vlne,“ spomína na púť, z ktorej čerpá energiu dodnes. „Spomínam na túto cestu najmä vtedy, keď sa cítim slabý. Mnoho ľudí hovorí o tom, že táto púť je čarovná, je to pravda. Navyše v sebe skrýva myšlienku, že keď človek zastane a nie je ovplyvňovaný všednosťou a vecami, ktoré treba vybaviť a vyriešiť, stíha vnímať pekné a prirodzené veci. To som si z nej aj ja odniesol. Tým, že človek iba kráča a nemusí riešiť milión nepodstatných vecí, uvedomí si, aké je svet krásne miesto, ako sa vlastne máme dobre. Vníma modré nebo, stretne úžasných ľudí. To sa však stáva aj v bežnom živote, len vo víre všednosti si to málokedy uvedomíme. Preto to má zmysel.“ V otázke Martinovej viery sa však podľa jeho slov nič nezmenilo. „Viera bola súčasťou môjho života už aj pred tým, no možno som sa trochu viac otvoril. Vždy som rád vyhľadával prítmie a ticho chrámu, v akomkoľvek rušnom meste to bola oáza pokoja a ticha, ktoré si vždy rád vychutnám, len tak, sám so sebou alebo s priateľkou po boku,“ dodáva napokon.

 

 

- - Inzercia - -