Dnes je piatok, 24.november 2017, meniny má: Emília
Čas čítania
10 minutes
Zatiaľ prečítané

Rande s hercom Marekom Majeským: Zakorenil som pri mojej rodine

júl 19, 2017 - 12:56
Keď hovorí o svojich troch dievčatách, mohutný hlas mu zjemnie. Keď sa téma zmení na študentov, jeho vety dostanú energický zápal, ktorý svedčí o tom, že je pre neho veľkou výzvou a potešením kresať z mladých ľudí osobnosti. Nuž a keď sa hovorí o herectve, potmehúdsky sa usmieva. MAREK MAJESKÝ ním nikdy byť nechcel a možno práve preto sa ním stal.

Zladiť sa s vami na rozhovor je pomerne časovo náročné, máte všetko dopredu takto naplánované?

Moja skúsenosť svedčí o tom, že keď si všetko poriadne naplánujete, máte najviac priestoru na spontánny život. Stačí si „vedome“ naplánovať čas, ktorý chcete stráviť s rodinou. No vie sa o mne, že v plánovaní svojho času a povinností som veľmi pedantný. Nechcem byť rozmenený na drobné, byť všade a nikde zároveň. Mnohí kolegovia sa na mne preto aj zabávajú (smiech).

Keď sa rozhodujete, či vstúpiť alebo nevstúpiť do nového projektu, či už televízneho alebo divadelného, zasadá rodinná rada?

Tým, že moja manželka je tiež herečka a pozná túto brandžu, chápe aj jej úskalia a moju zaneprázdnenosť. Môžem povedať, že mi dôveruje a vie, že si nedovolím zobrať projekty, ktoré by výrazne ovplyvnili naše fungovanie. Už je to iné, ako keď som bol slobodný. Mal som angažmán v Košiciach, popri tom som s pánom Haverlom pôsobil v Lučenci v synagóge, potom Nitra... Na to sa už dnes nedám nahovoriť. Zakorenil som, mám rodinu a tým pádom som musel zúžiť svoje pole pôsobenia na Bratislavu a okolie, aby som bol k svojej rodine bližšie. Snažíme sa čo možno najviac prispôsobiť našim dvom malým deťom a ich potrebám, a keď budú väčšie a samostatnejšie, možno sa inak vyvinie aj môj pracovný život.

Vaša manželka sa venuje najmä deťom, momentálne sa až tak ako herečka nerealizuje, alebo sa mýlim?

Nie je to celkom tak, na herectve je dobré to, že je do istej miery flexibilné. Pokiaľ máte na prvom mieste rodinu, môžete herecké ponuky selektovať v prospech vašich priorít. Mladšie dieťa má dva a pol roka, a hoci ju veľmi zamestnáva, nájde si hodinku dve na dabing, alebo rozhlas. Vie sa realizovať aj pomimo, preto nemá pocit, že je zavretá doma, len na materskej dovolenke. No a pole možností sa rozšíri už čoskoro, keď mladšia dcérka pôjde do škôlky. Vtedy Janka už iste bude rozmýšľať aj nad dlhodobejšími, časovo náročnejšími projektmi.

Staršia dcérka Emka už chodí do školy, robíte s ňou domáce úlohy?

Áno, zmenila sa nám trochu životná situácia, riešime školu, úlohy, krúžky, má veľa povinností a nemá čas sa nudiť. Pravda je taká, že úlohám a zvládnutiu školských povinností sa venuje moja obdivuhodná manželka (smiech). Čo sa prípravy do školy týka, je to na jej pleciach, dcérka mi akurát potom s láskou predvedie, čo nové sa naučila. Keď večer nehrám predstavenie, rád si s Emkou čítam večer knižku.

Váš otec je chirurg, ono to tak zvykne byť, že sa v tomto prípade dedia lekárske plášte po meči. Nikdy ste nemali pocit, že ste hercom omylom?

Mal a stále si to myslím, že som sa stal hercom omylom, ani neviem ako. Keď počujem, ako moji kolegovia spomínajú, že byť hercom bolo ich snom od malička, až sa hanbím. Tieto predstavy som absolútne nemal, ani som nebol typ, čo by niekedy bol extrovertom, ktorý by žoviálne bavil publikum vtipmi, recitoval básničky... Na gymnáziu som mal kamaráta, ktorý bol o ročník vyššie a chodil do amatérskeho Bieleho divadla, ktoré je v Bratislave veľmi známe a vzišlo z neho veľa výborných hercov. Zlákalo ma prostredie divadla, hoci som bol z medicínskej rodiny, s mamičkou sme chodievali do divadla, bol som odchovaný na knižkách, humanitných vedách a kultúre, preto mi toto prostredie nebolo pocitovo vzdialené. Bolo to obdobie socializmu, naše životy boli nalinkované a mne pripadalo Biele divadlo ako priestor slobody, kde sa mohol človek slobodne správať, myslieť aj prejavovať, a to ma fascinovalo. Vôbec to nebolo o hereckej chuti stáť na javisku a pravdupovediac neviem, či by som sa dnes hercom stal.

A čím by ste teda boli?

Asi archeológom (smiech). Celé prázdniny som trávil u starých mám, buď v Zlatých Moravciach alebo Slovenskej Ľupči, mali obrovské staré knižnice, a to bol môj raj. Bol som veľký knihomoľ, byť s knihou v záhrade, viac som nepotreboval. Bavila ma história a keď som čítal Schliemanna o objavení Tróje, začal som snívať o tom, že sa stanem archeológom.

Pôsobíte v seriáloch, hosťujete v Divadle Jána Palárika v Trnave, no nemáte stále angažmán. Vyhovuje vám, že ste na voľnej nohe?

Viem, aké to je byť v divadle od rána do večera. Bol som tri roky v Trnave, päť rokov v Nitre, v Košiciach, vyskúšal som si divadlá ďaleko od Bratislavy. V tomto som sa možno trochu líšil od iných mladých hercov, ktorí by boli aj dnes najradšej v Bratislave a radi by točili seriály. No ja si myslím pravý opak. Mladý herec by mal stáť na rôznych doskách znamenajúcich svet a veľa, veľa hrať. V mladosti potrebuje na sebe veľa makať, veľa skúšať, spolupracovať s rôznymi režisérmi, stretávať sa s inými divákmi. Oblúkom som sa potom vrátil do Bratislavy, dokončil som si doktorandské štúdium na VŠMU a zakorenil som v Bratislave spolu s rodinou.

Tesne pred divadelnými prázdninami ste ešte stihli verejnú generálku Veľkého Gatsbyho, to je krásna postava...

Pôvodne mala byť aj premiéra, ale nakoniec sa to zmenilo, čo je podľa mňa dobre. Radšej absolvujeme veľkú slávnostnú premiéru v septembri s väčšou pompou, keď bude aj trošku chladnejšie a ľudia sa na nás prídu pozrieť oddýchnutí a predstavenie bude trošku odležané.

Ste herec, ktorý sa vyžíva v skúšaní postavy, alebo je to pre vás skôr otrava?

Žiadna otrava! Je to vždy najobjavnejšie obdobie v živote herca. Nie je to o jednotlivcovi, ale o spoločnosti ľudí, ktorí sa stretnú a vy neviete, či to bude fungovať vo všetkých zložkách. Je to dobrodružstvo. Môže sa zísť fantastická partia hercov, ale nenarazia na vhodného režiséra. Alebo naopak a začne to škrípať. Je tu strašne veľa premenných a práve táto spoločná tvorba ma neprestáva fascinovať. V rámci trnavského divadla je to pre mňa ešte osobnejšie, sentimentálnejšie. V tomto divadle som v roku 1994 začínal, ani sa mi nechce veriť, že už je to viac ako dvadsať rokov. Chodím po jeho chodbách a vidím staré fotky z predstavení, v ktorých som hrával, vtedy sa cítim ako Matuzalem. Čas tak rýchlo uteká...

Bývate často nostalgický?

Viete, že to ani nestíham? Pri tom živom babinci, ktorý mám doma... Ukecané, veľmi rýchle, temperamentné (smiech). Nostalgiu si odkladám na staré kolená, keď dievčatá odrastú.

Teda keď sa vaše tri baby stretnú, zvyknú prekričať aj váš mohutný hlas?

Áno, to je pravda. Ale niekedy som prekvapený, aká dokáže byť naša mamička prísna a aký mohutný hlas sa v nej skrýva (smiech). Keď spomínam na svoje detstvo, ako ma mama naháňala, aby som si robil úlohy a poslúchal, vidím ju v mojej Janke, ktorá Emku do úloh naháňa rovnako.

Veľmi pekne hovoríte o svojej manželke, každá druhá by vás brala všetkými desiatimi.

No pretože som mal šťastie, že som ju stretol a uvedomujem si, aký v nej mám poklad. Ženil som sa v roku 2008, spoznali sme sa tri roky predtým, predsa len som bol už trošku zrelší, mal som už za sebou určitú životnú cestu, čo sa súkromia týka. A myslím si, že už som bol aj viac skrotený. Iný je človek pred tridsiatkou, vtedy je svet gombička, žiadna ťažoba, samozrejme, zažíval som pády, ale tie sú pre človeka prospešné. No príde deň, keď si človek uvedomí, že nemôže premrhávať stretnutia, šance, vzťahy, a že si treba si tieto dary vážiť. Viem, koho mám doma a veľmi dobre si uvedomujem, že by to bol veru veľký prúser, keby som to stratil. Ľudia by hlavne mali pochopiť, že nemôžu mať všetko na svete. Nemôžu mať rodinu a zároveň sa ráno zobudiť a alibisticky sa rozhodnúť, že majú chuť sa venovať niečomu úplne inému a keď im bude otupno, opäť sa vrátia. Tak to jednoducho nefunguje, láska ani ľudia nie sú na špagátiku a treba pristúpiť ku kompromisom.

Dvaja ľudia sa vzťahom vyvíjajú a nie je to vždy po tej rovnakej linke. Akým spôsobom sa dá prekonať to, že zrazu jeden od druhého odbočíme?

Priznám sa, že som nad tým ešte nerozmýšľal. Moja skúsenosť hovorí, že to najlepšie pre partnerský vzťah je dostatok komunikácie a v nej vzájomnej úprimnosti. Vtedy je menšia pravdepodobnosť, že dvaja ľudia neprestanú spolu krásne žiť. Je veľmi ťažké to ustáť. Príde rodina, kolobeh nekončiacich povinností a zabúda sa na živenie lásky, partnerstva, na pohladenie, úsmev, dobré slovo. A potom je neskoro. Zastavia sa a zrazu zistia, že sa jeden druhému odcudzili, ani nevedia ako.

Čechov písal o troch sestrách, zatiaľ máte doma dve, chystáte sa na podobný „scenár“?

To je skôr otázka pre moju manželku. Toto nie je o oteckovi, lebo on sa len prispôsobuje situácii. Materstvo je, najmä zo začiatku, na žene. Teraz, keď máme dvaapolročnú mladšiu dcérku, zvládam sa o ňu aj ja postarať, no do dvoch rokov je mamička na prvom mieste. I keď mať deti je nádherná vec a všetko sa zdá byť na prvý pohľad krásne a rozkošné, niekedy je toho tak strašne veľa, že si neviem predstaviť, že by sa k tomu motalo ešte tretie bábätko. No nikdy nehovor nikdy. Uvidíme. Sú to veci medzi nebom a zemou, ktoré sa nedajú naplánovať ako nákup v potravinách. Buď sa to stane alebo nestane.

Hovorí sa, že deti prichádzajú na svet, aby učili svojich rodičov. Nad týmto ste sa zamýšľali?

Tým, že tie naše sú ešte malé, som nad tým ešte takto neuvažoval. Pamätám si, že keď som dospieval, uvedomoval som si, že som iný ako moji rodičia a že vidím niektoré veci úplne inak ako oni. Keď budem rodičom násťročných detí, začne sa aj táto etapa, keď nám deti nastavia zrkadlo, ukážu nám aj iný pohľad na svet a priznám sa, že sa na to teším. Naša sedemročná Emka si už teraz neberie servítky pred ústa, občas mám pocit, že je taká samostatná, že si môže zbaliť kufre a odísť žiť sama do Austrálie (smiech). Tak čo to bude v puberte...

Akú ste mali pubertu vy?

Myslím, že pokojnú. Bol som slušný chlapec z dobrej rodiny. Spolu s bratom sme boli dvaja učesaní chlapci v sandálikoch a bielych ponožkách, ktorí chodili s rodinou každú nedeľu do kostola a raz za čas na devízový prísľub do Juhoslávie na dovolenku. Boli sme zamestnaní knihami, kultúrou a športom. Môj brat i bratranci sú hokejisti, aj vo mne láska k športu pretrvala. Stále rád hrávam futbal, sledujem hokej. Je to moje veľké hobby.

Zostala spomínaná viera v Boha vo vás aj v dospelosti?

Áno. No napríklad moja manželka je ateistka, ale svadbu sme mali v kostole, v Dóme svätého Martina. Mali sme nádhernú svadbu a obdivujem moju Janku za to, že pristúpila na predmanželskú prípravu. Akceptovala to, mali sme veľmi príjemného pána farára, ktorý nás oddával, takže bol z toho nakoniec veľmi príjemný a milý zážitok. Občas sa nám s mojím veľmi dobrým priateľom Lukášom Latinákom podarí, že spolu zájdeme na svätú omšu, no je pravda, že nie som taký pedantný a striktný v návštevách kostola. Moja mamička by bola asi radšej, keby som sa v kostole objavil častejšie.

Čo teda mamička hovorí na Hornú Dolnú?

Nesleduje ju, ale nepoviem vám prečo, lebo to neviem. Nikdy sme sa o tom nerozprávali, takže netuším, či jej o tom hovoril nejaký známy a na základe toho tento seriál radšej nesleduje... Neviem.

Marek, ale viete o tom, že vám ornát neuveriteľne pristane? Akoby ste sa v ňom narodili.

To teda neviem (smiech). Jediné, čo viem, je, že mi je v ňom v lete príšerne teplo. No keď nakrúcame v zimnom období, tak mi je príjemne teplučko, pretože pod sutanou nie je vidno termo bielizeň. Kým sa ostatní klepocú zimou na pľaci, ja som v teplučku. Často začíname nakrúcať aj o pol šiestej ráno a točíme nepretržite dvanásť hodín a vonku, vtedy to oceňujem.

Pôsobíte aj ako pedagóg na Vysokej škole múzických umení. Ako vidíte generáciu budúcich hercov?

Nedá sa to paušalizovať, každý je iný. S pani Vášáryovou teraz máme druhákov a sme nadšení, akí sú pracovití a šikovní. Ale tak isto si myslím, že to súvisí aj s naším prístupom, pretože sme na nich veľmi prísni a tvrdí. Ja napríklad ako pedagóg knihy neodporúčam, ja ich čítanie kladiem ako povinnosť. Od prvého ročníka odo mňa dostanú zadanie prečítať knihu a urobiť z nej referát. Aj keď sa zo začiatku okúňali, veľmi rýchlo zbadali, že to má zmysel. Veď pri knihe si tvoríme vlastný film, kreujeme vlastné myšlienky a zapájame sa do príbehu. V mladej generácii sa prejavujú akési známky nezdravého sebavedomia. Sú presvedčení o tom, že sú úžasní, no v podstate ešte nič nedokázali. Často sa stane, že si prijímačky na talentovú školu zamieňajú s kastingom do televízneho seriálu alebo do reality šou. Jediným cieľom mnohých je mať nálepku – herec a netušia, čo všetko to obnáša. Ale sú medzi nimi aj ozajstné talenty. Mám to šťastie, že sprevádzam týchto mladých ľudí a odovzdávam im skúsenosti, o ktorých si myslím, že by sa im v profesionálnom, ale koniec-koncov i v osobnom živote mohli zísť. No je to obojstranné obohacovanie, ja nasávam od nich energiu, chuť do práce i mladistvosť. Všetky nápady, s ktorými prídu, aj mňa nútia byť aktívnym, sviežim. Keby to bolo inak, nemalo by to zmysel.

- - Inzercia - -