Dnes je piatok, 24.november 2017, meniny má: Emília
Čas čítania
1 minute
Zatiaľ prečítané

Andrej Glatz: Vždy som chcel víťaziť, ale nie za každú cenu

august 08, 2017 - 10:14
Keď hovoril o prípravách na medzinárodné jazdecké preteky, každé jeho slovo malo ľahkosť jazdca, presnosť manažéra a humor človeka, ktorý všetky tieto vlastnosti dokázal nenútene skĺbiť do jedného celku a pritom s vážnosťou pripomenúť, že tento ročník, už 52. Grand Prix v parkúrovom skákaní bol uplynulý víkend nevídaný. Na štarte vyše dvestoštyridsať koní, k tomu deväťdesiat na čakačke, dvadsaťjeden krajín, mnohé exotické ako napríklad Hongkong, Kórea, Bahamy... Meno riaditeľa jazdeckých pretekov a generálneho riaditeľa Mercedes Benz Slovakia ANDREJA GLATZA je na celom svete doslova magnetom. Priťahuje skvelou organizáciou, výsledkami, ale aj férovým prístupom.

Medzinárodné jazdecké preteky majú vysoké renomé, aj tento rok to bolo asi po organizačnej stránke náročné, veď do športového areálu telovýchovnej jednoty prišlo veľké množstvo špičkových koní a jazdcov. Vie ešte niečo takého skúseného manažéra ako vy vyviesť z miery?

Samozrejme. Bol som trošku nervózny. Parkúrové jazdenie je outdorový šport, závisí od počasia a vonkajších okolností. Tým, že Grand Prix má dlhú históriu, vieme si veci pripraviť dopredu, ale aj tak sa vždy niečo naskytne. Teraz nás zaskočilo počasie. Priveľké teplá nie sú dobré ani pre ľudí a ani pre kone. Ale ako hovorila mamička mojej kamarátky: Už veľa ľudí zmrzlo, ale ešte nikto sa neroztopil... Takže asi takto sa k tomu treba postaviť:-).

Hovoríte o ľuďoch, ale vzápätí jedným dychom a s rovnakým rešpektom sa vyjadrujete o koňoch. Asi každý, kto vás pozná, vie, že kone sú akoby váš osud, láska na celý život. Dá sa takáto láska zdediť? Máte to z rodiny?

Z našej rodiny nikto so zvieratami nič nemal. Ja som k nim však inklinoval odmalička. Mám fotku, mohol som mať vtedy asi tri roky, ako vedľa mňa sedí celkom cudzí vlčiak. Keď som bol väčší, tak na potešenie celej rodiny som domov donášal zatúlaných psov a ako deväťroční sme sa s kamarátmi prechádzali po rodných Košiciach, až sme došli k jazdeckej hale, ktorá vtedy patrila Zväzarmu. Vošli sme s tým, že chceme jazdiť. Akurát... Mohli sme dva týždne čistiť kone a upratovať. Kamaráti to vzdali, ale ja nie. A neľutujem...

Viac sa dočítate v aktuálnom vydaní týždenníka Slovenka!

- - Inzercia - -