Dnes je piatok, 24.november 2017, meniny má: Emília
Čas čítania
4 minutes
Zatiaľ prečítané

Režisér Peter Bebjak: Zločin ma fascinuje

august 08, 2017 - 10:14
Herec a režisér PETER BEBJAK, ktorý stojí za dlho očakávaným krimitrilerom Čiara, sa roky vŕtal v krvavých spisoch a tragických zločinoch. Autentickosť príbehu sa mu podarilo preniesť aj do jeho posledného režisérskeho počinu. S ním aj s herečkou Emíliou Vášáryovou sme sa stretli na premiére filmu, ktorý sa stretol s veľkou odozvou.

V prvom rade gratulujem k získaniu Krištáľového glóbusu v Karlových Varoch. Beriete túto cenu ako satisfakciu alebo ako polichotenie?

Satisfakcia? Nie, pre mňa je to skôr uznanie práce všetkých ľudí, ktorí na projekte Čiara robili. Pretože, aj keď to je cena za réžiu, každá jedna zložka podieľajúca sa na filme ovplyvňuje – v dobrom aj v zlom – jej výsledok.

Ocenenie je to krásne, ale skôr by ma zaujímalo, čo to urobí v praxi. Teraz by o vás mal byť teoreticky ešte väčší záujem, čo si myslíte?

Áno, chvíľu potrvá mediálny záujem, ktorý o pár týždňov pominie a všetko bude pokračovať ako kedysi. Ale zostanú spomienky. Musím však povedať, že posledné dva – tri roky sa na nedostatok práce nemôžem sťažovať, projekty plynú jeden za druhým. Keby však bolo viac filmových projektov, to by ma asi viac bavilo...

Do akej miery vychádza príbeh filmu Čiara zo skutočných udalostí?

Scenár vznikal na základe osobných stretnutí s ľuďmi, ktorí žijú na slovensko-ukrajinskej hranici a živili sa pašovaním tabaku, cigariet a prevádzaním ľudí cez našu spoločnú hranicu. Takže Čiara vychádza zo skutočných príbehov, ale sú zasadené do nášho fiktívneho príbehu.

Máte skúsenosti s tvorbou projektu Najväčšie kriminálne prípady či seriálom Mesto tieňov a mnohými inými. Akoby vás zaujímal zločin... Je na ňom pre vás niečo fascinujúce?

Keď sme začínali s najväčšími kriminálnymi prípadmi, dostávali sme sa k spisom, priamo do vnútra zločinu. Vždy ma zaujímalo, kto a prečo sa môže a stane zločincom. Aké situácie, aké spúšťacie mechanizmy urobia z nášho, môjho či vášho suseda vraždiacu beštiu. Tento skrat ma vždy fascinoval. A v istom momente to funguje ako prevencia, aby sa som sa vedel vyhýbať a vystríhať situáciám, v ktorých by som mohol pôsobiť ako budúca obeť.

Dalo sa niečo, čo ste pri týchto spomínaných projektoch naučili, zúžitkovať aj pri nakrúcaní Čiary?

Pri každom projekte, či už v hranom filme, alebo seriáli, sa snažím vyskúšať si niečo nové. A v každom ďalšom projekte svoju skúsenosť pretaviť do konkrétnych krokov.

Producentka filmu Wanda Hrycová hovorí, že si vás pre Čiaru vybrala. Čím si scenár získal vás?

V prvom rade ľuďmi, ktorí mi ho ponúkli a s ktorými som chcel spolupracovať. Takisto svojím príbehom, vtipom a tým, že sa Petrovi Balkovi podarilo umne narábať a striedať žánrové rozprávanie filmu – presne to, čo mám rád.

V synopse filmu sa píše, že východ prežije všetko. Naozaj to tak podľa vás je?

Trošku to rozšírim – Ľudia prežijú všetko. A neexistuje sila, ktorá by im zabránila v tom, aby porušovali príkazy, zákazy, aby hľadali cestičky a spôsoby, ako oklamať systém, ak je to v ich osobný prospech. Ale východ si ma absolútne získal. Je to magický kút Slovenska, vďaka ktorému som zistil, že Slovensko sa nekončí pri Košiciach. Ešte hodinu a pol trvá cesta k hraniciam.

Príbeh Marhuľového ostrova nás zaviedol na juh, Čiara zas na východ. Čo bude ďalej?

História. Spoločne so scenáristom Jozefom Paštekom pripravujeme film o úteku dvoch Slovákov z osvienčimského koncentračného tábora. Tí utiekli a riskovali svoje životy kvôli tomu, aby podali svedectvo o hrôzach, ktoré sa v tomto tábore diali.

Keď už sme pri mape Slovenska, ktorý kút našej krajiny je vám najbližší, kde sa cítite ako doma a načerpáte novú energiu?

Doma som tam, kde mám blízkych ľudí, svojho priateľa a kamarátov. Pretože to sú ľudia, ktorých potrebujem k svojmu životu. Ak sa bavíme o krásach prírody, milujem Štiavnické vrchy, Slovenský raj, Tatry, Rastislavice a Chynorany. Mám rád tieto lokality – každú z iných dôvodov.

Tento rok je, zdá sa, mimoriadne kvalitný a úspešný na slovenské filmy. Čo o aktuálnom slovenskom filme súdite z režisérskeho, ale i diváckeho pohľadu?

Je úžasné, že sa o ňom vôbec bavíme. Že sa za obdobie od vzniku Audiovizuálneho fondu, ktorý podporuje vznik slovenských a koprodukčných snímok, slovenská kinematografia posunula takým smerom, že zaujíma divákov, festivaly i zahraničné médiá. Slovenský film si opäť vytvoril dôveru medzi divákmi a filmármi. Je dôležité, aby vznikali umelecké filmy, ale aj také, ktoré pritiahnu diváka do kín.

Veľa divákov vás pozná ako herca, je herecká skúsenosť pre režiséra podstatná? Pracuje sa vám z pozície režiséra s hercami lepšie?

Pre mňa áno. Je to dobrá skúsenosť. Myslím si, že ich viem o to citlivejšie vnímať a hľadať cesty, ako spoločne dosiahnuť predstavovanú postavu. Myslím si, že poznám motiváciu pre správne „naštartovanie“ herca, aby podal výkon, ktorý potrebujem, aby vo filme odznel. Tým, že som herectvo vyštudoval, je to aj o dôvere.

Apropos, do akej režisérskej kategórie spadáte? Úprimne vám poviem, že si vás nedokážem predstaviť nervózneho kričať na pľaci...

Viac-menej som nekonfliktný. Stanú sa aj také situácie, ale záleží od okolností. Obvykle je zvýšenie hlasu len nutnosťou, ktorá poukazuje na dôležitosť situácie. Sám mám však radšej prácu, ktorá dáva priestor kreativite a nepodlieha zbytočnému napätiu a stresu.

Ako herec ste naposledy zarezonovali v Učiteľke, ktorá sa stretla s mimoriadnym úspechom a vysoko kladným diváckym prijatím. V čom tkvel podľa vás jej úspech? 

Pretože rozprával tému, ktorá sa týka všetkých. Slovákov, ale aj ľudí vo svete. V podobnej miere sme ju zažili všetci – stretnutie s autoritou, ktorá zneužíva svoje postavenie. A nie je to, bohužiaľ, príbeh minulosti, tak, ako to je v Učiteľke. Tento príbeh je nanajvýš aktuálny.

Keď sme sa pokúšali zladiť na termín rozhovoru, prezradili ste, že nakrúcate. Čo vás tak zamestnáva?

V súčasnosti sú to dva seriály pre slovenské televízie i príprava projektov pre český trh a spomínaný film z Osvienčimu.

Nájdete si v lete čas aj na oddych?

Kde vypínam, to sú Rastislavice. Tam trávim čas so svojím priateľom na dome a kochám sa jeho fantasticky krásnou záhradou, mám vypnutý telefón a nič iné okrem záhrady alebo relaxu sa nerieši.

- - Inzercia - -