Dnes je piatok, 24.november 2017, meniny má: Emília
Čas čítania
4 minutes
Zatiaľ prečítané

Miesto hrôzy

august 10, 2017 - 10:59
Obhorené torzá komínov čnejú k nebu ako nemé výkričníky. Ešte aj týždeň po tragickom požiari drevenice v Terchovej, ktorý si vyžiadal tri ľudské životy, naháňa pohľad na zhorenisko nepredstaviteľnú hrôzu.

Stúpame strmými serpentínami k miestnej osade Pálenica. Cestu lemujú pôvodné staré drevenice a na jej konci sa nám naskytne pohľad na neuveriteľne nádhernú panorámu hôr. Nebyť tej strašnej noci, tak by tento idylický kúsok zeme mohol pokojne súťažiť o titul „pozemský raj“. No do tohto raja vstúpil náhle diabol. Do tla vyhorená chata, čiernym popolom zasypaná lúka a tri už vyhasnuté sviece pri plote, symbolizujúce tri obete, sú akoby varovaním pred nestálosťou ľudského šťastia, ktoré sa v jedinom okamihu môže zmeniť na utrpenie.

Z neradostných úvah nás vyrušia šuchotavé, ťažké kroky: „To je strašné, taká pekná rodinka to bola,“ cípom šatky si utrie slzu deväťdesiatdvaročná Apoléna Valová. „Žijem tu už sedemdesiat rokov, odkedy som sa vydala, ale takú hrôzu som ešte nezažila,“ trúchli nad krutým osudom rodiny Adamcovcov. „Do smrti na to nezabudnem,“ pridáva sa sused Štefan Tlacháč, bývajúci priamo oproti. „Tej nešťastnej noci, 19. júla, som šiel okolo jedenástej upozorniť syna, že by si už mal ísť ľahnúť. Pozriem von oknom a videl som, ako z domu vyšľahli obrovské plamene. Okamžite som tam utekal. To, čo som videl, pripomínalo peklo. Drevenica v plameňoch a pred ňou muž so spálenými rukami a tvárou, zúfalo kričal, že tam vo vnútri je jeho žena a dcérky.“ A hoci Štefan okamžite zavolal sanitku, hasičov aj políciu, dievčatám a ich matke už nikto nedokázal pomôcť. „Neviem si vysvetliť, ako sa to stalo, nikto si to nevie vysvetliť. Jeden zo susedov si dokonca myslí, že v tom muselo mať prsty samotné peklo.“

Prekliata dovolenka

Nádherná príroda Malej Fatry láka tisícky turistov a stovky chalupárov.  Adamcovci neboli výnimkou. Pozemok kúpil ešte ich otec a postavil tam rekreačný domček, kde trávili dovolenky jeho dvaja synovia s rodinami. Zišli sa tam aj tohto roku. Matej s manželkou Ruženou a dvoma dcérkami, päť a osemročnou. Jeho brat tam priviedol svoje tri deti. Veselá partia sa rozlúčila v stredu, okolo deviatej hodiny večer. Brat s ratolesťami odišli domov a na chate zostala len Matejova rodina. Krásna príroda im bola vzácna, žili v Rakúsku a tak si jej chceli užiť čo najdlhšie. Zamávali príbuzným, uložili deti spať do podkrovnej izby a sadli si v prízemí, v presvedčení, že prežijú idylický letný večer.  Trval len dve hodiny. Okolo jedenástej sa z poschodia začal valiť hustý dym. Okamžite vybehli na poschodie. Len čo otvorili izby, kde spali ich malé dcérky, došlo k explózii naakumulovaných plynov a tlaková vlna vymrštila Mateja na schody, ktoré však v tom okamihu zachvátili obrovské plamene a on už nemohol bežať na pomoc svojim najdrahším, ktorí tam zahynuli strašnou smrťou.

Odsúdený

V čase našej návštevy visia nad Terchovou ťažké mraky a z neba občas padajú dažďové kvapky. Dopadajú aj na zhorenisko a dávajú miestu akýsi zlovestný ráz. Pozemok je stále ohradený policajnou páskou, no za ňou sa už život pomaly vracia do starých koľají.

Asi o tri domy poniže stretneme chalupárov, psychológ Július Hauser a lekár Marián Jančár sem chodia relaxovať už štyridsať rokov. V deň, keď sa stalo to nešťastie tu síce neboli, ale keď sa o tri dni vrátili, miestni im vyrozprávali, aký horor sa tu odohral.

„Je to len pár krokov povyše, ale priznám sa, ešte som nenabral odvahu ísť sa pozrieť na to miesto,“ hovorí Marián. „Ako pediater som videl mnoho zranených detí a tak si viem veľmi dobre predstaviť krutú smrť týchto dvoch malých dievčatiek,“ odvrátil tvár, prezrádzajúcu dojatie, ktorému sa neubránil ani napriek desiatkam rokov trvajúcej lekárskej praxi. Július, ktorý sa vec díva predovšetkým pohľadom dlhoročného psychológa, považuje za hlavnú obeť otca Mateja, ktorý, aj keď to síce vysloví len v náznaku, bol potrestaný tým, že prežil...

Matej leží s ťažkými popáleninami na tele a pľúcach v umelom spánku na nemocničnom lôžku. „Nikto by nechcel byť na jeho mieste v momente, keď sa preberie,“ povzdychne si odborník na ľudskú psychiku. „Je to trauma na celý život a podľa môjho názoru psychológa, takmer neriešiteľná. Vyrovnať sa s niečím takým sa jednoducho nedá, človek si mimovoľne pomyslí, že milosrdnejšie by bolo pre neho... veď viete, čo chcem povedať...“ Vieme a akosi nevdojak to príde na um nielen nám, ale všetkým, s ktorými sa o tragédii rozprávame. Mateja jednoducho osud „odsúdil“ na doživotný trest neznesiteľnej bolesti, nemých výčitiek a nikdy nezodpovednej zúfalej otázky „Prečo práve my?“ S krutým vedomím, že z toho my zostalo len Ja.

Čo sa vlastne stalo?

Nielen Terchová, ale hádam aj celé Slovensko si kladie otázku, čo sa vlastne v tú osudnú noc stalo, čo spôsobilo tragédiu a či sa jej nedalo predísť.

No nech sa pýtame kohokoľvek, odpoveďou je len váhavé pokrčenie pliec a slová: „Nevieme si vysvetliť a ani predstaviť, čo sa udialo na chate. Je to skutočná záhada.“

Jedným z prvých, ktorí prišli na miesto nešťastia, bol aj Štefan Ondruš. „Kamarátova manželka mi volala celá prestrašená, že na Pálenici horí chata, aby som prišiel na pomoc. Mal som pocit, že som sa ocitol v samom epicentre pekla. Plamene šľahali a na dvore, v tme muž s popáleninami stále opakoval, že tam vo vnútri zostala jeho žena a deti. Pravdepodobne fungoval u neho ešte adrenalín, lebo bol v príšernom stave.“ Podľa slov svedkov tragédie ešte pár minút v nich žila nádej, že dievčatá s matkou stihli ujsť a v panike sa ukryli kdesi v lese. No táto nádej pohasla skôr, než hasiči zlikvidovali vražedné plamene.

„O príčinách požiaru kolujú len dohady,“ hovorí Štefan. „Prípad sa vyšetruje a závery ešte nie sú k dispozícii.“ No nech budú akékoľvek, jedno je isté už teraz. Požiar terchovskej drevenice ešte dlho bude rezonovať v mysliach ľudí ako symbol nezmyselnej, nevysvetliteľnej krutosti osudu.

- - Inzercia - -