Dnes je štvrtok, 19.október 2017, meniny má: Kristián
Čas čítania
2 minutes
Zatiaľ prečítané

Nela Pocisková: Som permanentne dojatá a uslzená matka

september 28, 2017 - 11:39
NELA POCISKOVÁ si stále naplno užíva materské povinnosti, ktoré jej do života prišli pred niečo vyše rokom spolu s prvorodeným synom Hektorom. No pomaly späť do života pridáva aj milované divadlo a prácu, ktorá bola kedysi celým jej vesmírom.

Po relatívne dlhej dobe sa vraciate na javisko v muzikáli Rómeo a Júlia. Prichádza priestor na trému, alebo popritom všetkom na ňu ani nepomyslíte?

Na trému sa u mňa vždy nájde čas a priestor (smiech). Rómeo a Júlia bude návrat na javisko môjho domovského divadla Nová scéna, kde sa cítim ako doma. Viac mi srdce búšilo, keď sme boli pred krátkym turné s muzikálom Jesus Christ Superstar. Hrali sme ho v rôznych slovenských mestách a poviem vám, boli to veľmi príjemné predstavenia. Napríklad v Michalovciach sa na nás prišlo pozrieť tritisíc ľudí, a to už som spomínanú trému vnímala poriadne. Miestami som sa cítila, akoby som na javisku stála prvýkrát, ako úplný nováčik. No spojením kvality, srdečného publika, príjemnej atmosféry sa to zmenilo na veľký zážitok a radosť. Snáď to tento krát dopadne rovnako dobre.

 

Ste teda trémistka?

Áno, mám stále trému, hoci sa to možno nezdá, no bojujem s ňou pomerne často a urputne. Teraz sa k tomu pridal ešte iný druh strachu, vnútorne som nervózna z toho, že máme na oprašovačku predstavenia Rómeo a Júlia málo skúšok a zistila som, že mám stále celkom veľké výpadky v choreografii. S Mirkou Marčekovou, mojou profesorkou spevu, sme si už skladby prešli, takže spevu sa až tak nebojím. No strach v tomto prípade vyvažuje radosť, pretože tento muzikál je nádherný. Hneď, ako som sa dozvedela, že ho ideme robiť znovu, som si pozrela jeho záznam a začalo samoštúdium. Za posledné dni som ho videla niekoľkokrát a len som sa utvrdila v tom, že je to krásne dielo a mám zimomriavky pri každom jeho sledovaní. Miestami som aj slzu vyronila. Myslím si, že si to zaslúži opäť diváka.

 

Je divadlo aj istý druh azylu, kam môžete ujsť od všetkých povinností, ktoré sú doma?

(smiech) Áno, už mi napadla aj táto možnosť. V podstate to takto môžem vnímať, aj keď nie som príliš šťastná z toho, že moja práca je najmä o tom, že z domu odchádzam najmä na večer. Môj syn je na mňa veľmi naviazaný, ešte stále zaspáva pri dojčení, takže to bude ešte o čosi ťažšie. Snáď to obaja prežijeme.

 

Dostavili sa teda klasické výčitky svedomia matky, ktorá opúšťa, hoci len na chvíľku, svoje dieťa?

Tie sa dostavia vždy. Poznajú to asi všetky matky. Čakala som na moment, kedy budem mať pocit, že už aj on potrebuje ďalšie stimuly, nové aktivity, nových ľudí okolo seba, pretože už sa so mnou sám doma nudí. Stále niečo nové vymýšľame, chodíme a objavujeme nové ihriská, stretávam sa s priateľmi a známymi, aby si zvykal aj na nové tváre. Našťastie Hektor je veľmi spoločenský typ, tak sa o neho nebojím. 

Celý rozhovor nájdete v aktuálnom čísle Slovenky 39/2017

- - Inzercia - -