Dnes je pondelok, 25.september 2017, meniny má: Vladislav, Vladislava
Čas čítania
4 minutes
Zatiaľ prečítané

ROXELANA OČARILA SULTÁNA

september 07, 2011 - 10:40
Turecko je častým cieľom slovenských dovolenkárov a mnohí si popri leňošení na pláži iste nájdu čas aj na návštevu historických pamiatok v Istanbule. Medzi najkrajšie patria tie, čo dal vystavať sultán Süleyman Nádherný, nazývaný tak podľa krásy palácov, malieb, mozaík, ktorou sa rád obklopoval. Ženskou krásou si ho podmanila Roxelana, dcéra pravoslávneho kňaza. Pochádzala z čiernomorského Krymu, odkiaľ ju uniesli a predali do otroctva.
Podľa povesti manželka jedného z predkov sultána Süleymana padla do rúk nepriateľov, ktorí ju znásilnili a prinútili ju, aby ich nahá obsluhovala. Sultán sa pevne rozhodol, že on sa radšej neožení a potomkov bude mať len s konkubínami. Mal ich plný hárem, umiestnený v Starom paláci, kam sa chodil osviežiť po ťažkom boji. Obyčajne najskôr navštívil prvú konkubínu – nežnú Gulbehar, prezývanú Jarná ruža, ktorá mu porodila syna Mustafu. Süleyman s ním rátal ako so svojím nástupcom. Ale aj ostatné konkubíny túžili, aby si ich sultán všimol, vábili ho zmyselným tancom, spevom, dráždivou vôňou. Raz telesnou láskou presýteného muža upútala urastená, hrdá svetlovláska, ktorá nekrútila vyzývavo bokmi, ako to robili ostatné obyvateľky háremu. Spoza jej chrbta sa ukláňal Ibrahim paša, jeho prvý radca: „Môj pane, na trhu s otrokmi som pre teba kúpil novú konkubínu. Volá sa Roxelana, no keďže má veselú povahu, volajú ju aj Rozosmiata. Nech dlho oblažuje tvoje dni i noci...“


NOVÁ ŽENA V HÁREME
Stalo sa, čo nikto neočakával: dvadsaťtriročný sultán sa po prvý raz zamiloval! Robilo mu radosť získavať si náklonnosť hrdej cudzinky, rád počúval, keď mu rozprávala o svojom detstve pri Čiernom  mori aj keď mu hrala na mandolíne ruské piesne. Bol šťastný, keď mu do roka porodila syna Selima. Benátčan Luigi Bassano, ktorý slúžil na dvore v Istanbule, si v roku 1524 zaznamenal: „Hovorí sa, že Roxelana sultána očarovala, preto ju nazývajú aj Zijádíja, čo znamená čarodejnica.“ Pravdou však bolo skôr to, že Roxelana bola múdrejšia než ostatné sultánove konkubíny, lebo pochádzala z rodiny pravoslávneho kňaza. Otec ju v detstve iste naučil nielen čítať a písať, ale aj vyznať sa v ľudskej povahe. Sultána si tak pripútala, že na druhé ženy sa už ani nepozrel. A keď mu porodila ďalších troch synov, presvedčila ho, aby sa s ňou oženil, čomu sa v Istanbule veľmi čudovali: „Tento týždeň došlo v meste k mimoriadnej udalosti. Veľký sultán Süleyman si vzal ruskú otrokyňu Roxelanu za manželku. Hodne sa po krajine rozpráva o manželstve, ale nikto nechápe, čo to presne znamená...“


Süleyman Nádherný bolo jedným z obávaných vládcov mocnej Osmanskej ríše. Pri výkriku „Turci idú!“ v 15., 16. i  v 17. storočí tuhla krv v žilách obyvateľom od Kaukazu až po Gibraltár. Stredná Európa pocítila ich bezprostrednú blízkosť po roku 1526, keď na bojisku pri Moháči padol mladý uhorský kráľ Ľudovít II. Na trón podunajskej monarchie po jeho smrti zasadli Habsburgovci, no Ferdinandovi I. v tej chvíli nebolo čo závidieť, lebo Turci ovládli Belehrad, Budín a ohrozovali i jeho sídlo Viedeň. Pre kresťanských vládcov bolo bolestné i zahanbujúce, že taký dlhý čas nedokázali ubrániť svojich obyvateľov. Namiesto dôslednej obrany sa zmietali vo vzájomných náboženských bojoch, a niektorí zištní maďarskí šľachtici s Turkami i kolaborovali. Süleyman sa s Ruskou oženil práve v čase, keď sa do Istanbulu víťazne vrátil zo strednej Európy, kde mu hodnostári vzdávali povinný hold. Náhoda pomohla Roxelane, aby bola sultánovi vždy poruke, keď ju potreboval: časť Starého dreveného paláca vyhorela a konkubíny v háreme sa ocitli bez prístrešia. Jeho najvýznamnejšia obyvateľka previedla húf žien, ktoré tam dožívali, do Nového paláca. Pre seba si vybrala komnaty hneď vedľa Süleymanovho sídla a odvtedy sa mu stala bližšou než jeho radcovia. Nezaháľala ani v čase, keď odišiel na ďalšiu výpravu do strednej Európy.


VRAŽDY V ISTANBULE
Ctižiadostivá žena sa dostala do sporu s veľkovezírom Ibrahimom pašom, kto má zastupovať sultána v jeho neprítomnosti. Ibrahim iste už dávno oľutoval, že ju priviedol do háremu ako dar... Nechcel sa len tak ľahko vzdať svojich právomocí a Roxelana ho zato obviňovala, že zrádza záujmy vládcu. Našla si aj svedkov jeho zrady... Keď Süleyman s oddielom svojich telesných strážcov janičiarov pricválal do Istanbulu, namiesto odpočinku ho očakávali Roxelanine ponosy na veľkovezíra. Hovorila o jeho zrade tak presvedčivo, že jej uveril. Namiesto toho, aby dal obvinenie vyšetriť, prikázal dať veľkovezíra v noci zaškrtiť. Roxelana mala medzi dvoranmi i bývalými konkubínami veľa nepriateľov, ktorí o nej rozširovali, že v čase vraždy vraj sultána vášnivo bozkávala, aby nepočul hrozné výkriky. Po smrti Ibrahima pašu nahovorila Süleymana, aby za nového prvého radcu vymenoval manžela ich dcéry – Rustama pašu. „Vysoká hodnosť bude v rodine a nemôže sa stať, že ťa zradí,“ tvrdila skúsená intrigánka. Pred sebou mala oveľa trúfalejší sen: chcela sa dožiť dňa, keď svojho syna Selima uvidí ako vládcu veľkej ríše. Prekážkou jeho uskutočnenia bol prvorodený Mustafa, syn Gulbehar – Jarnej ruže, ktorú tak ľahko vyhodila zo sultánovho srdca. Mustafa však bol tvrdý oriešok, lebo otec si ho pre jeho šikovnosť a odvahu veľmi obľúbil, a populárny bol aj medzi armádou. Roxelana sa tentoraz bála zaútočiť priamo. Nenápadne začala šíriť povesti, že Mustafa sa preto tak usiluje vyniknúť na bojisku, aby pomocou armády zvrhol sultána. Jej podplatení poslovia doniesli zvesť až k Süleymanovi. Ako každý vládca, aj on sa bál o svoju moc. Lomcovalo ním sklamanie i hnev: „Tak aj môj milovaný Mustafa sa nemôže dočkať mojej smrti...“ Keď pravdepodobne nevinného prvorodeného syna v roku 1553 popravili, Roxelaninmu synovi Selimovi už nič nestálo v ceste, aby sa po otcovej smrti stal sultánom. Roxelana v roku 1558 spokojne zomrela, lebo žiadna žena, čo vyšla z háremu, nedosiahla tak veľa ako ona.


Süleymana Nádherného hnala dobyvačná povaha na nové výpravy: najskôr zamieril s armádou do Perzie, potom opäť k Dunaju. Jeho vojsko dosiahlo pri meste Segedín, pri dobývaní hradu Sihoť víťazstvo, no armáda sa vracala domov so smútočným pochodom, lebo pri tom hrade zomrel aj sultán. Jeho nástupca Selim II. nebol už taký bojachtivý – s Habsburgovcami uzavrel na dvadsaťpäť rokov dočasné prímerie. To však neznamenalo, že tureckí begovia zo svojich pevností odišli. Obdobie pokoja zbraní využívali vojaci na rabovanie bezbranných dedín: na území Slovenska  medzi inými cez prímerie vypálili aj Dobšinú a jej obyvateľov odvliekli do zajatia. Prvý obrat v prospech cisárskych vojsk nastal v roku 1593 pri Raabe. V roku 1683 utrpeli Turci porážku pri Viedni, v roku 1686 pri Budíne. Zbrane úplne stíchli po mieri v Karloviciach v roku 1699.


ALŽBETA REMIÁŠOVÁ
Foto: archív

- - Inzercia - -