Dnes je sobota, 22.september 2018, meniny má: Móric
Čas čítania
3 minutes
Zatiaľ prečítané

Pokojne zostanem aj na materskej dovolenke...

apríl 20, 2013 - 00:07
Stretli sme sa tesne pred jeho premiérou v Divadle Aréna, čaká ho ďalšia na inej scéne, súčasne účinkuje v televíznom seriáli Búrlivé víno, dokončil film Kandidát. Napriek neustálej pracovnej vyťaženosti si spravil doktorát a už druhý rok pôsobí na VŠMU. Pripravuje sa vari herec MAREK MAJESKÝ, ktorý si údajne píše aj do šuplíka, na horšie časy?

 

 
U takého aktívneho herca ako ste vy je ojedinelé, keď si spraví doktorát a má ambíciu učiť... 
Na VŠMU som asistent hereckej tvorby v druhom ročníku u profesorky Emílie Vášáryovej a docentky Zuzany Kronerovej. Moje pôsobenie na škole nevnímam ako samoľúbu prezentáciu svojich hereckých skúseností, práve naopak. Veľakrát sa totiž stáva, že sa herec rokmi buď uspokojí, alebo rezignuje na svoju pozíciu a prestane na sebe pracovať. S úsmevom by som to mohol pomenovať tak, že sa niekedy cítim ako upír a škola je miesto, kde dostávam akúsi transfúziu krvi. Ďalší dôležitý fakt, ktorý si silno pri herectve rokmi uvedomujem, je celoživotná závislosť od toho, či dostanete ponuku na účinkovanie, alebo nie. To, že dnes zažívate obdobie, keď sa vám darí, neznamená, že zajtra neupadnete do zabudnutia a nenahradí vás niekto nový. Treba myslieť dopredu a byť aktívny na rôznych úrovniach. Potom mi nehrozí, že sa budem pozerať doma do zrkadla a budem si hovoriť, aký som úžasný, len nikto ma neobjavil... Musíte sa niekedy objaviť aj sami. 
 
Tak to bolo aj s hrou Patricka Marbera: Closer (Na dotyk), ktorú Divadlo Aréna zaradilo do repertoáru vaším pričinením. Hráte tu jednu zo štyroch postáv, a tak ste sa po dlhšom čase vrátili na túto bratislavskú scénu...  
Účinkoval som tu už v štyroch inscenáciách: Pán Kolpert, YOU, Oskar a dáma v ružovom a v Príbehu ulice. Nápad inscenovať hru Closer vznikol pri debate s kolegom Martinom Mňahončákom. Povedali sme si, že nebudeme čakať na nejakú ponuku, ale že si ju sami vytvoríme. Spomenul som si, že pred jedenástimi rokmi, keď som ešte pôsobil v divadle v Košiciach, naskúšal som tu s hosťujúcim anglickým režisérom vynikajúcu hru, ktorá bola dva roky po tom úspešne sfilmovaná a získala množstvo ocenení. Bol som prekvapený, keď som si uvedomil, že odvtedy ju žiadne divadlo na Slovensku neinscenovalo. Náš výber hry Closer bol preto rýchly. Oslovili sme mladého, talentovaného režiséra Juraja Bielika, či by sa nepodujal absolvovať s nami tvorivé skúšobné obdobie, a následne pribudli do nášho tímu dámy – scénografka Marija Havran a herečky Soňa Norisová a Rebeka Poláková. Už ostávalo iba rozhodnúť sa, ktoré divadlo oslovíme, aby nás prichýlilo pod svoje krídla a poskytlo nám priestor na realizáciu. Rozhodli sme sa zájsť za riaditeľom Divadla Aréna pánom Jurajom Kukurom. Našou ponukou bol nadšený a my sme mu všetci vďační za podmienky, ktoré pre nás vytvoril.
 
Narodili ste sa v Bratislave, tu ste absolvovali aj VŠMU. Namiesto toho, aby ste sa hlavného mesta držali, vyrazili ste na okružnú jazdu po slovenských divadlách. Po angažmáne v Trnave, v Nitre, v Košiciach a na bratislavskej Novej scéne ste sa ako herec na voľnej nohe vrátili aj do Arény... Dalo by sa povedať, že aj v tomto ste ojedinelý zjav...
Množstvo mladých absolventov herectva sa snaží dostať na výslnie čo najpohodlnejšou cestou. Tá ide v súčasnej dobe cez médiá. Veľa z nich sa preto potuluje po Bratislave a čaká, kedy sa z nich stanú rýchle mediálne hviezdičky. Žiaľ, dnes nie je podstatné, či má herec talent, ale to, či má tzv. mediálnu hodnotu, stačí, že sa ukazuje na televíznej obrazovke, hoci pri hlásení športky. Myslím si, že pre mladého herca je na začiatku jeho cesty najdôležitejšie divadlo. Tu môže získať najviac skúseností, ktoré neskôr využije aj pred kamerou, ale nikdy nie naopak. Vždy som preto zastával názor, že ak to má pre moje umelecké napredovanie zmysel, tak budem cestovať za divadlom aj do tramtárie. Samozrejme, takto uvažovať sa dá dovtedy, kým je človek slobodný a bez záväzkov. Keď prišiel ten čas, že som si založil rodinu, logicky prišlo aj rozhodnutie usadiť sa na jednom mieste a opustiť kočovný život divadelného herca. V mojej životnej hitparáde už nie sú na prvom mieste umelecké ambície, ale rodina.
 
Viem o vás, že si doma píšete aj do šuplíka... 
Po absolvovaní herectva na VŠMU som popri angažmáne v trnavskom divadle rok študoval filmovú scenáristiku a kdesi v hlave som sa pohrával s predstavou, že sa vzdám herectva a budem písať. Nakoniec som si uvedomil, že divadlo je už pre mňa ako droga, bez ktorej nedokážem žiť, a písať sa dá vo voľných chvíľach kedykoľvek. Štúdium scenáristiky som preto zanechal. Niekedy sa však pristihnem pri tom, že by sa mi páčil pracovný štýl života, aký vedie môj dobrý kamarát spisovateľ Michal Hvorecký. Momentálne je pre mňa aj to písanie do šuplíka už niekoľkoročnou minulosťou, keďže mám rodinu s malým dieťaťom.
 
Viac sa dočítate v aktuálnom čísle týždenníka SLOVENKA!
 
Autor: Alena Horváthová-Čisáriková
Foto: Dušan Kittler, Roman Skyba, TV Markíza a archív M. M.
 

- - Inzercia - -