Dnes je streda, 26.september 2018, meniny má: Edita
Čas čítania
8 minutes
Zatiaľ prečítané

Andrej Andrašovan: Otec to so ženami vedel

august 16, 2010 - 15:10
Je autorom prvého slovenského baletu, prvej komickej opery, prvého filmového muzikálu, zvučky k majstrovstvám sveta v lyžovaní, s jeho menom sa dokonca spája aj egyptská a kambodžská hymna. Na svojom konte má až 740 skladieb. „Otec bol neuveriteľne pracovitý. Keď sme my mladší v rodine už nevládali, on iba začínal... A vždy sa mu páčili pekné ženy, “ hovorí na adresu svojho otca TIBORA ANDRAŠOVANA jeho syn ANDREJ.
Váš otecko zomrel pred deviatimi rokmi vo veku osemdesiatštyri rokov. Keď som s ním robila posledný rozhovor, spomínal, že by ešte chcel dokončiť detskú operu, lebo mal pocit, že to zostal deťom dlžný. Stihol to?
Otec mal rakovinu a s touto chorobou sa trápil sedem rokov. Na smrť bol pripravený – často hovorieval: „Veď už som si požil...“ Tú detskú operu dokončil, len nebola ešte uvedená. Ako som ho však poznal, keby žil, tak by sa ju určite pokúsil presadiť. Toto jediné už nestihol...







Tibor Andrašovan bol mimoriadne plodný hudobný skladateľ. Čo všetko skomponoval?

Hudbu asi k päťdesiatim filmom, šesť opier, osem baletov... Netrúfam si povedať presné číslo, ale uvádza sa, že všetkých skladieb dohromady bolo 740.

Po kom zdedil talent a takú húževnatosť?

Neviem vám odpovedať na túto otázku, lebo moji starí rodičia už nežili, keď som sa narodil. Vraj vedeli spievať, starý otec hral na husliach. Otec sa narodil v Ľupči, keď mal štyri roky, presťahovali sa do Banskej Bystrice. Pochádzal z desiatich detí – on bol najmladší a len piati sa dožili dospelého veku. Všetci mali hudobný talent – spievali, hrali na hudobnom nástroji, i keď jeden bol bankár, druhý lekár... Jedna otcova sestra, mama hudobného skladateľa Igora Bázlika – môjho bratanca, hrávala v kine počas premietania filmov, neskôr učila na hudobnej škole.   

Vy nepochádzate len z rodiny slávneho otca, ale máte aj slávnych predkov...

Mamička mala írsky pôvod – bola rodená Czambelová, ale to už bolo skomolené írske priezvisko. Íri prišli do Bystrice v 19. storočí ako výrobcovia nožov s drevenými rúčkami – donedávna táto výroba ešte existovala v Bystrici neďaleko stanice. Do rodiny patril aj známy jazykovedec a prekladateľ Samuel Czambel, ktorý bol bratancom mojej mamy. Pôsobil v Uhorskom sneme ako poslanec a zároveň prekladal zákony do slovenčiny. Je tiež autorom Rukoväte spisovnej reči slovenskej, pod rôznymi pseudonymami – najznámejšie bolo Ján Vlkolinský – písal aj básne.

Aj vášmu oteckovi patrilo niekoľko prvenstiev... Zložil hudbu k prvému slovenskému baletu Orfeus a Eurydika, k prvej slovenskej komickej opere Figliar Geľo, k prvému slovenskému filmovému muzikálu Rodná zem, napísal zvučku k majstrovstvám sveta v lyžovaní v roku 1970 vo Vysokých Tatrách. Čo sa mi však zdá byť absolútna kuriozita – je autorom aj egyptskej hymny! Viete o tom niečo viac?
Keď v päťdesiatych rokoch pôsobil ako riaditeľ SĽUK-u, dostal sa aj do Egypta. Vtedy tam bol prezidentom Násir, ktorému sa veľmi páčil aranžmán jednej ich piesne, a tak požiadal otca, aby im zložil hymnu. Otec ponuku prijal, vybral si jednu egyptskú pieseň a upravil ju. Neviem, či tú jeho verziu hymny v Egypte používajú doteraz... Niečo podobné sa mu stalo aj v Kambodži, ale tam bol asi o dva roky na to puč, vláda padla, a tá nová už nechcela hymnu, ktorú si objednala predošlá. Takže tam už otcovu hudbu nehrajú.

Dlho pôsobil v zahraničí, ale dva roky aj nedobrovoľne, keď ho komunisti v roku 1957 poslali do „vyhnanstva“ do Mongolska. Bol za bývalého režimu rebel?

Ani nie rebel, ale rád hovoril nahlas, čo si myslel... No a keďže päťdesiate roky boli ťažké, mnohí sa dostali do väzenia za jedinú vetu, a hrozilo to aj otcovi... Po návrate z Orientu povedal nejakú kritiku na vtedajší režim a niekto ho udal. Zavolali ho na ÚV a povedali, že vzhľadom na jeho úspechy budú k nemu veľmi láskaví a nezavrú ho do väzenia, ale že musí na dva roky odísť – proste sa stratiť. Dali mu na výber – z čoho najlepšie vychádzalo Mongolsko. Chvíľu to vyzeralo, že tam bude niekde prebývať v jurte, ale on sa aj tam vynašiel – išiel do tamojšieho divadla, povedal, kto je, až tam napokon založil tamojšiu filharmóniu. Otcovi sa tam zapáčilo, dokonca dostal od mongolského prezidenta štátny titul.

Nerozmýšľal o definitívnom odchode z republiky, keďže často pôsobil zahraničí?

Mal veľa ponúk, aj v Amerike, ale nechcel to ani on, ani my. Pamätám si, bol  rok 1968, mal som trinásť a boli sme vo vtedajšej Juhoslávii. Keď sme sa vracali domov cez Viedeň, rozmýšľali sme, či sa neotočíme a neusadíme napríklad vo Švajčiarsku, lebo sme vedeli, že všade brali bez problémov Čechoslovákov.  Rozhodli sme sa však žiť na Slovensku, aj keď otec vedel, že to nebude jednoduché. Do strany vstúpil ešte vo februári 1948, keď bolo také hurá obdobie budovania, no potom sa z nej už nedalo vycúvať. Párkrát som sa ho na to pýtal, najmä v sedemdesiatom roku, keď bolo riadne dusno, prečo v tej strane zostáva. Bol si vedomý, že keby vystúpil, mohli by ho aj zavrieť, ja by som sa nedostal do školy... Bol riaditeľom SĽUK-u a všetci vedúci pracovníci boli vtedy v strane. Bolo to zložité...

Vrátim sa ešte k Mongolsku. Keď tam vášho otca poslali, mal už dve deti – vás a vašu o štyri roky staršiu sestru Silviu, no pokiaľ viem, vy ste zostali na Slovensku...
Áno, vtedy si moja mamička zavolala na pomoc z Bulharska svoju sesternicu, ktorá sa tu neskôr vydala. Mamička bola totiž Bulharka – otec si ju našiel po vojne v roku 1949 vo Varne, kde boli s divadlom, keď ešte pôsobil ako dirigent v SND. Išiel tam na tancovačku a zapáčila sa mu, ako tancuje, navyše bola blondína, teda netypická Bulharka. Otec bol v tom čase sirota, ona tiež, tak jej navrhol: „Ty si sirota, ja som sirota, zoberme sa....“ A o dva dni bola svadba. Keďže na svadobnú hostinu nemali, predali divadelnú basu, lebo v tom čase boli tieto nástroje veľmi drahé, z čoho mali potom problémy na hraniciach. Takže zo zájazdu v Bulharsku si otec priviedol manželku. Mamička bola speváčka populárnych piesní, po príchode na Slovensko pôsobila v Tatra revue, jej sesternica v opernom zbore. Najprv sa narodila sestra Silva a po štyroch rokoch som prišiel na svet ja. Žiaľ, keď som mal päť rokov, mamička nám zomrela, mala len tridsaťjeden rokov. Odvtedy sa o nás starala otcova sestra s manželom, ktorí nemali deti. Teta Olinka nám nahradila mamičku, mala nás naozaj rada, hoci vyštudovala právo, nevenovala sa mu a bola v domácnosti. Aj s jej manželom sme nakoniec mali troch rodičov, namiesto dvoch.

Otecko sa však na ďalšom turné v Japonsku zoznámil s istou o štrnásť rokov mladšou Japonkou a chcel si ju dokonca vziať za manželku. Vy ste mu to údajne so sestrou prekazili...

Mal som osem rokov a so sestrou Silvou sme si ju nevedeli predstaviť ako našu mamu, tak sme jej ustavične robili zle. Nedá sa však povedať, že by sme ju nemali radi. Obdivovali sme ju – bola výtvarníčkou a maľovala obrazy naraz obidvoma rukami. Bolo to niečo úžasné. Keď od nás odchádzala, otcovi povedala: „S tebou by som chcela žiť, ale s tvojimi deťmi nie!“ Po jej odchode otec hovoril, že sobáš s ňou prehodnocoval, vraj, keď videl jej sestry ako štyridsaťročné, ktoré vyzerali ako stareny, zľakol sa... V kontakte však boli až do jeho smrti.   

O vašom oteckovi bolo známe, že sa mu páčili pekné ženy. Aj vo vysokom veku bol šarmantný pán, vedel sa dobre obliecť – okolo krku nosil vždy farebnú šatku... Za druhú manželku si zobral sólistku Novej scény, ktorá bola od neho mladšia o celých tridsaťpäť rokov! To ste otcovi dovolili? Pamätám si, že išli také fámy, že mladá speváčka si chňapla skladateľa... Ako ste sa s týmto faktom vyrovnávali?
Otec to so ženami vedel... Za socializmu zalichotil predavačke – povedal jej, aká je fešanda, prečo nerobí modelku, a hneď vytiahla banány, ktoré boli vtedy podpultovým tovarom... Keď nám oznámil, že sa ide ženiť s Máriou, mal som už dvadsať rokov. Spočiatku sa nám to, samozrejme, nepáčilo, ale keď sme videli, že ho má naozaj rada, prestali sme o tom uvažovať. Ich manželstvo vydržalo až do otcovej smrti. V súčasnosti vychádzame veľmi dobre aj s ňou, aj s jej dcérou, našou nevlastnou sestrou Riou, ktorá sa narodila, keď mal otec šesťdesiat.  

Ria ako jediná sa vybrala hudobným smerom. Na vás otec netlačil – nechcel aj z vás muzikantov?
Veľmi, no to sa mu, žiaľ, nepodarilo. V čase, keď už bol ženatý s Máriou a bývali inde, som k nemu dokonca chodieval na súkromné hodiny kompozície. Otec mal plán, že ma naučí všetky finty, ale nevyšlo mu to, mám len základné hudobné vzdelanie. Neľutujem to však, lebo neviem, či by som bol taký dobrý ako on. Navyše, vždy by ma s ním porovnávali, a to som nechcel. Aj sestra Silvia Kleinová má základné hudobné vzdelanie, ale viac ju chytilo výtvarné umenie – na VŠVU vyštudovala úžitkovú grafiku, aj prvé manželstvo spečatila s výtvarníkom – synom Vincenta Hložníka, ktorý však už ako dvadsaťtriročný zomrel. Sestra dnes pracuje ako redaktorka módy, ja ako zvukár. Robím síce, ako sa hovorí, v brandži, ale nekomponujem. Zložil som zopár rockových piesní, ale nebol som s nimi spokojný. Chvíľu som aj mal v občianskom preukaze napísané – hudobník – v čase, keď som pol roka hral s Mekkym Žbirkom v Limite, potom v rôznych kapelách, ale oficiálne som elektrotechnický inžinier.

Keď ste robili zvukára v skupine Kamene, zoznámili ste sa manželkou Beátou Dubasovou, ktorá tam spievala.  Spolu máte štrnásťročného syna Adamka. Bude aj z neho muzikant?
Chodí na klavír, veľmi dobre počuje, ale nechce sa mu... Dokonca, keď bol mladší, zakazoval Beáte doma spievať. Ešte má pred sebou dva roky, aby sa rozhodol, akým smerom sa vyberie. Momentálne ho, ako všetky deti, ovládol počítač.

U sestry Silvie nebol predpoklad, že by jej jediný syn Jakub pokračoval v otcových šľapajach?
Ten je primár anesteziológ – pokračuje asi po najstaršom otcovom bratovi, ktorý bol lekárom. Jediná, ktorá kráča priamo, je naša najmladšia sestra Ria. Vyštudovala klasický operný spev. Spievala v opere v Banskej Bystrici, v Ostrave, pôsobila aj v Amerike, v Rakúsku, ale momentálne ju viac zamestnáva požičovňa šiat, ktorú vlastní. Popri tom však stále spieva.  

Počúvali ste doma otcovu hudbu? Čo sa vám pozdávalo z jeho tvorby najviac?

Filmová muzika – absolútnou špicou podľa mňa bola jeho Rodná zem..., potom jeho piesne. Mnohé z nich má v repertoári Ria. Doma sme však otcovu muziku nepočúvali, občas nás zobral do divadla. Dodnes si pamätám na balet Ikaros, kde vystupovali mimozemské bytosti. Tá hudba bola iná, než na akú som bol u otca zvyknutý.

Nikdy vás ako deti neprepašoval do nejakej inscenácie alebo filmu?

Tieto ambície som nikdy nemal, ani som nikdy netrpel otcovou slávou. Naopak, bol som na neho hrdý. Raz som sa však predsa ako trojročný mihol v jednom filme, kde ma našťastie nepoznať. Ale vidieť tam moju mamičku. Film sa volá Statočný zlodej a hlavnú postavu tam hral Jozef Kroner.

Ako prijal otec, ako reprezentant vážnej hudby, do rodiny vašu manželku  Beatku Dubasovú, ktorá spieva populárne piesne?
Veľmi dobre. Mali medzi sebou veľmi pekný vzťah. Ona si ho tak vážila, že hoci jej niekoľkokrát navrhol tykanie, stále mu vykala. Občas jej aj poradil, ale nikdy ju nekritizoval, lebo vedel, že v tejto hudbe platia iné zákony. Beáta je férový človek, nikdy som u nej nezažil intrigu alebo podraz.

Reagujú na vaše priezvisko ľudia?
Áno, ale väčšinou starší, mladší otcovo meno už nepoznajú. Voľakedy bolo jedno rádio, vtedy bol predpoklad, že si ľudia otcovo meno zapamätajú. Som na neho hrdý, čo po sebe zanechal nielen pre našu rodinu, ale vôbec pre verejnosť, budúce generácie. Mal šťastnú povahu – vedel aj zo zložitých vecí vykľučkovať. Vedel proste život brať s nadsádzkou, pritom bol vždy zodpovedný, staral sa o to, aby všetko v rodine fungovalo. Často ho doma spomíname, veď nám odišiel najstarší člen rodiny, ktorý nás vždy držal pokope.   

Neuvažovali ste spísať rodinné pamäti – genézu vašej rozvetvenej rodiny?
Zatiaľ nie, ale možno je to námet na zamyslenie do budúcna...

Autor: ALENA HORVÁTHOVÁ-ČISÁRIKOVÁ
Foto: Oles Cheresko a archív A. A.




- - Inzercia - -