Dnes je pondelok, 21.október 2019, meniny má: Uršuľa
Čas čítania
6 minutes
Zatiaľ prečítané

Herečka s nálepkou podvodníčky

august 26, 2010 - 15:01
Je tretíkrát vydatá, býva v krásnej vilke kúsok od Prahy a jazdí na jaguári, ktorý si kúpila v osemdesiatych rokoch, keď jej povedali, že musí ísť do invalidného dôchodku. Filmoví fanúšikovia však v nej aj po rokoch spoznajú známu českú herečku REGINU RÁZLOVÚ, ktorá filmovala často aj na Slovensku. Jedného dňa sa však vytratila z obrazoviek a jej život sa zmenil na krutý román. Niečo zo svojho dramatického života prezradila v knihe, ktorá sa objavila na pultoch v Česku.
Pomáhal vám otec Stanislav Rázl vo vašej hereckej kariére?
Nepomáhal. Počas môjho štúdia prišiel rok 1968, otec spolu s ďalšími z podzemia pripravoval Pražskú jar a odrazu bol ministrom chemického priemyslu a predsedom vlády. A ja som sa počas jednej noci stala takzvanou „protekčnou“.

V sedemdesiatych rokoch ste patrili medzi naše najkrajšie herečky a na svojom konte máte veľa postáv atraktívnych žien. Dostávali ste ponuky aj cez posteľ?
V tejto situácii som sa nikdy neocitla. Možno sa ma báli... Mám schovaný list od významného režiséra a v ňom mi píše, že ma nemôže obsadiť, pretože som veľmi krásna, a to do socialistického filmu nejde.

Ako ste sa zoznámili so svojím prvým manželom hercom Petrom Štěpánkom?

Boli sme spolužiaci a začali sme spolu chodiť už na škole.  

Kde sa stala chyba, že ste sa pomerne skoro rozviedli?

To keby som vedela... Nikdy sme to spolu nerozoberali. Dlho mi trvalo, kým som na neho zabudla, mala som ho totiž veľmi rada.

Čím vás očaril váš druhý manžel herec Petr Oliva?

Asi najviac postavami, ktoré sme spolu hrali. Obaja sme boli v Divadle E. F. Buriana a hrali sme zamilované páry...

Prečo nakoniec i toto manželstvo stroskotalo?
Asi nemalo žiadne hlboké základy.

Napriek tomu, že ste mali dve deti?

Dve nie, jedno – dcéru Adélu.

A kto je otcom vášho prvorodeného syna?
To je moje tajomstvo.

Žiadny herec ani známa osobnosť?
Nie. Keď Lukáš dospel, spýtala som sa ho, či chce vedieť, kto je jeho otec, že mu to poviem. Odpovedal mi, že ho to už nezaujíma.  

Keď ste mali päťdesiatdva rokov, po tretíkrát ste sa vydali za architekta a scénografa Jindřicha Santara. Čo vás na ňom natoľko zaujalo, že ste sa rozhodli vziať si ho?
Myslím si, že to bolo to, čomu sa hovorí láska. Predtým som to totiž veľa rokov vzdávala s tým, že na manželstvo jednoducho nemám. Dnes som rada, že manžela mám...

Medzi vaše najznámejšie postavy patrí krásna manekýnka, z ktorej sa stane československá špiónka a emigruje do Nemecka, v kontroverznom seriáli Tridsať prípadov majora Zemana. Ako na ňu spomínate?
Ten seriál som mala veľmi rada, páčil sa mi. Milujem kriminálne a detektívne príbehy nielen v literatúre, ale aj vo filme a v televízii. Myslím si, že Major Zeman prežije veľmi dlho. Už sme sa všetci nasýtili amerických príbehov a chceme sa pozerať na české filmy a seriály.

Keď ste mali dvadsaťosem, začali ste učiť herectvo na divadelnej fakulte. Neboli ste na učiteľku príliš mladá?

Učila som sa učiť. Šéf katedry mi ponúkol, či tam nechcem robiť asistentku a ja som povedala áno. Na DAMU som učila až do roku 1990. Potom ma vyrazili z kádrových dôvodov. Jednoducho čistka, tentoraz to však čistili tí druhí.  

Po revolúcii sa skončila aj vaša herecká kariéra?
Prišlo nové vedenie Činohry Národného divadla, ktoré bolo toho názoru, že tam nepatrím. S tým nič neurobíte, môžete len určitý čas vzdorovať. Výpoveď som dostala až v roku 1998, ale od roku 1990 ma neobsadzovali. V deväťdesiatych rokoch odišlo z Národného divadla veľa kolegov.

Čím ste sa živili po odchode zo školy a z divadla?

Toho bolo... Predávala som chlebíčky a dve deci v dennom bistre, rozdávala letáky a tiež jazdila po republike s kyvadlom a vykladala karty. V trinástich ma to naučila moja teta. Takto som sa živila takmer dva roky a stopercentne by som sa uživila i dnes.

Neskôr ste však začali podnikať, dostali ste sa k sklárom a dotiahli ste to až na predsedníčku predstavenstva vývoznej firmy Skloexport, no v roku 1998 ste boli obvinená z tunelovania a zneužitia informácií v obchodnom styku. Trestné stíhanie a súdne riadenie sa ťahalo niekoľko rokov. Ako sa to vlastne skončilo?
Ten prípad sa ešte stále ťahá a nie je uzavretý. Keď som bola obvinená, najskôr vyhlásili, že som utiekla. Celý čas však polícia vedela, že som v Anglicku na jazykovom kurze a na telefóne, dokonca mali aj presnú adresu, kde sa nachádzam. Bol to podvod zo strany polície a novinári v tom tiež pomohli. S veľkým mediálnym humbukom sa zrodila obrovská kauza. Moja dcéra nechala vtedy vysokú školu a bez akéhokoľvek zázemia odišla do cudziny. Roky som vôbec nevedela, kde je, nemala som od nej žiadne správy, iba som sa modlila, aby to prežila v zdraví. Syn odišiel z republiky so ženou. I keď som nevinná, zostala mi na čele nálepka podvodníčky, ktorej sa už asi nikdy nezbavím. Chorá  či zdravá, mŕtva či živá. Že som napokon vyhrala v Štrasburgu, to v Česku nikoho nezaujímalo.  

V čase, keď vypukla aféra so Skloexportom, ste vážne ochoreli. Čo vám bolo?
Nie vtedy, ale, bohužiaľ, už skôr. Bolo to ťažké ochorenie, ktoré súviselo s krvou. Nezlučovalo sa však s výkonom väzby ani s výkonom trestu. Okrem toho som celý život trpela bipolárnou afektívnou poruchou (mániodepresiou). Dnes sa o tejto chorobe, ktorú mal napríklad aj Miloš Kopecký, bežne hovorí, ale za mojej mladosti a stredného veku sa o tom nehovorilo. Väzenskí lekári však nie sú súčasťou ministerstva zdravotníctva, ale ministerstva vnútra, takže som vo väzbe nemala vôbec žiadne lieky. Rok som bola zavretá na samotke 2 x 2,5 metra a bolo to skutočne ťažké. Lekár, ktorý ma ošetroval vonku,  sa mi snažil pomôcť, no trvalo pol roka, kým sa ku mne s liekmi zložito dostal. Krvné deriváty, ktorými som sa liečila, sa museli skladovať v chladničke, a tú mali len bachari, takže mi ich uchovávali medzi kyslými rybičkami a svojimi desiatami. Keď som sa po roku ocitla na slobode a absolvovala krvné odbery, výsledky boli katastrofálne. Navyše, lekári našli mozgový vírus, ktorý som predtým nemala a ktorý som získala vo väzení ako bonus za dobré správanie.  

Ako ste na tom zdravotne teraz?
Už roky som v invalidnom dôchodku. Nedávno som bola dva mesiace v nemocnici a minulý rok som mala veľmi ťažký. Začal sa ťažkou depresiou, ktorá sa „skončila“ samovraždou. Potom opäť elektrošoky, ale nezaberali, a potom som sa prešmykla do mánie, čo tiež stálo za figu. Zahyniete na mániu rovnako ako na depresiu a do toho mi to v hlave celé zlyháva. S organickým poškodením mozgu nič neurobíte, to opraviť nejde. Je to osud.

Mali ste viac pokusov o samovraždu?
Hm… Áno. Dvakrát som si podrezala žily, potom som pojedla tabletky...

Mohli ste pri týchto stavoch vôbec nakrúcať?
Musela som. To nevidieť a ani to nemôžete nikomu hovoriť. Keby som vtedy niekomu povedala, ako som chorá, nedostala by som prácu, čo, bohužiaľ, platí i dnes. To nemá s komunizmom nič spoločné, takto je zostavená naša civilizovaná spoločnosť – všetci musia byť krásni, zdraví, opálení a mať biele zuby... Bola som samoživiteľka s dvoma deťmi a musela som sa obracať.

Ako žijete v súčasnosti?
Keď som na psychiatrii, čo je strašné, nerobím nič iné, len fajčím, keď mi je lepšie, starám sa o psov, záhradu, manžela... A tiež ma manžel núti písať. Chce, aby som vydala knihu. Ja som si totiž takmer celý život písala denníky. I vo väzení.  Manžel hovorí, že to bude trhák, pretože vraj nemám zábrany v opisovaní vecí, ktoré ma v živote postihli. Vo väzení som maľovala, vlastne kreslila, farebnými ceruzkami, a práve niektorými z týchto „maľovánok“ chce knihu ilustrovať.

Ste teraz šťastná?
Nie som náročný typ. Vypracovala som si filozofiu, že všetko, čo žijeme, je život. Čo je, to je a človek si nemá vymýšľať, že by chcel žiť nejako inak, keď to nejde.  

Keby ste dnes dostali ponuku na rolu vo filme alebo v televízii, vzali by ste ju?
Vlani som dostala tri ponuky, ale ani jednu som nezobrala, pretože sa bojím svojej choroby. Mozog mám zničený a na pamäť sa nemôžem spoliehať.

V roku 1996 vás však obsadili v Koľjovi?

Iba v Koľjovi...

Nechýba vám herectvo?
Musíte zatiahnuť oponu. Keď si poviete, že skončíte, musíte vedieť skončiť. Sú aj iné svety. Nemyslím si, že keď niekto hovorí, ako nemôže bez divadla žiť, že by to bola pravda. Ide to.

Poznávajú vás ešte dnes ľudia na ulici a vyjadrujú vám svoje sympatie?
Spoznávajú ma. A niekedy i povedia, že som sa im ako mladá páčila a chcú, aby som sa im podpísala. Našťastie som ešte nezažila, že by niekto išiel okolo mňa a odpľul si.  

Autor: MIREK GRACLÍK, ALENA HORVÁTHOVÁ-ČISÁRIKOVÁ
Foto: Václav Nekvapil a archív M.G.

- - Inzercia - -