Dnes je sobota, 17.november 2018, meniny má: Klaudia
Čas čítania
6 minutes
Zatiaľ prečítané

Jozef Bednárok: Ako divák som geniálny

september 30, 2010 - 11:15
„Veľmi, veľmi som spokojný. Bolo to nežné, čistučké, úprimné... som hrdý, že som ťa poznal na konci svojej divadelnej kariéry...“ Takto sa poklonil herečke Kristíne Turjanovej režisér JOZEF BEDNÁRIK, ktorý nečakane sedel v hľadisku Divadla Andreja Bagara v Nitre na obnovenej premiére svojho muzikálu Adam Šangala. Bolo to vôbec po prvý raz, čo si ako divák pozrel toto predstavenie. Prečo tak urobil?

Počas premiéry je režisér bezmocný – už nemôžete nič napraviť, tak som tam radšej nesedával, aby ma náhodou netrafil šľak! V jednom pražskom divadle som raz takmer rozdriapal drahé zamatové čalúnenie na sedadlách... Aj moja lekárka mi povedala, aby som sa vystríhal pred stresmi, šokmi a napätím. Pravdou však je, že po siedmich rokoch od premiéry Adama Šangalu som bol dosť navnadený, lebo Česká televízia preberala naše predstavenie a ja som mal naň také krásne ohlasy, že som si povedal:

„A čo sme to tam pred rokmi vlastne urobili...?“ A tak som si na obnovenej premiére Adama Šangalu sadol ako obyčajný divák a vstával som dojatý, ale zároveň aj hrdý na Nitru, že to vďaka Jankovi Greššovi a Svetozárovi Sprušanskému rekonštruovali aj so všetkými tými koreniami a vôňami. Odchádzal som divácky spokojný a pokojný. A viete prečo? Sedemnásteho septembra uplynul rok, čo som na dôchodku a som verný svojmu sľubu – ani krížom režisérskej slamky nepreložím...

O vás sa šírili reči, že ste mimoriadne prísny režisér. Sledovala som vás očkom v hľadisku a videla, že ste mali dokonca slzy na krajíčku. Dobre ste sa bavili, a čo ma najviac prekvapilo, na hercov ste priam zbožne pozerali. Tuším by ste im už aj odpustili nejaké kiksy...

Viete, to je tak: rok som chodil po najlepších divadlách Európy a prišiel som do Nitry s tým, že budem príliš prísny, že sa budem možno aj hanbiť za seba, ale „komu česť, tomu česť, Šangalovi trúba“, ako sa hovorí v prísloví. Oni to robili s takým nasadením a láskou, že mi nedalo, aby som im to nedal najavo. Áno, bol som „namäkko“.

Koľko muzikálov ste stihli vidieť na európskych scénach?

Asi tridsať a môžem vám povedať, že ten náš malý – navyše pôvodný slovenský, Patejdlov, Peterajov, Paštékov... a môj Adamko Šangala sa môže k nim smelo postaviť bez veľkej hanby. Dokonca si myslím, že niekedy aj do prvej tretiny.

Nechce sa mi však veriť, že to s tým dôchodkom myslíte vážne... Prečo ste sa takto dobrovoľne odstrihli? Neprehovárali vás divadelníci, aby ste sa vrátili, aby ste si to rozmysleli?
Prehovárali. Práve dnes som odmietol dvadsiatu druhú režisérsku ponuku. Ale ako ste povedali, ja sa viem veľmi dobre odstrihnúť. Myslím, že som si už v divadle svoje „odrobil“, a už si chcem len trochu požiť ako brat, strýko, ujo, ako divák. Neviete si predstaviť, čo to je za radosť, keď sa ráno zobudíte a máte „fajront“. Nemusíte ísť na skúšku v tréme a strese, čo herci, režiséri, primadony, čo rozpočet, limit, odbory... či sa nám to podarí... Do divadla chodím už iba ako hosť – potešiť sa, pre radosť, a chodím tam často. Dobre mi robí byť divákom. Neviem, aký som bol režisér, ale divák som geniálny.

Hovorí sa však, že herci a režiséri neodchádzajú do dôchodku, a vy máte len šesťdesiatdva rokov... Nie je to predsa len priskoro na odchod?
Sú ľudia, čo sú „motorové myši“, a tí ostávajú aj po šesťdesiatdvojke, no ja som lenivá myš.  

Keď teraz chodíte po svete, mohli by ste zúročiť to, čo ste videli, inšpirovať sa, čo-to vylepšiť...
Ale veď toto som aj robil ešte pred rokom. Režírovanie som však definitívne zavesil na klinec. Ja som vo svojej podstate lenivý človek, a tú lenivosť som zakrýval usilovnou štyridsaťročnou prácou. Navyše som nežil zdravo. Skôr, ako nastúpia doktori, chcem si užiť aspoň tých desať rokov. Pokojne, bez režírovania. A zatiaľ mi to chutí. A potom príde bŕŕŕ – doktor Alzheimerrr...

Prezraďte nám váš súčasný denný režim...

Budím sa o piatej ako zvyčajne. Občas mám stále akési nakopnutie, že už treba vstávať, a potom si poviem: „Kam? Načo? Prečo? Mám dôchodok – aký-taký, nie naj..., ale je...“ (smiech) Otočím sa, otvorím knižku a pomaly prechádzam do druhej fázy spánku. Potom idem na prechádzku, niečo diétne si uvarím, lebo zo zdravotných dôvodov musím držať diétu. Keď ju však poruším, tak totálne! Stáva sa to zvyčajne vždy v cudzine. Potom prichádza na rad kino, večer divadlo, po ňom jeden z mojich dobrých filmov. Som videomaniak, mám asi štyritisíc videokaziet a dévedečok, a vyberám si. Z Nemecka som si naposledy priniesol pätnásť filmov, zo Sankt Peterburgu dvadsať. Možno mi to neveríte, ale táto nádherná „nuda“ mi chutí. Občas navštívim rodinu, kolegov... Tí, čo chodia do roboty, mi tak trochu aj závidia, ale ja si to „beštiálne užívam“ – ako povedal, jeden z mojich hercov.   

A čo herectvo? Začínali ste predsa ako herec...
Herectvo neprichádza do úvahy, lebo by som bol tzv. spurný herec – príliš by som kontroloval seba aj režisérov. Neskončilo by sa to dobre.

Ak teda nemáte ani režisérske, ani herecké plány, z čoho chcete financovať svoje cesty po svete za umením?
Mám iné aktivity. Prednášam na pražskom konzervatóriu, kde sa delím o skúsenosti s mladými – to je ešte plastelína, ktorá sa dá formovať. Niečo pripravujem pre televíziu, týka sa to hudobného divadla, tam pôsobím ako konzultant, ale zatiaľ viac neprezradím, no a chodím do rôznych porôt... Neplatia najhoršie (smiech), ale napriek tomu: uťahujem si opasok!

Ste tzv. kultúrny turista...
Áno, chodím po svete – večer divadlo, lacný hotel, aby som mal na dobré lístky. Takto som mal možnosť vidieť najnovšie inscenácie v Londýne, v Berlíne, vo Varšave, kde robia úžasné divadlo... V poslednom čase som sa zaľúbil do strednej Európy – Maďarska, Ukrajiny, Rakúska, Nemecka, Poľska – najmä Krakov je nádherný...

Ktorý z muzikálov, ktoré ste videli na svetových scénach, vás doslova dostal?

Druhý diel Fantoma opery od Lloyda Webbera v Londýne. Webber sa po pár menej úspešných tituloch odmlčal, a to mu prospelo! Lebo to sa nedá vypovedať, koľko nádhernej hudby a skvelých nápadov bolo v muzikáli Love Never Dies. Bola to pre mňa už takmer klasika, ktorá bola rozvinutá do veľmi vážnej, takmer opernej formy s úžasnými recitatívmi. Naozaj dokonalé.

Cestujete sám alebo máte nejakého parťáka?
Už asi pätnásť rokov cestujem s Gabikou Belopotockou, riaditeľkou vydavateľstva Ikar. Gabika mi prekladala niečo z nemčiny, keď prišlo do reči, že aj ona rada cestuje a má rada muziku, tak sme sa dali dokopy. Zvyknem ísť napred, pripravím program, ona prichádza skôr cez víkend. Občas zoberiem do sveta aj svojich ochotníkov zo Zelenča, v novembri ideme do Benátok. Nedávno bola so mnou v Londýne aj herečka, moja nitrianska kolegyňa Evička Matejková, ktorej som „daroval“ toto mesto k  jej životnému jubileu...  

Knižku nechystáte?

Moja kamarátka ma nahovára, aby som napísal o tom, čo mám rád, teda o jedle  a herečkách... Dokonca už mám aj názov Moje herečky – moje omáčky, ktoré mám tiež veľmi rád, ale ešte som sa k tomu neprepracoval. Zatiaľ odolávam ponuke, lebo sa bojím, aby som neskončil ako jedna moja slávna kolegyňa – po dvoch rokoch od vydania predávajú jej knihu v akcii za jedno euro vedľa pamätí Vasila Biľaka, a ten stojí štyri eurá!

Vy ste však zmenili aj imidž. Pamätám si vás vo voľných dlhých košeliach a šáloch, teraz ste prišli v elegantnom saku... Aj to patrí k dôchodkovému veku?
Veru tak! Chodím do porôt, učím na škole, som konzultantom... Musím nejako vyzerať... Na jednu pražskú príležitosť som si dal dokonca smoking, na čo by bola moja mama v nebi veľmi hrdá.

Keď ste pôsobili ako režisér, pohybovali ste sa na trase Bratislava – Nitra – Praha. Už ste sa usadili? Kde teraz žijete?
V Bratislave, kde mám malú garsónku, plnú kníh a dobrých DVD filmov.

A ako ste spokojný s úrovňou bratislavských divadiel?
Mám rád skoro všetko, čo robí Roman Polák, to je pán režisér, ktorý mne veľmi konvenuje a to, čo od neho vidím, ma teší. Tú dlhotrvajúcu kvalitu mu niekedy aj úprimne závidím.

Aký je váš blízky sen, aj keď mimo réžie?
Chcel by som byť iniciátorom Nočného divadla šansónov v Bratislave. Moja predstava je taká, že o desiatej večer, po predstavení v normálnom divadle, prídu herci, ktorým chutí spev a šansón, a do polnoci zaspievajú divákom zo dvadsať dobrých, tzv. hereckých pesničiek. Držte mi palce, aby som našiel miesto, klavír,  dobrého sponzora, režiséra, dramaturgom môžem byť ja, lebo som šansónový maniak, aby som vás potom pozval – čo ja viem o rok – na premiéru...

Autor: ALENA HORVÁTHOVÁ-ČISÁRIKOVÁ
Foto: Tony Štefunko a archív DaB Nitra

- - Inzercia - -