Dnes je štvrtok, 15.november 2018, meniny má: Leopold
Čas čítania
6 minutes
Zatiaľ prečítané

LÁSKY COCO CHANEL

október 13, 2011 - 09:54
Coco Chanel a jej sestry vyrastali v kláštornom sirotinci, jej krstnou mamou bola mníška. Zo siroty sa vypracovala na majiteľku módneho impéria, tvorkyňu značky CC. V móde spôsobila revolúciu, lebo zavrhla prepychové a nepohodlné historické štýly a vniesla do obliekania civilnú praktickosť – medzi iným kostýmy a nohavice. Milovali ju básnici, športovci, kniežatá, no nikdy nezažila teplo vlastnej rodiny.
Na parížskej ulici Cambon číslo 31, kde sa niekoľko desaťročí odohrávali módne prehliadky značky Coco Chanel, je dnes múzeum, často navštevované jej obdivovateľmi. Prehliadku svojich modelov sledovala vždy sama – cez okno v oddelenej miestnosti – nechcela byť nikým rušená, aby sa mohla sústrediť. V tom istom dome mala aj obývačku a jedáleň, zariadené tmavočerveným nábytkom z 18. storočia, kde prijímala hostí. Miestnosti oddeľovali závesy s čínskymi vzormi, lebo Coco neznášala dvere: „Pripomínajú mi tých, ktorí odišli a nikdy sa nevrátili,“ tvrdila. V súkromnom apartmáne nemala spálňu, nocovať chodila oproti – do hotela Ritz. Mala svoje zvláštne maniere; naznačuje to i charakteristika jej spolupracovníka a priateľa básnika J. Coctoaua: „Vedela sa nahnevať, bola výstredná a náladová, ale i veľkodušná.“ Po narodení v auguste 1883 ju pokrstili ako Gabrielle, no toto meno neznášala. Ako módna návrhárka si prisvojila meno z pesničky Coco Rico, ktorú spievala v kabarete: znamená kokos či kokosovú palmu. Už bola na svete staršia sestra Julie i Gabrielle, keď sa otec Albert s matkou Jeane narýchlo oženil. Bol podomovým obchodníkom, predával drobnosti ako gombíky, čepce, zástery. Slávna dcéra bude neskôr tvrdiť, že bol bohatým obchodníkom s vínom... Hoci rodina nemala vlastný byt, postupne pribudli ešte tri deti. Matku biedny život, ustavičné sťahovanie a časté pôrody priviedli v tridsiatich troch rokoch do hrobu. Otec svoje deti nechal v kláštornom sirotinci a odišiel hľadať šťastie do Ameriky. V kláštornej škole, kde sa naučila šiť, mohla ostať do osemnástich rokov. Neskôr bude novinárom tvrdiť: „Vyrastala som v penzióne pre deti z lepších rodín...“



ZVEDENÁ, ALE NIE OPUSTENÁ
Štíhle, tmavovlasé dievča s klenutým obočím sa najskôr usadí v meste Moulins, kde sa spomedzi otcových sestier najviac zblíži s najmladšou Adrianne. Sú takmer rovnako staré, lebo jej teta sa narodila ako devätnáste dieťa. Obe sa zamestnajú ako krajčírky a predavačky u miestneho obchodníka s textilom, kde spoločne v malej komôrke aj bývajú. Život v meste je veselý, lebo tam sídli vojenská posádka. Dievčatá chodievajú v nedeľu tancovať i do kabaretu. Gabrielle nájde odvahu a prihlási sa účinkovať: večer spieva obecenstvu veselé pesničky, medzi inými aj Coco Rico. Tam si ju všimne dôstojník Etienne Balsan, majiteľ neďalekého zámku v Royallieu. Práve odišiel z armády, aby sa mohol venovať konským dostihom. Dievča je nápadné jednoduchým oblečením – sukňou dopoly lýtok, blúzkou, čiernym slameným klobúkom. U obecenstva má úspech, no dvadsaťštyriročný Etienne to vidí inak: „Spievaš dobre, ale pohybuješ sa strnulo ako bábka...“ Ponúkol jej lákavejšiu možnosť: učiť sa jazdiť na koni a bývať v jeho zámku. Kláštorná chovanica bola neskúsená, netušila, že ju k sebe pozýva sveták, ktorého jediným cieľom je užívať si život. V tom čase mal milenku, tridsaťštyriročnú atraktívnu herečku, bývalú dôvernú spoločníčku belgického kráľa. Do zámku na žúry prichádzali aj iné ženy a Etienne ich strieda diskrétnym spôsobom. Neskúsené dievča bolo preňho medzi dámami ľahších mravov príjemným osviežením. Zabával sa, keď zosmiešňovala ich príliš veľké klobúky či hustý nános šminiek. V poslednom čase ju už nudili aj konské dostihy. V roku 1909 prišiel Etienna do Royallieu navštíviť priateľ z Anglicka – Arthur Capel, prezývaný Boy. Milo ho prekvapilo, keď medzi skúsenými vyše tridsaťročnými koketkami uvidel prirodzené dievča. „Bol pekný, viac ako pekný – neodolateľný! Obdivovala som jeho nenútenosť, zelené oči i odvážnu jazdu na koni,“ spomína si Coco. Mala dvadsaťšesť rokov a po prvý raz sa prudko zamilovala. Keď Arthur spomenul, že odcestuje do Paríža, spýtala sa na jedinú vec: „O ktorej odchádza vlak zo stanice?“ Zbalila si veci a pri vlaku sa pripojila k neodolateľnému Angličanovi. Etiennovi poslala z Paríža list – poďakovanie za šesť rokov prežitých v exkluzívnom prostredí, takom odlišnom od sirotinca. Jej nový milý bol bohatý muž (pochádzal z rodiny majiteľa baní), vodil ju denne do drahých reštaurácií, do divadla. Po prvý raz uvidela hru Alexandra Dumasa mladšieho Dáma s kaméliami a osud kurtizány s tuberkulózou ju veľmi dojal. Kamélie sa stanú jej obľúbeným kvetom: keď zbohatne, bude nosiť šperky v tvare kamélie. Bývala v hoteli, ktorý platil Capel Boy, no bezstarostný život ju neuspokojoval. Do Paríža pricestoval aj jej prvý milenec Etienne, ktorý jej urobil žiarlivú scénu, ale keď videl, akí sú tí dvaja zamilovaní, kapituloval. Coco sa obom zverila, že by chcela navrhovať a predávať klobúky a obaja muži sa dohodli, že jej finančne pomôžu. Jej nápad brali ako ženský vrtoch: „Keď sa chce hrať, umožnime jej to. Uvidíme, čo z toho bude...“
Prvými zamestnankyňami salónu Coco Chanel boli teta Adrienne a sestra Antoinetta; po klobúkoch prišli na rad kostýmy, nohavice, jednoduché vkusné šaty, blúzky bez volánov či iných ozdôb... A čoskoro musela prijať desiatky krajčírok. (V čase najväčšej slávy bude mať vyše štyritisíc zamestnankýň.) Dobrý obrat mala aj po vypuknutí prvej svetovej vojny, lebo Arthur jej poradil orientovať sa na bohaté zákazníčky doma i v zahraničí. Keď jej milý zrazu oznámil, že sa ožení s urodzenou anglickou vdovou, skamenela. Dôvodil tým, že minie veľa peňazí a musí myslieť na budúcnosť. Svetáka nepripútal k domácemu kozubu ani manželský sľub: naďalej navštevoval Coco a ona mu jeho zradu odpustila. Pred Vianocami v roku 1915 sa od nej autom náhlil na juh Francúzska, do Cannes, kde zákonitú manželku práve prijali v pôrodnici. Tesne pred mestom havaroval. Coco nemala silu ísť na poslednú rozlúčku so svojou najväčšou láskou.



ZBOHATLA NA PARFUME
Po nervovom šoku sa ponorila do novej práce. Zoznámila sa s parížskymi umelcami. Keď spoznali jej talent, objednávali si u nej kostýmy k divadelným predstaveniam. „Je to najlepšia návrhárka našej doby,“ vyhlásil o nej autor Antického divadla Cocteau. Spolupracovala s Picassom, šila i pre ruského baletného majstra Ďagileva. Spomedzi ruských emigrantov pochádzala i jej nová láska – o jedenásť rokov mladší veľkoknieža Dimitrij, bratanec cára Mikuláša II., ktorý ušiel z Ruska, keď sa zaplietol do atentátu na Rasputina. Mal smutné oči a možno hľadal u nej útechu, lenže Coco nebola materský typ. V tom čase ju zamestnával problém rýchleho vyparovania vône z prírodných parfumov. V roku 1920 sa jej podarilo získať za spolupracovníka šikovného chemika Ernesta Beauxa, ktorý zmiešal prírodné esencie s umelými, a parfum Chanel č. 5 bol na svete! Údery, čo dostala od života, z nej urobili tvrdú obchodníčku. Keď vypukla svetová hospodárska kríza, svojim zamestnankyniam odmietla právo na pracovnú zmluvu i na dovolenku. Nahnevané krajčírky vyhlásili štrajk a Coco z pomsty zatvorila dielňu. Hoci aj v päťdesiatke bola príťažlivá, správny muž stále neprichádzal. Po niekoľkých prechodných vzťahoch sa jej „jesennou“ láskou stal anglický vojvoda z Westminsteru, ktorý jej nosil koše kvetov i šperky z diamantov. Bol rozvedený a nemal dediča, lebo jediný syn mu zomrel. Od Coco očakával, že mu porodí nového dediča. Päť rokov sa snažila zo všetkých síl – cvičila, chodila do kúpeľov – ale zázrak sa nestal.
Cez druhú svetovú vojnu ju bolo vídať medzi nemeckými okupantmi – chodievala na ich večierky, lebo sa zamilovala do nemeckého dôstojníka a špióna von Dinklageho. Tí, ktorí  by aj z Coco Chanel chceli urobiť nemeckú špiónku, nemajú dôkazy. Nikdy sa nezaujímala o politiku. Aké tajomstvá by už mohla vysliediť žena, ktorej zmyslom  života bola móda a láska? Po vojne ju krátko väznili, potom jej polícia umožnila emigrovať najskôr do Švajčiarska, potom do USA. Orodovali vraj za ňu vojvoda z Westminsteru i sám  Winston Churchill. Do Francúzska sa znova vrátila v roku 1953. Ešte stále viedla v Paríži krajčírsku prevádzku a z predaja svojho najslávnejšieho parfumu Chanel č. 5 dostávala ročne milión dolárov. Žila utiahnuto, väčšinou chodila oblečená v čiernej blúzke. Potešilo ju, keď jej básnik Pierre Reverdy poslal svoju najnovšiu knižku, veď voľakedy spolu prežili vzťah plný poézie...



Autor: ALŽBETA REMIÁŠOVÁ
Foto: isifa

- - Inzercia - -