Dnes je streda, 19.september 2018, meniny má: Konštantín
Čas čítania
5 minutes
Zatiaľ prečítané

Miro Žbirka: Hudba je neistý chlebík

október 21, 2010 - 13:39
Po mesačnom turné s veľkým orchestrom čaká MIRA ŽBIRKU v poradí už siedmy Zlatý koncert v Bratislave. Vystúpi na ňom spolu so speváčkou Kristinou a Richardom Müllerom. Mekky na tomto prestížnom podujatí zažiari už po druhý raz.
Minulý týždeň ste s piesňami v novom šate a s veľkým orchestrom nastúpili na mesačné turné po dvanástich slovenských mestách. Bol to váš nápad stáť na pódiu so štyridsiatimi hráčmi alebo ste sa dali na takéto niečo nahovoriť?
Jedno s druhým – už dlhší čas mi takéto niečo chodilo hlavou. Napokon, v roku 1980 som nakrútil Baladu o poľných vtákoch s podobným zvukom, čo ma logicky doviedlo na pódium s takým veľkým telesom, ako je orchester. Keďže sa o všetko za mňa postarali, rád som prijal túto ponuku. A tak po rokoch stojím na pódiu s rockovou kapelou a súčasne aj so štyridsaťčlenným symfonickým orchestrom Cappella Istropolitana pod taktovkou dirigenta Adriána Kokoša.

Po takomto turné budete, takpovediac, slušne rozospievaný na Zlatý koncert, ktorý vás čaká koncom novembra v Bratislave...
To máte pravdu. Prekvapilo ma, že to bude v poradí už siedmy Zlatý koncert. Ale čas letí... Na jednom ročníku som už účinkoval, spolu so mnou tam vystupovala skupina Modus. Už samotný názov tohto koncertu napovedá, že je to niečo vznešené. Som rád, že sa na tomto podujatí zúčastním po druhý raz.

Na Zlatom koncerte vystúpia spolu s vami aj Richard Müller a Kristina. Richard ide svojou cestou a rovnako ako vy sa drží dlho na hudobnej scéne. Existujú medzi hudobníkmi priateľstvá aj napriek tomu, že si istým spôsobom konkurujete?
Dobrá otázka... Myslím si, že priateľmi môžete zostať, aj keď sa vzájomne vyhecujete... Ja to však tak príliš nepociťujem, lebo tí, ktorí so mnou hrajú, robia aj iné veci. Iné by bolo, keby som napríklad s Rišom začal na nejakom projekte spolupracovať...

Nikdy vám „nehrozilo“, že by ste si strihli spolu dueto?
Tak to mi naozaj ešte nenapadlo... (smiech) Sme tak diametrálne odlišní... Ešte aj výškovo...

A čo Kristina, tá by ako speváčka stála za hriech, nie?

Dve duetá som naspieval s Magdalénou Šalamonovou na album Empatia. S Marthou, ktorá s nami spieva aj na turné, mám pieseň Čo bolí, to prebolí a v rádiách nám už hrajú skladbu so zvláštnym názvom Tadam-dam si dám, ktorej text napísal Kamil Peteraj a klip k nej spravil môj šestnásťročný syn David spolu so synom Lucie Bílej Filipom Kratochvílom a ich kamarátom Oliverom Torrom. Teraz si musím dať v tomto smere pauzu, lebo všetko treba robiť v primeraných dávkach – nechcem potiť jedno dueto za druhým. Skôr si kladiem otázku, aké piesne nahrám, až potom s kým...

Rátate so synom aj v budúcnosti?
Priznám sa, že keď mi o klipe k piesni doma povedal, bral som to ako zábavku, no nakoniec odviedli chlapci profesionálnu robotu, prekvapili ma... To ich zanietenie a technické možnosti, ktoré dnes mladí ľudia majú, urobili svoje. Ale aby som sa vrátil k vašej otázke... Syn má vlastnú kapelu, možno si v rámci nej budú robiť aj klipy...

Schvaľujete mu, že sa vybral vašou cestou?
To, že má kapelu, ešte neznamená, že z neho bude profesionálny hudobník. Zatiaľ je na anglickom gymnáziu a uvidí sa. Jedno je však isté, chlapec tomu nemohol uniknúť, keďže doma stále hrám na gitare a počúvam hudbu – tá sa stala prirodzenou súčasťou aj jeho života. Najprv skúšal bicie, potom začal hrať na gitare, chodil na klavír... Pravdupovediac, nadšený by som nebol, lebo v týchto vodách som dlho a viem, že je to veľmi neistý chlebík – tu si nemôžete nič dopredu plánovať, lebo neviete, čo bude zajtra...

Napriek tomu, čo hovoríte, vám to vydržalo dosť dlho, určite by ste vedeli synovi dobre poradiť...
Uvidíme... Opakujem, nadšený nebudem, ale ani mu nebudem brániť. Iný prípad je osemnásťročná dcéra Linda, tú musím na takéto aktivity nahovárať ja. Naspievala so mnou jednu pieseň, a tam sa to pravdepodobne aj skončilo. Ona na takéto niečo nemá povahu. Skôr začína ísť výtvarnou cestou a kreslí to, čo cíti, a naozaj úprimne. Po mne to však nemá ani náhodou. Tento rok maturuje, uvidíme, čo bude ďalej.  

Vedeli by ste si v budúcnosti predstaviť, že by ste spievali v synovej kapele, dcéra by robila dizajn na obaly vašich albumov a manželka Katka to všetko manažovala?
Predstaviť áno, ale ja sa snažím udržať si istý odstup, aby som napokon syna na túto dráhu nepriviedol. V tom som veľmi opatrný, už aj preto, že Davidov otec je Miro Žbirka. Nemal by to v tejto brandži ľahké...

Ak by ste stáli na začiatku rozhodovania, pustili by ste sa touto cestou znova?
Na túto otázku mám jasnú a rýchlu odpoveď – áno, lebo celé tie roky robím niečo, čo mám veľmi rád, a v tom mám veľké šťastie. Veľa novinárov sa ma pýta, kde beriem stále toľkú energiu. Neviem, stále ju v sebe objavujem. Najhoršie je cestovanie, ale keď ste už na pódiu, rýchlo na to zabudnete...  

Pred rokom ste sa ocitli v novej role dedka – dcéra z prvého manželstva Denisa priviedla na svet vaše prvé vnúča Zaru. Aj to s vami niečo urobilo?

Niečo, na čo som dlho čakal, takže bol najvyšší čas. Denisa materstvo veľmi prežíva, myslím si, že sa jej otvoril nový svet. Často si telefonujeme, moja žena Katka jej radí, som rád, že je to tak, ako to je.

Máte ešte nejaký sen?
Áno, napísať ďalšie skladby... (smiech) Mám nejaké ponuky vydať albumy aj v zahraničí, tak sa z toho teším. Po Zlatom koncerte však chcem do konca roka zmierniť tempo, potom začnem zbierať pesničky na nový album.

Ste majstrom na hity. Bezkonkurenčná je aj ústredná pieseň k seriálu Ordinácia v ružovej záhrade. Máte vari recept, ako na to?

Väčšina mojich hitov vznikla v kuchyni, lebo tam to lepšie znie – nie sú tam také vytlmené priestory ako v štúdiu, kde sa spieva najhoršie, lebo sa tam nepočujete. Ordinácia mala byť pôvodne nízkorozpočtový projekt, netušil som, že bude tak dlho fungovať a v takom rozsahu a periodicite... Tak som sa stal seriálovým autorom... (smiech) Recept na hity vám nepoviem, lebo ho nemám – jednoducho ľudia moje piesne zoberú za svoje...

Už roky vás pozorujem a vždy pôsobíte veľmi pokojne, ako keby ste sa nikdy nikam neponáhľali. Prezraďte, aký je v skutočnosti Miro Žbirka?
Tento postreh mi hovoria viacerí, ale nie je to pravda. Ja som v skutočnosti nervózny človek. Na vašu otázku by vám najlepšie odpovedala moja rodina, ktorá to so mnou zažíva.

Potom máte asi perfektnú psychologickú prípravu, keď to na sebe nedáte poznať?

Keď robím s vami rozhovor, tak sa nebudem rozčuľovať... (smiech) Jednoducho som sa za týmto účelom naladil...

A čím sa zvyknete upokojovať, keď vás ovládne nervozita? Ako relaxujete?
Spánkom. Uvedomujem si však, že je dobré mať viac záujmov. Vždy som obdivoval Laca Lučeniča, ktorý zbieral motýle a pozoroval mravce. Rozprával o nich také veci, že ma celkom odrovnal a z hudby ma dokázal odviesť celkom inde. Toto viem synovi odovzdať, žiaľ, len slovne, no osobne mu neviem ísť príkladom. Ale odkedy sme sa presťahovali do Jevan pri Prahe, rád chodím pešo, na rozdiel od známych, ktorých tam stretávam behať. Keď tak rýchlejšie idem, idem, idem, odrazu sa mi rozjasní v hlave, pozorujem, že sa začínam dobre cítiť a prichádzajú aj nápady... Aj tie hity...

Autor: ALENA HORVÁTHOVÁ-ČISÁRIKOVÁ
Foto: archív M. Ž.

- - Inzercia - -