Dnes je nedeľa, 18.august 2019, meniny má: Elena, Helena
Čas čítania
9 minutes
Zatiaľ prečítané

Naša láska spôsobila rozruch

máj 07, 2010 - 14:38
Peter Karvaš bol múdry a vzdelaný človek, pritom skromný, ale aj nervózny maximalista, milý, nežný, galantný, ale aj zlostný. Bolo to však to najlepšie, čo sa mi mohlo v živote prihodiť, keď som ho stretla, aj keď život s ním bol veľmi rušný a dramatický,“ povedala na adresu významného slovenského prozaika, dramatika a teoretika jeho manželka Eva. V novembri minulého roka uplynulo desať rokov od jeho smrti, v apríli si pripomíname jeho nedožitú deväťdesiatku.

Boli ste jeho druhou manželkou. Koľko rokov ste sa poznali, koľko ste spolu prežili v manželstve?
Poznali sme sa odjakživa. Bola som vydatá za Hermana Klačka a môj svokor bol krstným otcom jeho prvej ženy Perly. Naše deti sa priatelili, chodila som na jeho hry do divadla, až prišiel rok 1969, keď som sa s deťmi vrátila z dovolenky a posledný augustový víkend sme prežívali v budmerickom kaštieli. Večer prišiel k stolu a spýtal sa ma, či sa nejdem prejsť. V tom momente som si povedala: „No a teraz aby som si zopakovala celú literatúru...“

Jednoducho som sa zľakla, no pozvanie na prechádzku som prijala. V tom čase som bola vydatá, Peter Karvaš ženatý. Neviem vám povedať, čo sa vtedy stalo, obojstranne preskočila medzi nami iskra. A možno to bolo aj osudové – vo večernej škole pre pracujúcich som si ako maturitnú otázku vytiahla Petra Karvaša. Bojovali sme s tým dlho, nechceli sme raniť a rozbiť naše rodiny. V tom čase prežíval zlé obdobie – komunistom sa postavil na odpor, následne ho vylúčili zo strany, odišiel z ÚV KSČ, kde pracoval, dostal zákaz publikovať. Keď sa potreboval vyrozprávať, prišiel za mnou do rozhlasu, kde som vtedy pracovala ako redaktorka. Takto to išlo desať rokov. Nechceli sme, aby k niečomu medzi nami došlo, no nedalo sa to zvládnuť...V Bratislave sa vedelo, že sme si blízki, myslím si, že sme naším vzťahom spôsobili poriadny rozruch.

Ako reagovali vaše deti, vaši partneri?
Môj manžel bol vzdelaný, múdry, pekný človek, no nemal sa nikdy ženiť. Bol typom starého mládenca, dobrým diplomatom. Po smrti ministra zahraničných vecí Vladimíra Clementisa všetci jeho ľudia išli do väzenia. Zoznámili sme sa až po jeho návrate z väzenia, keď robil robotníka v záhradníctve v Petržalke. Vzali sme sa, narodili sa nám dve deti. Mal ich rád, ale starostlivosť o rodinu nezvládal. Prišiel však jeden Silvester, boli sme opäť v Budmericiach, a tam urobil škandál. Klačko si však vážil Karvaša, lebo on mu posudzoval niektoré veci, ktoré písal, a tak začal brať náš vzťah ako logickú vec, ktorá vyplynula z tých rokov.

Peter Karvaš bol odo mňa starší o dvanásť rokov a obidvaja sme boli jedináčikovia. S mojím prvým manželom sme sa napokon dohodli priateľsky. Na súde nás dokonca ani nechceli rozviesť, lebo sme nehovorili na seba nič zlé. Nakoniec zobral všetku vinu na seba. Po rozvode sme išli spolu na obed a až do jeho smrti sme boli priatelia. Keď sme sa rozvádzali, naše spoločné deti mali 14 a 15 rokov. Až dodatočne mi prezradili, že o našom vzťahu s Karvašom vedeli. Ani ony neboli zatrpknuté, lebo ho poznali, asi vedeli oceniť vzťahy, pretože Peter Karvaš bol rodinne založený.

Perla Karvašová na vás nežiarlila?
Poznali sme sa. Perla sa priatelila s mojou sesternicou – sochárkou Alinou Ferdinandy. Bola to múdra a reálna žena a myslím si, že aj ona cítila, že jej manželský vzťah nie je to, čo by malo byť. Odsťahovala sa k priateľom Lokvencovcom, kde zomrela nešťastnou náhodou – v kúpeľni dostala krvácanie do mozgu a spadla na plynovú rúru, z ktorej unikal plyn. Keď sme sa s Petrom v roku 1979 – desať rokov po tom, čo ma v Budmericiach pozval na prechádzku – brali, ja som bola rozvedená, on vdovec.

V tom čase mal už Peter Karvaš (pre odmietavý postoj k okupácii Česko-Slovenska v roku 1968) zákaz publikovať. Počas vojny zažil rasové prenasledovanie, bol internovaný v pracovnom tábore, obidvoch rodičov, otca lekára a matku akademickú maliarku Karlu Skuteckú, dcéru slávneho Dominika Skuteckého, fašisti odviedli, popravili a pravdepodobne spálili vo vápenke v Nemeckej... Jeho osobná tragédia pokračovala, keď jeho starší syn Vladko tragicky zahynul tesne pred maturitou. Nebáli ste sa vzťahu s ním?Ako sa vyrovnával s týmito ťažkými životnými traumami?
So smrťou dieťaťa sa nedá vyrovnať, z toho sa nikdy nespamätal... K rodičom sa vracal vo svojich knihách, pravidelne sme spolu navštevovali jeho rodisko Banskú Bystricu. Keď mal zákaz publikovať, veľmi sa trápil a jediným liekom na to bola práca. Do práce sa utiekal celý svoj život. Aj môj prvý manžel bol politicky perzekvovaný, tiež môj otec lekárnik, ktorý za Slovenského štátu sedel v Ilave – v roku 1948 mu vzali lekáreň a celá naša rodina odišla do zahraničia.

Ja som bola vyhodená zo štátnej školy, keď ma nepripustili k maturite, pracovala som ako inštrumentárka v nemocnici, neskôr v ústave pre telesne postihnutých, odkiaľ som prešla do Slovenského pedagogického nakladateľstva, kde som pracovala ako korektorka, neskôr v rozhlase ako redaktorka, odkiaľ ma však vyhodili kvôli „pravicovému oportunistovi“ Petrovi Karvašovi. Do dôchodku som potom pracovala v Strane slobody. Aj mňa vlastne celý život prenasledovala politika, s Petrom sme žili v ústraní, ale nezatrpkla som.

Naozaj ste sa nikdy na Petra Karvaša nehnevali za jeho až prílišnú otvorenosť, ktorou spôsobil rodine nemalé problémy...
Nie, obdivovala som ho, že sa nedal kúpiť. To mi na ňom od začiatku zaimponovalo. On aj mal snahu dostať sa naspäť do literatúry. Keď sa zdvihol a išiel za ministrom Válkom, potom za Pezlárom na ÚV KSČ, vyčítala som mu to, keď som videla, aký prišiel naštvaný. V našej rodine bolo vždy všetko jasné – Katyňou počnúc... Intelektuáli však boli orientovaní vľavo, Peter Karvaš nebol prvý, ktorý vstúpil do strany. On bol vždy za pokrok. Keď videl, že socializmus je vlastne regres, začal byť kritický a aj nebezpečný. On tak jasne formuloval veci vo všetkých svojich dvadsiatich piatich hrách, že nebolo úniku...

Posledné, čo sa mu stalo na ÚV KSČ, bola veľká hádka s prezidentom Novotným na tému: Novomeský a Husák. Potom už len čakal, kedy ho prídu zavrieť. Nezavreli ho, ale pomaličky ho začali eliminovať a bol pod dozorom. Odvtedy sme mali osobného pána z ŠtB. A bola to kuriózna postavička – keď odchádzal do dôchodku, zavolal, či môže predstaviť toho ďalšieho... Keď Petra v roku 1974 vyhodili z VŠMU, kde prednášal divadelnú vedu, minister Válek mu umožnil pracovať vo výskumnom ústave kultúry. Mal tam však najnižší plat a mal zakázané dostávať odmeny. Napísal svoju poslednú hru Absolútny zákaz, hrala sa asi štyrikrát, potom ju stiahli. No a potom už nemohol vôbec nič. Proste zapadol. Paradoxom je, že ja sama som pomáhala mojej kolegyni, profesorke nemčiny a slovenčiny na gymnáziu, cez letné prázdniny vyškrtávať s pravítkom zo slovenskej literatúry Ťažkého a Karvaša. Jednoducho sa stratili z obzoru.

Mladší syn Petra Karvaša Martin sa vybral hudobným smerom – istý čas hral s Elánom, dnes má vlastné nahrávacie štúdio. Schvaľoval mu otec túto cestu?

Áno, bol najmä rád, že sa nevybral literárnym smerom. Napokon, k hudbe mal vzťah aj Peter, rád a dobre hral na klavíri – bol vynikajúci improvizátor, výborne tiež tancoval, ale aj kreslil. Keby sa bol venoval týmto činnostiam naplno, asi by tak neskončil... Martin bol mimoriadne hudobne nadaný. Peter mu v mnohom radil, tiež sa oňho bál. Veľmi by sa potešil, keby vedel, že v jeho dvoch dcérach bude mať pokračovateľov – staršia vnučka Barbora študuje masmediálnu komunikáciu, mladšiu Perlu, ktorá veľmi dobre píše, prijali na scenáristiku na Filmovú fakultu VŠMU.

Boli ste prvou kritičkou manželových diel?
Áno, prečítala som všetky jeho knižky v rukopisoch a robila som mu aj korektúry. Svoje diela však dával čítať aj svojmu priateľovi – spolužiakovi Robovi Jedličkovi. Vždy dal na pripomienky a vždy sa maximálne pripravil. On, ktorý napríklad v živote nehral karty, opísal kartovú hru tak, že nemala chybu. Jemu ste nenašli jednu vecnú chybu. Bol maximalista, vždy stopercentne pripravený. Vedľa neho som sa veľa naučila. Keď som vysielala v rádiu, počúval moje relácie a vždy som prešla sitom kritiky. Počas SNP hlásil v Slobodnom slovenskom vysielači v Banskej Bystrici, pod viacerými pseudonymami publikoval v povstaleckej tlači, v Československom rozhlase pôsobil ako dramaturg, mal teda osobné skúsenosti.

Ktoré jeho knižky vo vás najviac rezonovali, ku ktorým sa vraciate?

Z prvých knižiek to bola Kniha úľavy, ktorú nedovolili distribuovať. Dosť z nej čerpám. Mala som rada jeho apokryfy, možno aj preto, lebo som veľmi obdivovala Karla Čapka. A to, že Peter dostal pred svojou smrťou Čapkovu cenu, bolo to najlepšie, čo sa mu mohlo stať. Nesmierne si ju vážil. Koniec koncov, na Slovensku ho aj považovali za pokračovateľa Karla Čapka. Potom je to citlivá knižka V hniezde, ktorá sa vymykala spomedzi ostatných jeho racionálnych kníh. Na tú reagovali aj ľudia, ktorí detstvo v Banskej Bystrici, odkiaľ Peter Karvaš pochádzal, nezažili. Milovala som tiež jeho dialógy v hrách, ktoré boli podľa mňa brilantné.

Ktorú knižku venoval Peter Karvaš vám?
Žiadnu. Ja sama som písala o druhých, no nemala som rada medializáciu a Peter to vedel.

Mal svoj rituál písania?
Áno. Keď už nemohol učiť na VŠMU a keď bol v penzii, písať začal vždy v utorok, pondelok bol vybavovací deň. Písal na stroji, nikdy neprešiel na počítač. Predtým bol vždy nedočkavý – hovoril, že nikdy nevedel, čo tie jeho postavy urobia. Keď niečo naklepal, jeho rukopis bol trojfarebný, sám si robil úpravy. Vždy som obdivovala tie panie, ktoré to prepisovali a dali do ľudskej podoby. Vylepšoval totiž donekonečna a aj keď to bolo hotové, nikdy nebol celkom spokojný. Na obed si dal prestávku, potom si išiel ľahnúť, poobede už nepísal, len študoval veci, ktoré potreboval vedieť. Večer pozeral televíziu alebo počúval rozhlasové hry. Ak to bolo dobré, okamžite telefonoval svojmu žiakovi a vychválil ho. Vždy hovoril, že má dobrých žiakov. Či to bola Dača Turzonovová, Milka Vášáryová, Martin Huba, Milan Lasica, Julo Satinský, Milka Zimková, Martin Porubjak...  Písal stále. Keďže bol prvý hore, jeho jediná práca doma bola pripravovať raňajky, všetko ostatné nechával na mňa. Z jedál som nemohla robiť nič s omáčkou, iba čisté mäso so šalátom, ale pikantné, a miloval sladké. Sladké a pekné ženy. Neraz som ho nachytala, ako siaha v skrini po tatranke... Zrejme si takto dobíjal energiu. Nefajčil ani nepil. Okrem písania miloval knižky a fotografické aparáty, keďže bol vyučený fotograf a pracoval v ateliéri. Keď nepísal, tak nosil pri sebe pero a robil si zápisky. Nevedel však relaxovať, čo bola dosť veľká chyba.

Ako reagoval, keď sa socializmus v roku 1989 zosypal?
To bolo veľké prekvapenie. Myslím si, že sa mu uľavilo. Potom až dostal profesúru. V takom pokročilom veku. Hovorieval:„Ja som najstarší docent v republike.“

S jeho odchodom v roku 1999 zrejme nerátal nikto...

Na Vianoce sme čakali môjho bratanca so ženou z Ameriky, koniec roka sme chceli prežiť v Budmericiach. Aby bol v poriadku, rozhodol sa ísť na operáciu pruhu do Podunajských Biskupíc. Prišlo to náhle, bol to šok nielen pre nás, ale aj pre lekárov. Peter mal vždy zdravotné problémy a bol po jednej ťažkej operácii v Prahe, ale dal sa do poriadku. V tom období možno hovoriť o akejsi našej manželskej kríze, lebo sa nevedel vyrovnať s tým, že mu po operácii nádoru na sluchovom nerve padol ústny kútik. Vždy bol pekný muž, preto to asi znášal tak zle, dovtedy som nevedela, že je taký ješitný. Myslel si, že ho už nemôžem ľúbiť a bol aj žiarlivý. V tom období k nám prišla na návštevu Zora Kolínska a poradila mu, aby si dal narásť bradu. Poslúchol ju. Jeho zdravie bolo krehké, ale stále bol výkonný a v absolútnej pohotovosti...

Záver roka 1999 ste už prežili bez Petra Karvaša a bez Budmeríc. Viem však, že tam pravidelne chodievate...
V parku nevynechám miesto – tzv. kostol, kde sa tak zvláštne stretajú stromy... Tam ho všade vidím, aj s vnúčatami, ako behajú okolo nás. Budmerice sú pre mňa ten prvý zázrak. Viete, Peter Karvaš bol veľmi zložitý, ale čo čakáte od človeka, ktorý mal takú mozgovú kapacitu... Mal aj úžasný zmysel pre humor. Veď on si svoj pohreb napísal sám už v Knihe úľavy. Nikdy nezabudnem na jeho úžasný kompliment, keď ma práve v Budmericiach pozval na prvú prechádzku. Povedal mi: „Viete, pri tom, ako krásne vyzeráte, by bolo od vás slušnejšie, aby ste neboli taká múdra.“ Napriek všetkému som s ním prežila veľmi pekný život.

Autor: ALENA HORVÁTHOVÁ-ČISÁRIKOVÁ
Foto: archív E. K.

- - Inzercia - -