Dnes je pondelok, 27.máj 2019, meniny má: Iveta
Čas čítania
6 minutes
Zatiaľ prečítané

Odchádza do Kene, no nie na dovolenku

jún 04, 2010 - 10:59
Telefonovala do redakcie, v pláne mala ďalekú cestu do africkej Kene. Nie ako turistka ani cestovateľka. Tridsaťpäťročná Nitrianka MIRKA SUBALLYOVÁ, manželka a matka dvoch školopovinných detí, sa rozhodla v tejto krajine pomáhať vlastnými rukami. Bláznovstvo? Nie, realita, ktorú odchádza naplniť 1. júna.

Jej túžba pomáhať druhým sa zrodila zrejme v domácom prostredí. Matka je zdravotná sestra a pracovala na tých najťažších oddeleniach v nemocnici. Mirka ju obdivovala, s akou láskou a obetavosťou robí túto prácu a už v detstve sa rozhodla, že keď to bude možné, pôjde v jej šľapajach. Nie vždy nám však vyjde všetko tak, ako by sme chceli... Po absolvovaní strednej ekonomickej školy sa Mirka vydala, na svet prišlo prvé dieťa, neskôr druhé... „Pracovať som začala najprv v marketingu, potom v zdravotníckom sektore. Moja práca bola zaujímavá, ale neuspokojovala ma. Uvedomila som si, že takýto život žiť nechcem, vždy som túžila po humanitárnej práci v rozvojových krajinách,“ hovorí Mirka Suballyová, ktorá už onedlho – 1. júna – odchádza do ďalekej africkej Kene – s podporou rodiny, manžela a detí.

„Mladší chlapec už vyčleňuje hračky pre africké deti. Moji synovia vidia, čo robím. Vidia fotky, moja nová práca je súčasťou aj ich života, sú nadšení.“ S manželom sa poznajú od svojich štrnástich rokov, od začiatku teda pozná jej sny a plány, preto ich nikdy nespochybnil. „Povedal mi: Neváhaj, toto si vždy chcela, o tom si snívala. Pokračuj v tom, čom si začala.“ Neodpustím si otázku: A čo nebezpečenstvo chorôb? „Keď vás práca nebaví, môžete ochorieť zo stresu alebo z nespokojnosti aj na Slovensku. V Keni je veľa Američanov aj Európanov. Nebudem prvá ani posledná, čo sa tam rozhodla ísť pomáhať,“ uzatvára moje obavy mladá žena spod Zobora. Zatiaľ ide do Kene na pol roka a sama, manžel s deťmi prídu v lete za ňou. Ale len na návštevu...

Všetko zmenil last minute

Na prvý pohľad sa vám možno zdá, že je toto žieňa naivné, keď sa rozhodlo  bez pomoci iných zachraňovať svet! Je to však len zdanie. Mirka vie, čo chce, a vie, ako na to. V tomto roku ukončila štúdium sociálnej práce na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety. Namieste je však ďalšia otázka: Prečo musí ísť až do ďalekej Afriky, keď aj u nás potrebujú ľudia pomoc?  „Pretože na rozdiel od našej krajiny Keňa nemá vybudovaný sociálny systém. Žiadne dávky či podpora. Ľudia sú doslova a do písmena odkázaní na seba  a na vzájomnú pomoc. S manželom sme precestovali Áziu. Je to krásna zelená krajina, ale zároveň aj chudobná, no dá sa tam prežiť. V myšlienkach moje rozhodnutie smerovalo tam, no celkom náhodou sme boli v roku 2007 na dovolenke v Keni, našla som veľmi výhodný last minute. No a tam sa to všetko začalo...

Nádherný hotel, milý personál, biele pláže, tyrkysový oceán... Perfektná dovolenka, kým neotvoríte hotelovú bránu, ktorú v tom čase strážili ozbrojení vojaci so samopalmi, a nevyjdete von. Podpísali sme, že ideme na vlastné riziko von a vtedy som všetko pochopila – drsné klimatické podmienky, po vodu chodia často aj desať kilometrov, nemajú tam prístup k vzdelaniu. V Afrike ľudia bez pomoci naozaj nemajú šancu. Keď vidíte, ako tam žijú, položíte si otázku: A za čo sú potrestaní, že bojujú o každý ďalší deň? Zahanbila som sa sama pred sebou, že som tú Afriku podvedome odsúvala na okraj a rozhodla som sa, že sa sem musím vrátiť, ale už nie ako turistka,“ spomína Mirka.

Šperky im pomôžu prežiť
Po príchode na Slovensko boli v Keni voľby a po nich nastali nepokoje. Bilancia – viac ako 1 300 mŕtvych a približne štyristotisíc ľudí muselo opustiť svoje domovy. Keď to Mirka videla v televízii, zbalila si veci a odišla do Kene po druhý raz. Teraz už sama. Povolebné nepokoje napokon utíchli, ale celkom sa prepadol turistický ruch, ktorým sa živilo obrovské množstvo ľudí. V dôsledku dlhotrvajúceho a úporného sucha prišli miestni obyvatelia Masajovia aj o väčšinu svojich stád. Z oblasti Národného parku Tsavo ich vytláčajú a vyháňajú vojaci a polícia. Všetky tieto faktory spôsobili, že Masajovia prišli o zdroj obživy. Mirka vie, že masajské ženy, žijúce v odľahlej vidieckej oblasti kenského buša, približne tridsaťpäť kilometrov od mestečka Sultan Hamud, Rift Valley, ktorá je jednou z najchudobnejších v Keni, ručne vyrábajú šperky. Sú jedinečné a pri ich výrobe sa využívajú výlučne prírodné materiály. „Pomáham Masajkám vyberať a navrhovať modely šperkov, ktoré by sa mohli páčiť našim ženám a ktoré by im pripomínali, že prostredníctvom šperku, ktorý ich zdobí, kdesi ďaleko umožnili inej matke nakŕmiť dieťa, vziať ho k lekárovi... Chcela som im pomôcť a voziť ich šperky do Európy na predaj. Uvedomila som si však, že iba šperk, to je málo...“

Afrika na celý život
Mirka kúpila pozemok v meste Mtwapa, neďaleko Mombasy, a vybudovala maličkú knižnicu. Avšak bolo potrebné dostavať sociálne zariadenie, kuchynku, herňu, zaviesť elektrickú energiu, a to už bolo nad jej sily. Začala hľadať sponzora, ktorý by pomohol s dokončením výstavby a spustením projektu do prevádzky, čo by sama nezvládla. Vďaka podpore Vysokej školy sociálnej práce a zdravotníctva sv. Alžbety je možné dokončiť výstavbu a spustiť projekt, ktorého cieľom je vybudovať knižnicu a herňu pre deti predškolského veku, ale aj prednáškovú miestnosť, v ktorej budú prednášky na tému zdravie a prevencia pred HIV a tropickými chorobami. Centrum bude prístupné a otvorené pre najchudobnejšie skupiny obyvateľstva a umožní im prístup k informáciám a miestam, kam sa ľudia budú môcť obrátiť v krízových životných situáciách, ktoré im budú pomáhať riešiť.

„Mojou srdcovkou je vybudovanie knižnice. Raz som na pláži videla chudobného podvyživeného rybára, ako pri lovení rýb držal v ruke knihu a bola som milo prekvapená. Základná škola je síce v Keni zdarma, no keď ide dieťa do školy, musí mať uniformu, topánky, učebnice a rodičia musia zaplatiť príplatok na jedlo a pitnú vodu, čo je veľký problém. Deti šliapu do školy dlho a zdravotná starostlivosť tam vlastne nie je. Ľudia sa však chcú vzdelávať, napriek všetkému nestratili nádej...“ Mirkin sen sa teda začal konečne napĺňať. S tunajšími obyvateľmi do štyridsaťpäť rokov sa rozpráva anglicky, keďže angličtina je úradným jazykom, starší hovoria swahilsky, no spolupracuje s koordinátormi – nemá problém sa tam dorozumieť...

Počas nášho stretnutia mi táto skromná, ale zároveň aj sebavedomá mladá žena  zapálene opisuje svoje plány, no mne sa na jazyk tisnú ďalšie, dosiaľ nezodpovedané otázky: Ako chce zachraňovať túto ďalekú a veľkú krajinu? Nebude to kvapka v mori, ktorá sa aj tak napokon rozplynie? A odkiaľ zobrala peniaze na všetky cesty do Afriky?

„Uskromnila som sa. Nechodím do kaviarní, nekupujem zbytočnosti, drahé veci. Doteraz som zarábala a dokázala som ušetriť na jednu cestu do Kene. A prečo odchádzam sama? Oslovila som aj kamarátky, známych, no nepochodila som. V Keni však sama nebudem. Odchádzam na pol roka – zatiaľ dobudujeme dom, vybudujeme knižnicu, rozbehneme škôlku. Po polroku sa vrátim domov a budem pokračovať v práci prednáškami na základných školách, prípadne výstavami fotografií, ktoré by deťom priblížili život ich rovesníkov v Keni. Neskôr vedenie projektu prenecháme domácim ľuďom. Je tam veľa žien, ktoré sú zdravotnými sestrami – je to ich obľúbené povolanie,“ trpezlivo vysvetľuje Mirka a ako „bonus“ pridáva niekoľko príkladov z tejto rozvojovej krajiny:

„Otriaslo mnou,  keď som videla malé masajské dieťa v náručí starkej. Ak sa totiž matke z tohto kmeňa ako prvé dieťa narodí dievčatko, putuje k svokre – tá je vo veku, keď sa oň môže postarať. Keňania majú svoj sociálny systém. Je to patriarchálna krajina. Zároveň je to oblasť, v ktorej sa aj naďalej vykonávajú rituálne ženské obriezky, napriek zákazu vlády. Byť HIV pozitívny znamená pre týchto ľudí rozsudok smrti, deti často zomierajú na maláriu, a pritom by stačilo pár eur na ich záchranu. Deti ponúkajú svoje telá za dva – tri americké doláre alebo ako výmenu za jedlo.

"Trinásťročné dievčatá sa ponúkajú za hygienické potreby pre ženy, matky detí za prostriedky pre svoje deti... Keňania sú však skromní ľudia, ktorí sa tešia z maličkostí a aj napriek chudobe majú zmysel pre humor.“ Do Kene berie Mirka lieky, hračky, oblečenie. Medzi domácimi získala rešpekt a prijali ju medzi seba. Keď jej vlastné deti odrastú, chcela by sa venovať humanitárnej práci naplno. A ja už teraz verím, že sa jej aj tento sen raz splní.

Autor: ALENA HORVÁTHOVÁ-ČISÁRIKOVÁ
Foto: Oles Cheresko a M. S.

- - Inzercia - -