Dnes je štvrtok, 22.august 2019, meniny má: Tichomír
Čas čítania
7 minutes
Zatiaľ prečítané

Pri každom rozhovore mám pocit nahoty

február 08, 2011 - 12:37
Po stretnutí s herečkou Annou Javokovou som túžila dávno – najmä preto, že už takmer desať rokov neposkytla žiadny rozhovor. Keď sa po dlhom čase objavila v seriáli Odsúdené, skrsla nám nádej, no televízia nám oznámila, že chce byť mimo mediálneho cirkusu. Keď som ju však nedávno videla v repríze filmu Nemožná, nabrala som odvahu a zavolala jej. Nepovedala nie. Tesne po fotení sa mi herečka priznala, že rozhovor chcela zrušiť... Prečo to chcela napokon vzdať?
Patrím medzi staršiu generáciu hercov a za tých dvadsať rokov po Nežnej revolúcii som nebola schopná preorientovať sa na tento nový štýl predávania sa a sebareklamy. Predtým to tak nebolo. Boli recenzie na predstavenia, robili sme aj rozhovory, ale nie tak často a nebola na nás taká honba. Vždy som vyznávala názor, že o mňa a za mňa hovorí najlepšie moja práca.

Váš zamestnávateľ – SND vám neukladá ako povinnosť spraviť z času na čas rozhovor pre médiá? Ste herečka, ktorá predáva svoju tvár a seba, museli ste s takým niečím, ako je pozornosť tlače, predsa rátať...
Nie, v divadle nám takúto povinnosť nikto neukladá. Je to každého súkromná vec, ako sa stará o svoju medializáciu, komunikáciu s novinármi, prezentáciu na rôznych spoločenských akciách. Niekto to robí pravidelne, niekto z času na čas, niekto vôbec. O niekoho je záujem a o niekoho nie.

O vás ale záujem bol... Niekto z novinárov vám v minulosti ublížil a vy ste jednoducho za tým spravili hrubú čiaru?
To nie, ale ako som už povedala, nemala som potrebu o sebe hovoriť na verejnosti.

V súčasnosti hráte na vašej domovskej scéne – SND, kde ste členkou už od roku 1974, iba v jedinom predstavení Mobil mŕtveho muža... Čo sa stalo, že takú vynikajúcu herečku, ktorá ešte nedovŕšila ani dôchodcovský vek, nevyužívajú viac? Akoby vám bolo presťahovanie do novej budovy osudové?
Nechápala by som to osudovo. Tento fakt spôsobili niektoré zhody okolností. Napríklad, že pri sťahovaní sa do novej budovy sa niektoré z inscenácií stiahli z repertoáru a mňa sa to dosť podstatne dotklo, hoci to boli kvalitné  inscenácie. Samozrejme, že ma oslovili do nových hier, ktoré som z rôznych dôvodov odmietla. Dostala som však ponuky inde a v apríli tohto roku by som sa mala objaviť na scéne SND v hre Williama Shakespeara Coriolanus, kde si v réžii slovinského režiséra Diega de Brea zahrám matku Coriolana Volumniu.  

Na sklonku minulého roka si vás detskí diváci mali možnosť vychutnať v rozprávke Snehová kráľovná na scéne novootvoreného Divadla Malá scéna STU, kde ste zároveň prijali aj úlohu krstnej mamy spolu s Leopoldom Haverlom. Na túto úlohu vás nemuseli prehovárať?

Byť krstnou mamou, to sa neodmieta, to je česť, nehovoriac o tom, že ide o divadlo, v ktorom som prežila kus hereckého života a vrátiť sa tam je ako vrátiť sa domov – k spomienkam, zážitkom. No a Snehová kráľovná, rozprávka pre deti, to sa tiež neodmieta...  

Už dva roky doslova hviezdite spolu s kolegom Dušanom Jamrichom na pôde Divadla Jána Palárika v Trnave v hre Tajomstvo Grety Garbo. K tejto hollywoodskej hviezde päťdesiatych rokov vás prirovnal aj herec a profesor na VŠMU Mikuláš Huba... Súvisí to nejako s tým?
Túto ponuku som prijala preto, lebo ma oslovil scenár. Cítila som, že inscenácia tejto hry by mohla byť zaujímavá a inšpiratívna. S ponukou prišiel režisér Ján Zeman a som mu za túto príležitosť vďačná. Dej sa odohráva v čase, keď je táto starnúca a depresiami trpiaca hviezda, ktorá už štrnásť rokov nestála pred kamerou, donútená rekapitulovať svoj život. Divák nazrie do tajných zákutí jej citového života a dozvie sa, prečo opustila svet filmových ateliérov, aj o bláznivej myšlienke vrátiť čas späť.  

Skúpa bola voči vám za posledné roky aj televízia. Objavili ste sa v seriáli Obchod so šťastím, ktorý však nemal dlhé trvanie, robili ste pre seriál Mesto tieňov – tá séria ešte nebola vysielaná, rovnako pre seriál Nesmrteľní, v ktorom vás diváci ešte len uvidia... Dovolím si tvrdiť, že ak by ste neprijali účinkovanie v Odsúdených, mnohí ľudia, ktorí nechodia do divadla, by ani nepostrehli, „že ste tu“... Veľmi vás lámali na postavu zdravotnej sestry – Anjela?
Áno, televízia a film boli po revolúcii skúpe aj ku mne, ale keď sa začalo nakrúcať, po tom, čo ste vymenovali, sa sťažovať nemôžem. A čo sa týka posledného seriálu Odsúdené, nemuseli ma lámať, ten nápad sa mi veľmi páčil, navyše, prostredie bolo celkom iné ako všetko doteraz, čo som mala možnosť robiť. Zlákalo ma aj výborné herecké obsadenie, boli sme výborná partia, dobre som si s nimi rozumela – s celým výrobným štábom, počnúc režisérmi, kameramanmi...

Väčšinou vás režiséri, možno až na Aničku v muzikáli Na skle maľované, obsadzovali do dramatických postáv, ktoré bojujú o svoje šťastie. Nadelili vám ho tam hore dosť alebo ste sa museli v živote popasovať s kadečím?

Myslím si, že si nemôžem sťažovať. Som osudu vďačná za všetko, čo ma doteraz postretlo – aj za to dobré, aj za to zlé... Všetko malo svoj význam a posunulo ma dopredu. Ľudsky aj umelecky.  

Hrali ste ženy trpiace, zasnívané, smutné, búriace sa... Nevyčerpávali vás? Netúžili ste aj po iných roliach, možno po komédii?
Viete, že som sa na tým takto nezamýšľala? Hrala som v tom, čo mi bolo ponúkané, ale priznávam, že som sa v tých dramatických postavách cítila asi aj lepšie, asi boli bližšie k môjmu naturelu. Samozrejme, mám rada aj komédie. Napriek tomu som nemala pocit zaškatuľkovania.

Boli postavy, ktoré vám boli proti srsti, no museli ste ich hrať?

Ale iste, tomu sa nevyhne asi žiadny herec. Sú alebo boli postavy, ktoré milujete, iné vám nie sú blízke.   

Počas vašej hereckej kariéry ste si zahrali naozaj krásne roly – Medeu, Schillerovu Máriu Stuartovú, Shakespearovu Júliu, Alexandru v Čechovovom Platonovi, Katarínu v Dostojevského Bratoch Karamazovovcoch, Mášu v Čechovových Troch sestrách, Solveig v Ibsenovom Peer Gyntovi, Maryšu v dráme bratov Mrštíkovcov,  Uljanovovú v súčasnej sovietskej hre Belasé kone na červenej tráve, Zuzku v Kováčikovej Soli zeme... Zostala vám ešte nejaká postava, po ktorej by ste rada siahli?
Myslím, že som nikdy nemala vysnívané roly. Boli postavy, ktoré by som si rada zahrala, ale keď som nebola poctená výberom na ne ja, neprežívala som to dramaticky.



Pochádzate z Liptova. Ako ste sa dostali do veľkého sveta reflektorov? Bola to náhoda alebo ste si splnili detský sen stať sa herečkou?
Hovorí sa, že nič nie je náhoda. Tak potom si to osud zariadil tak, že som sa ocitla tam, kde som sa ocitla...

Nebránili vám rodičia v tejto profesii? V mnohých rodinách považovali herectvo v tom čase za komediantstvo...

Nie, mala som skvelých, veľkorysých rodičov, vďačím im za veľa.

Keď ste prišli do Bratislavy – mladá, krásna, zrejme vás museli muži veľmi dobýjať... Boli ste na také niečo pripravená?

Na Bratislavu ako takú som nebola pripravená a zvykala som si na ňu dlho. Ale všetko šlo nejako prirodzene. A myslím si, že každej žene záujem o jej osobu lichotí.

Akých ste mali najčastejšie mužských hereckých partnerov?
Boli obdobia, keď som často hrala s Miškom Dočolomanským, potom s Jožkom  Vajdom, Dušanom Jamrichom, Marošom Geišbergom...  

Máte jedinú dcéru Helenku. Keďže vyrastala v umeleckom prostredí, je predpoklad, že bude pokračovať v divadelnej oblasti alebo ide vlastnou cestou?
Helka má silné umelecké cítenie, ale rozhodla sa pre dráhu mimo mediálnej sféry – skončila manažment. V súčasnosti sa stará o môjho dvojročného vnúčika  Alexandra.

Čo vás zamestnáva mimo divadla?
Momentálne sa snažím všetok svoj voľný čas venovať vnúčikovi. Sú to pre mňa vzácne chvíle, no a keď mi to čas dovolí, siahnem po knihách, idem do prírody...

Greta Garbo, ktorú stvárňujete v trnavskom divadle, chcela vrátiť naspäť čas. Ak by to bolo možné, čo by ste si z vášho života chceli zopakovať?
Nič. Asi nič. Všetko je tak, ako má byť...
´
Vážne?
Vážne, všetko je tak, ako má byť.

Zrejme veríte v osud?
Verím aj v osud, bojím sa však zlomyseľnosti, ľudskej zloby, závisti.

Keď sme vás fotili, konštatovali sme, ako výborne vyzeráte. Reagovali ste, že na kozmetike ste boli naposledy ako mladá... To ste žartovali...
Nie, myslela som to vážne.

Keď vás tak počúvam, mám pocit, akoby ste na profesiu herečky ani neboli stvorená vzhľadom na vaše zmýšľanie, povahu... Nie že by som tým chcela povedať, že herečky sú povrchné a prázdne... Divadelné dosky vás oslobodzujú, keď ste zotrvali pri herectve?
Áno, sú také chvíle na javisku, keď máte pocit oslobodenia, eufórie, úľavy. Radostné chvíle sa však striedajú s chvíľami sebaspytovania: Som na tom správnom mieste? Na správnej adrese? Má to všetko zmysel? Nemala som voliť inú profesiu? Avšak keď znova stojím na javisku, tieto úvahy sa vzdialia a ja som šťastná, že som tam.  



Zahrali ste si v mnohých filmoch – Jeden stříbrný, Jedenáste prikázanie, Škriatok, Ako sa Vinco zaťal, Nemožná, Fiaker číslo 21, Tajné sny, naposledy vlani v Chuti leta. Na internete v rubrike Sexy ženy figuruje aj vaše meno. Vo filme Pasca z roku 1981 ste sa objavili nahá. Nemali ste problém s nahotou vo filmoch? Ako sa na toto účinkovanie pozeráte dnes – s odstupom času?
Myslím si, že scéna nie je samoúčelná. Ten obraz bol tak napísaný a mal svoj zmysel. S takými scénami som nemala skúsenosti, takže som mala zábrany, ostych a myslím, že to bolo aj vidieť. A ako sa na toto účinkovanie pozerám dnes? Človek s dnešnými skúsenosťami by to robil, samozrejme, inak.

V minulosti vám dávali novinári viaceré prirovnania – napríklad, že ste chladná severská kráska... Aká je v skutočnosti Anna Javorková? Ako sa vidíte vy?
Človek bojuje so sebou každý deň, každú chvíľu je vystavený skúškam, ktoré ho preverujú, a tak zároveň učia: Ži a nechaj žiť, nerob druhým to, čo nechceš, aby robili tebe, atď. Na ceste životom spoznávame samých seba, svojich blízkych a napriek tomu každý máme svoje sny, tajomstvá, nevyslovené túžby, trináste komnaty... A niekto ich neotvorí za celý život.

Vy zrejme patríte medzi nich...
V určitom zmysle asi áno.

U vás by teda neuspeli, ak by vás pozývali do relácie 13. komnata...
To určite nie. Už aj tak mám pri každom z rozhovorov akýsi pocit nahoty...

Autor: ALENA HORVÁTHOVÁ-ČISÁRIKOVÁ
Foto: Tony Štefunko, SND, Malá scéna STU

- - Inzercia - -