Dnes je piatok, 21.september 2018, meniny má: Matúš
Čas čítania
4 minutes
Zatiaľ prečítané

Skutočný príbeh: Zostali mu len priateľkine deti...

október 27, 2010 - 12:32
Milan Choma je sympatický päťdesiatnik a keď začne rozprávať o svojej životnej a jedinej láske, v očiach sa mu zalesknú slzy. Zo spomienok ho vytrhne otázka malého Andreja: „Ujo, môžem už ísť von?“ Pán Milan prikývne a povie nám, že sú to milé a poslušné deti. Má ich tri. Keď pred takmer dvomi rokmi jeho priateľka Jarka Mičová zomrela, sľúbil jej, že sa o ne postará...
V dvojizbovom byte v Senici rozvoniava čerstvo uvarená kapustová polievka a v kuchyni na stole je už pripravený jej plný tanier. „Ivanovi musím polievku vždy precediť, pretože tak to má najradšej,“ začne rozprávať pán Milan o svojich troch deťoch, ktoré síce nie sú jeho, ale má ich rád, ako keby boli jeho vlastné. Pochváli aj pätnásťročnú Veroniku, ktorá mu pomáha s domácimi prácami. Aj dnes, keď sa vrátila zo školy, vyvešala bielizeň a o chvíľu sa už  chystá za priateľkami. „Najskôr mi však musia ukázať žiacke knižky a až potom ich pustím za kamarátmi,“ zdôrazní pán Milan, ktorému sa pred siedmimi rokmi úplne zmenil život. Vstúpila mu doň nová rodina, pred dvomi rokmi však o jedného člena prišli. „Mama im stále chýba a aj mne,“ smutne povie Milan.

Zachránil ju...
„Jarka bola moja kolegyňa v práci. Zdôverovala sa mi, vedel som, že má v manželstve problémy a nie je šťastná. Zaľúbili sme sa a keď som už videl, že do práce chodí nevyspatá a unavená, navrhol som jej, nech sa s deťmi ku mne nasťahuje,“ spomína Milan na začiatky ich vzťahu, keď sa Jarka rozhodla odísť od manžela, ktorý vraj podľahol alkoholu. Po rozvode našla mladá dvadsaťšesťročná mamička aj so svojimi deťmi u Milana nový domov. „Až taká zmena to pre mňa nebola, aj keď som bol dovtedy starý mládenec. Brat má totiž deti, s ktorými som mu pomáhal,“ vysvetľuje Milan a dodá, že Jarkine ratolesti Veroniku, Ivana a Andreja už poznal, brával ich totiž na výlety do prírody a na turistiku a tak, keď prišli k nemu domov, mali medzi sebou už priateľský vzťah.

„Fungovali sme ako rodina. Dovtedy Jarka ani deti neboli ďalej ako za Senicou, a tak som im ukázal okolie, navštevovali sme hrady a rôzne zaujímavosti tu, na Záhorí,“ zaspomína si Milan, ktorý sa stal hlavou rodiny a dodá, že nič krajšie si ani nemohol želať. Za svojho prijal aj Jarkinho najstaršieho syna Michala, ktorý však s nimi nebýval, keďže bol umiestnený v reedukačnom centre. „Jeho mama bola z neho smutná, ale verila, že sa zmení. Navštevoval nás len cez prázdniny a chodil aj na sviatky,“ dodáva pán Milan.    

Žila pre deti
Po štyroch rokoch však rodinné šťastie zmarila zákerná choroba. „Jarka sa vždy bála lekárov. Keď som videl, že má čoraz častejšie bolesti, aj s jej kolegyňami sme ju prehovorili, aby išla k lekárovi,“ spomína Milan. Jeho priateľke diagnostikovali rakovinu prsníka. Milan s ňou chodil po lekároch, v hlavnom meste by sa vraj sama stratila. „Ráno sme nasadli v Senici na autobus do Bratislavy a poobede sme už boli doma. Túto cestu absolvovala aj vtedy, keď už bola slabá, pretože chcela byť pri deťoch. Dva týždne vydržala v nemocnici a potom sa už vždy pýtala domov,“ hovorí Milan a dodáva, že počas liečby absolvovala chemoterapiu, nádor sa však zväčšoval a museli ju operovať.

Metastázy sa však už rozšírili do celého tela. „Videl som, ako mi odchádza pred očami. Zo dňa na deň bola slabšia. Na predpoludnie som jej zaobstaral opatrovateľku a keď som prišiel z práce, staral som sa o ňu ja,“ smutne hovorí pán Milan a dodáva, že najhoršie bolo, keď videl, ako mladá žena prestala zrazu chodiť, schudla a sama už nedokázala nič urobiť. „Keď sme boli na jednom vyšetrení, zazvonil jej telefón a oznámili jej, že syn Michal je zapletený do plánovania vraždy vychovávateľa v reedukačnom centre v Čerenčanoch. To ju úplne zlomilo a stratila aj posledné sily,“ spomína Milan a dodáva, že Jarka žila len pre deti a bála sa, čo s nimi bude.     

Sľub dodržal

„Sľúbil som jej, že sa o všetky jej deti postarám. Keď sa jej stav zhoršoval, začali sme vybavovať potrebné papiere, aby mi deti boli zverené, keďže ich otec o ne nejavil a ani dodnes nejaví záujem,“ vysvetľuje Milan, ktorý si vtedy vôbec nevedel predstaviť život bez svojej lásky, s ktorou plánovali svadbu. Opakoval jej, že nedovolí, aby jej deti skončili v detskom domove, alebo ich navzájom rozdelili. Sľub dodržal a pätnásťročnú Veroniku, trinásťročného Ivana a jedenásťročného Andreja získal do opatrovateľskej starostlivosti. Aj keď najstaršieho syna Michala nemá v opatrovateľskej starostlivosti, nezanevrel na neho. „Koncom minulého školského roka ho pustili z väzby a zobral som ho k nám na letné prázdniny. Potom sa musel vrátiť späť do reedukačného centra. Ale aj dovtedy sme boli spolu v kontakte, vždy sa mu nejako snažím pomôcť a dohovoriť mu,“ vysvetľuje pán Milan.

Väčšiu radosť mu však robia jeho mladší súrodenci. „Veronika hrá aktívne za senický klub hádzanú, ale venuje sa aj futbalu. Snažím sa byť vždy v hľadisku a podporovať ju. Ivan je zase výtvarne nadaný a navštevuje umeleckú školu. Najmladší má talent na futbal,“ chváli ich pán Milan. Keď sa detí pýtame, či sú rady, že môžu byť s ujom Milanom, prikývnu a zhodne odpovedajú, že sú šťastné. Keby nebolo jeho, vraj nevedia, kde by teraz skončili. Dáva im všetko, čo potrebujú, a stará sa o nich. Aj keď je pre štvorčlennú rodinu dvojizbový byt pritesný, pán Milan to vyriešil. „Veronike a Ivanovi sme predelili skriňou izbu, aby mali trochu súkromia. Najmladší Andrejko zatiaľ spí so mnou v obývačke. Nemáme toho veľa, ale snažím sa, aby deťom nič nechýbalo,“ hovorí tento výnimočný, netradičný otec, ktorý by si už život bez svojich detí nevedel predstaviť.  

Autor: ANNA BOČKOVÁ
Foto: Oles Cheresko, archív M. CH.

- - Inzercia - -