Dnes je pondelok, 12.november 2018, meniny má: Svätopluk
Čas čítania
6 minutes
Zatiaľ prečítané

Smrtiace šialenstvo v Devínskej Novej Vsi

september 13, 2010 - 11:06
Je pondelok 30. augusta krátko pred desiatou hodinou ráno. Pokojnú atmosféru v uliciach Devínskej Novej Vsi odrazu naruší streľba. To, o čom si náhodní okoloidúci mysleli, že ide len o kanadskí žartík miestnych výtržníkov, sa vzápätí mení na jednu z najkrvavejších drám v dejinách Slovenska, výsledkom ktorej je osem mŕtvych a pätnásť zranených.
Necelú polhodinu po prvých výstreloch sa obyvateľov zmocňuje panika. V miestnom rozhlase v päťminútových intervaloch varujú občanov, aby nevychádzali z domu a nepribližovali sa k oknám. Ľudia zapínajú televízory, kde sa v aktuálnom spravodajstve dozvedajú o vyčíňaní šialeného vraha, ktorí strieľa na ulici do všetkého, čo sa hýbe. Prestrašení rodičia telefonujú z práce domov a ubezpečujú sa, či sú ich prázdninujúci potomkovia v poriadku. Na sektretariáte starostu mestskej časti vyzváňajú mobilné aj pevné linky, volajú príbuzní v snahe dozvedieť sa, či sa medzi obeťami nenachádza aj niekto z ich blízkych. Nikto nič konkrétne nevie.

Desivá atmosféra neistoty, zúfalstva a strachu trvá až do popoludňajších hodín, keď sa verejnosť dozvie, že páchateľom bol miestny občan Ľubomír Harman. Vystrieľal svojich susedov – rómsku rodinu Slezákovcov a pri úteku z bytovky triafal šialený strelec na všetko živé, až kým ho po pár minútach neusmrtila dávka z policajnej zbrane. Devínska Nová Ves sa teda dozvedela „ čo sa stalo“. Vo vzduchu však naďalej visí otázka: „ Prečo?“ Uspokojivá odpoveď sa pravdepodobne nikdy nenájde.

Kto boli Slezákovci?
Na ulici Pavla Horova, v byte na treťom poschodí sa našlo šesť rozstrieľaných mŕtvol. Majiteľka bytu Jozefa Slezáková ( 68), jej dve dcéry Mária Slezáková ( 45), Ružena Halászlová ( 51), vnuk Jozefy Stanislav Slezák(27), ktorého matka Anna zostala z rodiny jediná nažive, keďže sa v kritickom čase nachádzala mimo Devínskej Novej Vsi. Na schodisku sa našlo telo Máriinho druha Jozefa Pútika, zvaného Vinco a v byte neskôr ešte identifikovali mŕtvolu ich dvanásťročného syna Jožka. Práve smrť malého chlapca bola dlho zahalená tajomstvom. Jedna z príbuzných obetí nám ešte večer po raňajšej dráme tvrdila, že chlapca len postrelili, je nažive a zo strachu sa niekde ukrýva. Bola presvedčená, že sa vráti. Žiaľ, po dvanástich hodinách sa ukázalo, že ani pre Jožka už niet cesty späť.

Túto rodinu poznal v Devínskej Novej Vsi hádam každý, no takmer nik o nich nič konkrétne nevedel. Rozhodne nepatrili medzi miestnu High society, ale naopak, ocitli sa na  úplnom okraji spoločnosti. „ Boli dosť excentrickí,“ spomína svedkyňa udalostí. „Sedávali na lavičke pred supermarketom, hlučne dávali najavo svoje emócie. Určite si tým vyslúžili nejaký ten pohrdlivý úsmev alebo aj pohoršenie, ale nenávisť takéhoto rozsahu?“

Hlúčik ľudí postávajúci na mieste tragédie sa názorovo rozchádza. Nájdu sa aj takí, ktorí páchateľa heroizujú a snažia sa z neho urobiť akéhosi Zorra pomstiteľa, čo len zobral spravodlivosť do vlastných rúk. „S tými ženami to bolo naozaj na nevydržanie,“ hovorí ich suseda z vedľajšieho bloku. Tak ako všetci  aj ona chce zostať v anonymite. „Pamätám sa, aký cirkus tu robili pred pár rokmi. Z balkóna ich bytu lietali kusy nábytku a napokon chcela vyskočiť aj jedna Slezáková. Museli prísť hasiči, policajti a záchranári.“

Na adresu rodiny padne ešte veľa nelichotivých a odsudzujúcich slov. Kolujú tu rozličné dohady, fámy, v snahe obhájiť či aspoň pochopiť  čin páchateľa, ale všetko je to len v rovine špekulácií. Až napokon zo skupinky ľudí podíde k nám muž so slovami: „Ja som Ľuba Harmana dobre poznal.“

Profil páchateľa
„ S Ľubom som pracoval dlhé roky, ešte v bývalom C- terme“, hovorí. PPracoval tam ako kurič. On nebol feťák, ale úchylák. Celý život chodil v kanadách a maskáčoch. Stále so sebou nosil pištoľ, takú tú komunistickú devinu. Nenávidel Rómov a takto to vyriešil – preskočilo mu v bedni. Keď prišiel do krčmy na Pumpu, nahlas vykrikoval – Cigáni pri mne sedieť nebudú. Na STV hovorili, že Slezákovci ho využívali ako bieleho koňa, ale to je hlúposť.“
Vzápätí zaplaví náš diktafón spŕška spomienok, ktoré vykresľujú rodinu Slezákovcov v úplne inom svetle.

„Stará Jozefa mala nesmierne rada svojich vnukov,“ hovorí jedna zo žien. „Bola naozaj milujúcou babičkou. Pamätám si, sú  to už dlhé roky, prišla raz do mäsiarstva a nahlas rozprávala, že jej vnuk Stanko dostal chuť na salámu. Bol to pre nich dosť nedostupný, luxusný tovar,  platila samými drobnými, ale s nesmiernou hrdosťou a láskou, ktorá sa jej zračila v očiach, odnášala tých pätnásť deka lacnej údeniny svojmu vnukovi.“

„Ja som ju zas často vídavala,“
pripája sa ďalšia, „na prechádzke s tým mladším, Jožkom. Napokon, boli naozaj dosť neprehliadnuteľnou, a najmä neprepočuteľnou dvojicou. Keď bol ten chlapček úplne malý, bol naozaj rozkošný. Chodil s babkou do obchodu a aj keď mali len veľmi skromný nákup, Jožko držal v ruke rožok ako každé iné batoľa. Bolo medzi nimi čosi nesmierne nežné a dojímavé, čo ostro kontrastovalo s drsnou realitou ich života.“

Jozef Pútik – Vinco
Vinco, otec malého Jožka, pochádzal z početnej rodiny. Mal desať bratov a jednu sestru. Býval na opačnom konci dediny a osudnou sa mu stala návšteva syna. Dvaja z jeho bratov Zdeno a František spomínajú na neho takto: „Brat bol naozaj dobrý človek, pracovitý. Bral akúkoľvek prácu. Hoci bol teraz na podpore, zbieral železo, len aby mohol dať čo najviac synovi. Malý bol veľmi milý chlapček. Mal dlhé vlasy ako dievčatko, Vinco ho veľmi ľúbil. Šiel práve zaniesť Marike peniaze, aby mohla kúpiť niečo synovi do školy, keď ho zastrelili.“

To, že rodičia a príbuzní sa o Jožka skutočne starali, ako najlepšie vedeli, nám potvrdili aj na Základnej škole P. Horova, ktorú chlapček navštevoval. Pedagógovia svorne hovoria, že s mamou a babkou sa skutočne dobre spolupracovalo. „Mama chodila často za triednou učiteľkou, informovať sa o prospechu syna. Pred babkou mal zase rešpekt. Keď niečo vyparatil, stačilo, aby mu babka dohovorila, a všetko bolo opäť v poriadku.“ Tiež sa dozvedáme, že aj keď patril k slabým žiakom, nechýbala mu prirodzená detská zvedavosť a túžba po poznaní. „Často sme ho spolu s inými deťmi vídavali v školskej knižnici listovať si v encyklopédiách. Tie sa mu veľmi páčili,“ hovoria učiteľky.

Nepatril ani k introvertným, samotárskym čudákom, bočiacim od spolužiakov. Mal v triede mnoho kamarátov, o čom svedčí úprimný žiaľ a plač, ktorý ovládol 5. B. druhého septembra, keď sa deti dozvedeli, že Jožko, chlapec s vrkočom dlhých, čiernych vlasov, už medzi nich nikdy nepríde.

Náhodné obete
Páchateľ vo svojom šialenom amoku strieľal aj na ulici do úplne náhodných svedkov jeho vyčíňania. Jedna z nich, Gabriela Košťálová, zraneniam podľahla. Ďalších pätnásť obetí previezli do bratislavských nemocníc. Medzi nimi aj devätnásťročného Dominika, študenta matematicko-fyzikálnej fakulty a syna popredného slovenského vedca RNDr. Igora Kapišinského.

S Dominikom sa nám podarilo skontaktovať v nemocnici. Na osudové chvíle si spomína takto: „Vyšiel som na balkón, bývame na desiatom poschodí, pozrieť sa, čo sa to tam deje. Trvalo to len asi pol minúty. Pri návrate do bytu som odrazu pocítil v pravom boku ostrú bolesť a na tričku som uvidel červený fľak. Rýchlo som zaklopal susedovi na dvere, našťastie bol doma. Privolal záchranku a odviezli ma do nemocnice.“ Dnes už má Dominik najhoršie za sebou a v najbližších dňoch by ho mali prepustiť do domácej liečby.

Cena života
Na to, čo sa udialo v Devínskej Novej Vsi, má každý svoj názor a svoju verziu príbehu. Všetci sa však svorne pýtajú, prečo sa to stalo? Exaktnú odpoveď pravdepodobne nikdy nenájdeme. Možno nám chcel ktosi zhora takýmto drastickým spôsobom pripomenúť hodnotu ľudského života, keďže voči sofistikovanejším pripomienkam sme akosi málo vnímaví. Život je plný paradoxov, nečakaných udalostí a prekvapivých zvratov, ktoré až po čase dávajú zmysel. Rodina Slezákovcov či Jožo Pútik, zvaný Vinco, ktorý celý svoj život prežil na okraji záujmu spoločnosti, by určite neveril, že keď umrie, premiérke štátu budú kondolovať zástupcovia diplomatických zborov a vyhlási sa štátny smútok. Je v tom čosi symbolické až mysteriózne. V každom prípade hodné zamyslenia.

Autor: KATARÍNA HANZELOVÁ
Foto: Andy Varga, TASR

- - Inzercia - -