Dnes je nedeľa, 18.november 2018, meniny má: Eugen
Čas čítania
6 minutes
Zatiaľ prečítané

Žena nemusí byť krásna, ale musí sa vedieť predať

november 03, 2010 - 09:27
Hovorí sa, že slovenské ženy patria k najkrajším na svete. Krása však nie je všetko. Dôležitý je šarm, umenie vystupovať a presvedčiť okolie o svojich kvalitách. Celkový imidž ženy vytvára nielen oblečenie, mejkap a úprava vlasov, ale aj reč tela, teda gestá, ktoré žena pri komunikácii používa. Ako Slovenky zvládajú túto oblasť? Čoho sa pri komunikácii treba vyvarovať?
„Žena nemusí byť detailne krásna, ale musí sa vedieť predať. Francúzi napríklad kladú dôraz na prejav a prezentáciu. Na Slovensku práve túto oblasť dosť podceňujeme. Francúzky sa zamerajú na to, čo je pekné, a snažia sa zakryť to, čo je menej pekné,“ vysvetľuje PhDr. Mária Holubová, PhD., ktorá prednáša verbálnu a neverbálnu komunikáciu na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Na danú tému je naslovovzatá odborníčka, vyučuje totiž spoločenský protokol aj na pobočke pražskej Vysokej školy medzinárodných a verejných vzťahov v Bratislave. Podľa nej by každá žena mala na sebe hľadať ťažisko, na ktorom postaví celú svoju prezentáciu.

„Ak žena vie nájsť ťažisko na sebe, tak ho potom vie nájsť aj na druhých. Niekomu napríklad odstávajú uši a sme schopní celý čas sa na ne pri komunikácii pozerať. Ak však človek vie nájsť ťažisko na sebe, hľadá ho aj na iných, zameriava sa na to pekné a posilňuje tým ego toho druhého. To je pri komunikácii veľmi dôležité,“ hovorí Mária Holubová. Podľa nej chyba slovenských žien je v porovnaní napríklad s Francúzkami v tom, že Slovenky nemajú jasno a nenarábajú s  pojmami sebaúcta, sebadôvera, sebavedomie a sebaovládanie.

„Moja skúsenosť je, že až  deväťdesiat percent študentov nevie definovať pojem sebaúcta. Rovnako slovo ,sebavedomie´ chápeme úplne mylne. Odvodíme si od neho adjektívum a dovolíme si tvrdiť, že ak je niekto  sebavedomý, veľa si o sebe myslí. Etymológia slova však znamená, že ja sám som si vedomý svojich hodnôt,“ objasňuje Mária Holubová. Dobrý vkus je podľa nej to, keď človek dokáže svoju identitu a osobnosť podčiarknuť oblečením. Vtedy aj na ľudí pôsobí vkusne.

„Je to veľké umenie, ale dá sa to naučiť. Je to však práca. Géniom sa človek musí narodiť, ale toto sa človek môže naučiť. Človek musí nájsť sám seba a vtedy aj ostatní budú k nemu vzhliadať. Módne trendy nemajú vplyv na osobnosť, sebaúctu a ani sebavedomie, ako si to mylne myslia naše slovenské ženy,“ dodáva.

Upravená tvár, vlasy, ruky a nohy

Ťažiskom celého prejavu ženy je vo všeobecnosti jej tvár, vlasy, ruky a nohy. Slovenské ženy by podľa Márie Holubovej mali viac dbať na upravené vlasy. „Od určitej vekovej hranice, tak od štyridsať až päťdesiat rokov, by ženy už nemali nosiť na vlasoch extravagantné módne farby, napríklad červenú alebo červený melír. Mali by uprednostniť jednoduchšie účesy. Vlasy by mali byť vždy upravené primerane ich štruktúre a bohatosti,“ radí Mária Holubová, ktorá chodí spoločenský protokol školiť aj slovenské podnikateľky. Štipec napríklad vôbec nepatrí do hlavy dámy, ale do kúpeľa, namiesto gumenej čiapky. Žena by rovnako mala mať vždy náležite upravené ruky.

Základom sú nechty, na ktorých by nikdy nemal byť oškretý lak. Rovnako ani preexponovaná výzdoba rúk z hľadiska šperkov alebo ozdôb nie je z protokolárneho hľadiska v poriadku. V jarných, jesenných a zimných mesiacoch by ženy podľa Márie Holubovej mali mať zahalený krk. Dekoltáž v tomto období nie je veľmi vhodná. „Bohužiaľ, ani kultúra nohy nie je silnou stránkou slovenských žien. Niekedy si ženy myslia, že všetko odbavia jednými topánkami, veď na nohy sa nikto nepozerá. Opak je však pravdou,“ napomína. Samozrejme, topánky musia byť zladené so zvyškom oblečenia.

Vhodné oblečenie
Pri spoločenských akciách by si zrelé dámy, a to pri akokoľvek dobrej postave, nemali nechať odhalený chrbát a ramená. Naopak, podľa Márie Holubovej si môžu obnažiť dekolt. Dĺžka sukne vždy závisí od tvaru nôh. „Ak sú nohy pekne formované a žena športuje, tak v protokole platí pravidlo sukne tesne nad kolená. To platí aj v prípade šesťdesiatročnej dámy. Ženy v staršom veku hrubnú v páse, tak by ťažisko mali hľadať v dekolte a nohách,“ dodáva. V protokole je dovolený aj nohavicový kostým. Musí to však byť blízke naturelu tej-ktorej ženy. Akonáhle si totiž oblečieme niečo, čo nám nie je vlastné, cítime sa neisto a každý v okolí to vycíti.

Protokol političiek a manželiek politikov

Protokol manželiek politikov a diplomatov je uvoľnenejší, ako v prípade protokolu samotných političiek. Manželky sú viac v pozícii doplnku a ozdoby, ťažisko u nich je na reprezentácii. „Slovenské političky by si mali uvedomiť, že módne trendy a výstrelky nepatria do ich šatníka. Nemôžu veľmi narábať s farebnou škálou. Základné farby pre ne sú čierna, sivá, tmavomodrá, tmavší piesok a bordó,“ vymenúva odborníčka na protokol. Slovenským dámam v politike by odporučila nosiť viac šaty.

„Kostým je parketa biznis protokolu. Neviem, prečo sa naše političky boja šiat. Šaty dokážu fantasticky na žene odhaliť to, čo je pekné, a zakryť, čo je menej kvalitné. Kostým to nedokáže,“ vysvetľuje. V protokole existujú aj farby, ktoré sú na určitej úrovni neprípustné. Pre političky by mali zostať tabu oranžová, jablkovozelená, biela ako farba reklamy a rovnako aj pastelové cukríkové farby. V rovine biznis protokolu je napríklad prípustný červený rúž a lak. Pre manželky politikov a diplomatov je farebná škála voľnejšia, povolená je napríklad jemne bledomodrá alebo ružová. Nie je však protokol veľmi škrupulózny?

„Ja osobne mám veľmi rada čierne alebo sivé kostýmy, lebo potom môžem mať dlhé žiarivejšie vlasy a môžem sa výraznejšie nalíčiť. Keby som si na seba dala niečo červené, už by som musela tlmiť farbu vlasov. Ak si dám na seba čierny kostým, nemusím si do neho vložiť tričko a na krk si môžem dať výrazný žiarivý šperk. Líčenie a vlasy sa totiž musia prispôsobiť oblečeniu. Čím žiarivejšie je žena oblečená, tým musí mať striedmejšie upravenú tvár,“ radí Mária Holubová.  

Slovenské političky

Podľa Márie Holubovej protokol veľmi dobre zvládla manželka prezidenta Silvia Gašparovičová. Veľký kus práce na svojom zjave za posledných desať rokov urobila Anna Belousovová. Umelým dojmom, naopak, podľa odborníčky na protokol pôsobila Zuzana Martináková. Europoslankyňa Monika Flašíková Beňová si zas na svoj vek pestuje príliš dievčenský prejav. „Čím sa ženy v istom veku snažia pôsobiť mladšie a dievčenskejšie, o to viac upozorňujú na svoj vek. Treba si dať na to pozor, lebo potom je zrelá žena porovnateľná s mladšími dievčatami a nevyhnutne z toto nevychádza dobre,“ upozorňuje.

A ako je na tom premiérka Iveta Radičová, ktorá sa už niekoľko ráz stala terčom kritiky rôznych „stylistov“? Ťažisko osobnosti pani premiérky je podľa Márie Holubovej v pekne formovaných nohách a žiarivých vlasoch. „Sukňa by mala byť úzka, tesne nad kolená alebo po kolená. Určite nie rozšírená. Odporučila by som jej jemné splývavé šaty tesne nad kolená, sivej farby, mierne dekoltované so striebornými doplnkami, aby vyzneli jej pekne formované nohy a žiarivé vlasy,“ radí. A aké bolo podľa nej najväčšie protokolárne „faux pas“ slovenskej političky? „Istá dáma na vysokom poste nezvládla stretnutie s gréckym ministerským predsedom, na ktoré prišla oblečená v bielom kostýmčeku s minisukňou. K fotografovi sa naklonila neprotokolárne, takže fotky sa nedali použiť. Dokonca v subtropických pásmach ju museli upozorniť, že si musí umyť vlasy, lebo sa jej vzadu lepili od potu,“ dodáva.

Neverbálna komunikácia
V sfére pracovného styku by si ženy mali dlhé vlasy radšej zopínať. „Ak sa totiž žena ocitne na neistej pôde, nastupujú u nej skôr afekty ako u muža. Prvý prejav afektu je, že si žena ide rukou  do vlasov. Toto gesto sa dá chápať ako výzva so sexuálnym podtónom,“ radí Mária Holubová.  Ďalšími typicky ženskými prejavmi sú vlnenie sa v bokoch, oblizovanie si pier alebo hrabanie sa vo vlasoch. „Toto všetko sú výzvy a v pracovnej komunikácii absolútne nemajú miesto. Dôležité je, že ak žena vie, že tieto gestá zvykne používať, keď si nie je istá, vlasy si treba zopnúť. Sú ženy, ktoré vedia reč tela ovládnuť a používajú ju len za určitým cieľom – to sú tie rafinované,“ objasňuje.

Za problematické možno tiež označiť gesto, keď si ženy pri komunikácii chodia rukami alebo prstami často do úst alebo na tvár. Škrabkanie, poťahovanie retiazky a práca rúk tiež nepôsobia profesionálne. „Prvá zásada komunikácie na vyššej úrovni je, že ruky musia byť v pokoji. Keď sa ruky hýbu, je to prejav neistoty, nepresvedčivosti a detskosti. Chichúňanie alebo začatie prejavu slovami ´,a neviem´ rovnako znehodnocujú  prejav a znižujú výpovednú hodnotu,“ hovorí Mária Holubová. Ak si chce žena pri komunikácii s partnerom získať rešpekt, mala by trochu stlmiť telo a byť viac statická. Musí však pôsobiť prirodzene. Podstatné je uvedomiť si, že neverbálna komunikácia je len doplnkom tej verbálnej a reč tela by nemala nahrádzať samotnú reč. Prehnaná reč tela totiž signalizuje stratu argumentov.

Auor: KATARÍNA KLIŽANOVÁ RÝSOVÁ
Foto: Andrej Kližan


- - Inzercia - -