Dnes je pondelok, 24.september 2018, meniny má: Ľuboš, Ľubor
Čas čítania
6 minutes
Zatiaľ prečítané

Zuzana Hajdu: Som mama na plný úväzok!

júl 30, 2010 - 09:23
S bývalou moderátorkou Zuzanou Hajdu (34) sme sa stretli necelé tri týždne po pôrode. Dvojnásobná mamička exkluzívne STAR-u predstavila syna Adama, ktorý je iba o rok mladší od prvorodenej dcérky Elissy. Jej život sa tak momentálne točí výlučne okolo rodiny. To, ako dlho bude na materskej, však nerieši, pretože nechce dopustiť, aby sa prioritne starala o samu seba. Všetky rozhodnutia totiž podriaďuje deťom.

Pred necelými tromi týždňami ste porodili, no vôbec to nie je vidieť.
Ďakujem, ale na môj vkus nie som ešte veľmi schudnutá. Nie som veľmi spokojná. Ešte mám bruško také väčšie, ale to sa každým dňom sťahuje. A dojčenie napomáha tomu, aby sa mohla maternica stiahnuť. Snáď to bude už len lepšie a lepšie.

Váš prvý pôrod bol trošku dramatický, zopakovali sa zlé skúsenosti aj tentoraz?
Druhý pôrod nebol dramatický, lebo som nezažila kontrakcie, ale rovno som išla na cisársky rez. Bolo to pre diagnózu, že malinký bol otočený priečne. No musím priznať, že pôrod nie je najpríjemnejšia vec, a tak na ani jeden nemám najlepšie spomienky. Ale to asi každá žena. Po čase to však prejde a na zlé sa neskôr zabudne.

Pokiaľ sa nemýlim, tak aj pri dcérke Elisse nešlo o prirodzený pôrod?
Keď je prvý cisársky, tak musí byť aj druhý. Bolo to v oboch prípadoch rovnako zlé. (smiech) Ale to patrí k tomu, a tak treba vydržať.

Väčšiu časť tehotenstva ste strávili s rodinkou v Egypte, odkiaľ pochádza váš manžel Mousty. Prečo ste sa rozhodli dieťatko priviesť na svet doma a nie v zahraničí?
My sme sa vrátili na Slovensko mesiac pred pôrodom. Nikdy som nechcela porodiť v zahraničí. Tu máme veľmi dobrú starostlivosť. Väčšinou totiž aj v európskych krajinách už na druhý deň po pôrode púšťajú ženu domov z nemocnice a nestarajú sa o matku s dieťaťom až tak dobre ako u nás. A mne sa na Kramároch veľmi páčilo úplne všetko, či už popôrodná starostlivosť, alebo na oddelení šestonedelia, kde sa starajú o novorodeniatka. Takže som vyslovene chcela rodiť tu.

Pri dcérke ste mali dlho vopred jasno pri výbere mena, podľa čoho ste sa rozhodovali pri synovi?
Aj tu sme mali meno vybrané dlhšie. Ale ešte sme si do poslednej chvíle hovorili, že to necháme otvorené. U chlapcov sa však ťažko vymýšľa. Bola totiž podmienka, že meno musí byť existujúce tak ako na Slovensku, tak aj v Egype. A ja som nechcela žiadne arabsky znejúce meno, a manžel vlastne tiež nie. Jediné, čo sa preto dalo nájsť, bolo meno Adam. Ostatné zhody prosto neboli. V prípade dcérky sme mali strašne veľa mien v zálohe, ktoré sme chceli dať, a dokonca ešte stále ich veľa máme. Ide totiž o to, že ak by sa náš syn rozhodol v dospelosti žiť v Egypte, tak aby ho vedeli osloviť aj v cudzine.

Tie ďalšie mená v talóne chápem tak, že ešte ste s rozširovaním rodinky neskončili.
Nie, nie! (smiech) Meno síce máme v talóne, ale ďalšie dieťa už určite nie. V žiadnom prípade! Už som si to odbila a aj som rada. Tieto prvé dva roky budú síce trochu náročné, ale potom to bude dobré. Pretože až deti vyrastú, budú akoby na rovnakej úrovni. Keďže chlapci dospievajú rýchlejšie, tak Adam Elissu dobehne a možno ju bude časom ochraňovať.

V ktorej krajine vlastne plánujete žiť a vychovávať detičky?
Táto téma je stále otvorená. Každý sa ma pýta, či žijeme na Slovensku alebo v Egypte. No my cestujeme, a preto žijeme striedavo tu aj tam. Som tomu rada, pretože v zime sa mi na Slovensku vôbec nepáči. Napríklad som počula, že túto zimu to bolo strašné. Ale viem to, našťastie, iba z počutia, pretože som tu nebola. Takže v zime budeme vždy tam a v lete tu. Tak si to chceme zjednodušiť, keď už máme možnosti.

Kto vám so starostlivosťou o dve ratolesti pomáha najviac?
Samozrejme veľkou oporou je mamina. Kým sme tu, tak jednoznačne ona. Ale samozrejme aj manžel, ktorý mi rovnako dobre pomáha. Môžem povedať, že všetci traja máme čo robiť s dvomi detičkami, a tak si neviem predstaviť, čo budem robiť, keď pôjdem do Egypta, kde už budem bez mamy a budeme na ne len sami dvaja. Na to si musím zvyknúť a pripraviť sa.

Manžel sa dočkal syna. Predpokladám, že išlo o veľkú radosť.
Samozrejme, ten je šťastný a veľmi. Ale má strašne rád aj Elissu, čo si všimla aj moja mama. Do malej je tiež neskutočne zamilovaný. V jeho rodnej krajine majú totiž radi aj dcérky, ale samozrejme, že keď sa narodí syn, ktorý môže niesť meno a priezvisko otca, tak to je pre mužov absolútny top.

Zrejme nie nadarmo sa zvykne hovoriť, že otcovia sú na dcéry naviazaní viac. Majú potrebu chrániť...
Áno. Mousty si rozumie s dievčatkami, pretože u nich v rodine sú vlastne samé dcéry. Jeho sestra má maličké dcérky, a to tiež v takom rozmedzí, že je medzi nimi iba ročný rozdiel. Manželov brat má tiež dve dievčatká. Proste, samé dcéry a Adam je vlastne prvý chlap.

Badáte medzi Elissou a Adamom už teraz rozdiely?
Adamko je menej náročný. Musím si zaklopať, aby to tak aj zostalo. Pamätám si, že Eliss už v takých troch týždňoch robila rozdiely. Napríklad, keď si vyberala, kde chce spať, odmietala byť v hlbokom kočíku. No a malinký len spí. Predvčerom sme mali taký vybavovací deň, takže sme boli od deviatej do pol šiestej preč z domu a Adam po celý ten čas pokojne spal. Ani nezistil, že je niekde mimo domova. Elissa zase nechcela byť inde ako doma, keď bola menšia. Malý dokonca neplače, ani keď je hladný.

Ročná Elissa na malého bračeka nežiarli?
Posledné dva dni má také tiky. Aj keď ona ho má veľmi rada, ale asi začína byť frustrovaná. Nie je to ani tak o žiarlení, pretože podľa mňa ani netuší, čo to je. Lenže tým, že ja som sa jej strašne venovala a bola som stále s ňou, a teraz ma vidí stále s malým na rukách... Snažím sa to obmedzovať, a dokonca už pred ňou ani nedojčím. Pretože teraz zrazu chce všetko to, čo má Adam. Už zrejme cíti, že je doma niečo inak, ale bude si musieť zvyknúť. Nič iné sa nedá robiť. Asi to bude chvíľočku ťažké, ale potom si zvykne. Trošku mi je jej ľúto, lebo ešte ona sama je bábätko.

Vymedzili ste si obdobie, ktoré by ste chceli naplno venovať výhradne deťom?
Tým, že sú obe deti ešte veľmi maličké, tak viem, že sa im treba poriadne venovať. Napríklad Elissa by už podľa mňa mohla ísť aj do škôlky, pretože je veľmi spoločenská a za chvíľku sa doma začne sama nudiť. Takže rozmýšľame, že keď pôjdeme na zimu do Egypta, dáme ju do škôlky. Aj keď na druhej strane to nechceme riešiť príliš radikálne, pretože by som bola nerada, aby si myslela, že sme ju úplne odvrhli a odstrčili niekam preč. Adamovi sa tiež chcem poriadne venovať, pretože do takého prvého roku treba to dieťa takpovediac vypiplať. A po roku uvidím, možno pôjdu spolu do škôlky, v prípade, že bude malý tiež taký sociálny ako Eliss. Uvidím, čo bude. V prvom rade sa budem vždy rozhodovať podľa detí. Nechcem, aby došlo k tomu, že budem riešiť prioritne samu seba. Nedopustím, aby tým trpeli deti.

Keď ste všetci štyria pohromade, ako spolu komunikujete?
My dvaja s manželom komunikujeme po anglicky. Takže naše deti budú musieť v budúcnosti chytať aj tento jazyk, ak nám budú chcieť rozumieť. Ale asi to nebude stačiť, pretože to je len také pasívne zachytávanie reči a vďaka tomu sa od nás toho zrejme veľa nenaučia. Budeme ich musieť dať do anglickej škôlky. S malou ale ja rozprávam po slovensky a môj manžel sa tiež snaží po slovensky. No pár slov po arabsky ju už učí taktiež. Ona skôr chytá náš jazyk, nejako ignoruje arabčinu. (smiech)

Aké občianstvo ste vlastne zvolili pre detičky?
Obaja majú dvojaké občianstvo. Majú dva rodné listy, dva pasy...

S Adamom ste ešte necestovali, no Elissa je už v lietaní pomerne skúsená...
Elissu som prvýkrát zobrala so sebou v januári, keď som letela do Thajska. V tom čase mala iba deväť mesiacov. A to bol jeden z jej prvých výletov. Adam ale pocestuje skôr, pretože o také dva – tri mesiace sa vrátime prezimovať do Egypta.

Aj keď máte s dvomi malými deťmi množstvo starostí, pôsobíte celkom vyrovnaným a pokojným dojmom, ako sa vám to darí?

No to ani nie. Nebola som síce v strese, ale po pôrode so mnou tá zmena hormónov poriadne zamávala. Trvalo to ale iba týždeň. V mojom prípade došlo k hormonálnej disbalancii, pretože keď to dieťa žene rastie v bruchu po dobu deviatich mesiacov a zrazu jej je náhle odtiaľ vytrhnuté, tak to ňou poriadne zamáva. Navyše, aj hormóny sú v tele matky v tom čase celkom iné. Ale teraz som to zvládala úplne v pohode. Ešte som si robila žarty, že do pôrodnice si idem oddýchnuť. Ale potom mi bolo veľmi smutno.

Autor: VERONIKA VANDRAŠEKOVÁ
Foto: Pata

- - Inzercia - -