Dnes je streda, 18.máj 2022, meniny má: Viola
Čas čítania
7 minutes
Zatiaľ prečítané

Herečka Zuzana Norisová: Prežívam zázraky aj s vráskami

jún 24, 2016 - 10:26
Trinásť rokov herečka ZUZANA NORISOVÁ žiarila v Prahe, ale keď sa jej mala narodiť dcéra Júlia, spolu s partnerom Ondrejom Kovaľom sa rozhodli pre návrat na Slovensko. Z filmov a seriálov sa vytratila, no atraktívna mamina verí, že ju v najbližšom čase čakajú viaceré prekvapenia...
Foto: 
Ramon Leško

 

Čo sa vo vašom živote zmenilo, odkedy ste sa stali mamou?

Predovšetkým som sa presťahovala do Bratislavy, lebo v Prahe by mi asi nemal s malou kto pomôcť. Prvé dva roky materstva pre mňa znamenali menej spánku, lebo mojej dcérke sa nechce veľmi spať a tak to nedovolí ani mne. Niekedy vydrží byť Julinka hore aj do desiatej či jedenástej večer, ale od apríla sme ju začali vodiť do škôlky, takže ju ráno musíme budiť. Zatiaľ v nej trávi len asitri dni v týždni a zvyšok času sa snažím užiť si ju naplno, veď je teraz v tom najkrajšom veku.

 

Nie je vám ľúto za Prahou a tamojším životom?

Mne ten starý život, ktorý som viedla približne do tridsiatky, nechýba. Aj keď sa rada zabávam, neviem si predstaviť, že by som sa ešte stále motala niekde po kaviarňach a zaoberala sa stále iba sama sebou.Trochu somstratila kontakt s niektorými mojimi pražskými kamarátkami, ale keď mi je za nimi smutno, zavoláme si alebo za nimi skočím do milovanej Prahy.Nuž, ale teraz žijem na Slovensku a ja si hlavne užívam našu Julinku. Bolo úžasné sledovať ju od narodenia. Každý deň robí nejaké pokroky a neustále zažívam pri nej niečo nové. Akurát si občas uvedomím, že v Prahe som prežila trinásť rokov, vybudovala si tam meno a nemala problémy s prácou, kým na Slovensku si mnohí doteraz myslia, že ešte stále žijem v Česku a príliš veľa ponúk mi neprichádzalo. Ale posledné tri konkurzy som vyhrala, tak hádam sa to po materskej pauze zase rozbehne.

 

Ako využívate ten čas, kým je vaša dcéra v škôlke?

V poslednom čase mám viac času a tak si užívam, že nemusím nič robiť alebo lietam po úradoch, upratujem, cvičím, čítam si, popíjam čaj, prípadne idem priateľovi pomôcť s niečím na stavbu nášho budúceho rodinného domu. Bude sa nachádzať vo Svätom Jure v krásnom prostredí blízko lesa, do ktorého si občas chodím aj zabehať.

 

Kde ste sa prvýkrát stretli s vaším partnerom – hercom Ondrejom Kovaľom a ako ste sa dali ako pár dokopy?

On je môj spolužiak z triedy na konzervatóriu. Boli sme na škole akási nenaplnená láska a oblúkom sme k sebe našli cestu. Keď som ešte žila v Prahe, kam občas chodil na nakrúcania, brala som ho ako kamaráta, ale jedného dňa krátko pred Silvestrom sme sa stretli v Bratislave a náhodou sme boli obaja nezadaní a asi vtedy sa to medzi nami začalo. Bolo to celkom vtipné, lebo sa nám krátko predtým jednému o druhom snívalo. Najskôr som si myslela, že naše chodenie je len taký úlet, lebo sme sa až príliš dobre poznali. Časom sme zistili, že je to krásne, keď o sebe veľa vieme, rozumieme si, máme rovnaké hodnoty, milujeme pobyt v prírode, pri mori a niekedy ešte aj spoločné behanie po úradoch je veselou záležitosťou.

 

A akým je Ondrík pre Julku otcom?

Má ho veľmi rada. Dvíha ju, robí s ňou všelijaké bláznovstvá, na ktorých sa ona rehoce. Niekedy sa však zahrá aj na prísneho otca, ktorý sa ju snaží vychovávať a zavádza jej do života všelijaké pravidlá. Mne sa však zdá, že je to na ňu ešte akosi priskoro. Na druhej strane sa mi páči, že on keď sa do niečoho zahryzne, tak neskončí skôr, kým to nie je hotové. Ako napríklad teraz do stavby nášho domu, kam by sme sa vraj možno už na jeseň mohli presťahovať.

 

Koľko máte do nového domu naplánovaných detí?

Nemám rada, keď sa v súvislosti s deťmi hovorí, že boli plánované. Nepáči sa mi slovo: plán. Skôr by som ho nahradila slovkom spontánnosť. Naša Julinka bola chcené dieťa. Povedali sme si, že tomu nebudeme brániť a prišlo to takmer hneď. Chceme, aby malanejakého súrodenca, len by som si predtým chcela od materstva trochu oddýchnuť, dopriať telu odpočinok, aby sa mi aj hormóny upokojili, ale aj nabrať energiu, aby som sa zase mohla do niečoho pustiť. A ešte stále sa snažím zhodiť tie kilá, ktoré som pri Julke nabrala, čo sa mi zatiaľ veľmi nedarí.

 

Motivuje vás alebo skôr zraňuje, keď bulvár píše, ako ste pribrali?

Príjemné to určite nie je, ale mňa skôr naštartujú iné veci. Ani ma to nezabolí, len si poviem, že oni asi potrebujú riešiť negatívne veci, čo sa im možno jedného dňa vráti. Keby som radikálne schudla, tak by možno napísali, že asi nie som šťastná, lebo som príliš chudá.

 

Do povedomia širokej verejnosti v Česku aj na Slovensku ste sa dostali v roku 2000, keď ste stvárnili hlavnú postavu vo filme Rebelové. Kedy ste začali šípiť, že sa zrodilodoslova kultové dielo?

Všimla som si to počas jednej akcie, kde sme boli viacerí herci spievať a zrazu sa ku mne tlačilo množstvo detí, ktoré si pýtali autogram. Cítila som sa, akoby som bola finalistkou SuperStar. Mala som dvadsať rokov a vtedy som bola naozaj tenká, takže ma tam skoro zvalcovali. Kedysi som sa však nemohla na ten film pozerať, lebo som videla na sebe len samé chyby. A ešte v rádiách často hrali aj tie filmové pesničky Š-š-š a Pátá, takže som mala pocit, že všetkým, vrátane seba, leziem na nervy. Až neskôr, keď som získala potrebný časový aj osobný odstup, som si uvedomila, že ide o naozaj pekný film.

 

Zažili ste však počas kariéry aj ťažšie chvíle, keď ste štyri mesiace nemohli chodiť ani hrať alebo ste po nociach pracovali ako barmanka.Kto vám bol v tom čase najväčšou oporou?

Práca v írskom pube bola veľká zábava. Nemala som pocit, že dajako trpím. Hlavne sme tam boli spoločne s mojou kamarátkou Miškou Badinkovou a s vtedajším priateľom Ďurkom a celé to trvalo asi len dva či tri mesiace. Oprášila som si matiku a najmä angličtinu a v tanečnom rytme sme obsluhovali. Hrali tam super muziku, čo mi dávalo energiu. Bývali sme na Malej Strane, pracovali na Staromestskom námestí a vracali sme sa domov nad ránom pri svitaní po Karlovom moste, takže som občas mala pocit, že sa mi to celé len sníva.

 

Myslíte priateľa Juraja, o ktorom spieval David Kraus v pesničke Zuzana, kde vám odporúča, aby ste ho pustili k vode? Nedotklo sa ho to vtedy?

Určite sa to dotklo viac mňa než Juraja. David bol mladý a búrlivý a dnes už všetko berie úplne inak, dospel a takto by veci asi už neriešil. Bolo to trochu nepríjemné, ale túto pesničku v súčasnosti už vôbec neregistrujem ani neriešim. Dokonca mi je s odstupom času sympatická jeho odvaha a je to samozrejme aj trochu lichotivé pre ego.(smiech)

 

A na ktorý český projekt s vašou účasťou dodnes rada spomínate?

Milovala som seriál Letisko, kde sa zišla úžasná partia ľudí – skvelých českých a slovenských hercov, mladých producentov a šikovných režisérov. Ja som hrala zabrzdenú letušku Petrušku a asi nikdy v živote som sa pri práci tak nezabávala ako vtedy. Mohla som čokoľvek povedať alebo urobiť a tvorcom sa to páčilo, lebo to bolo spontánne a uletené, takže mali kamery neustále pripravené a hneď ma nakrúcali.

 

Kto vás a sestru Soňu priviedol k tomu, aby ste sa vydali na hereckú dráhu?

Keďže medzi nami je päťapolročný rozdiel, mňa ovplyvnila práve ona, lebo herectvo začala študovať skôr ako ja. Soninka ma od detstva stále niekam so sebou brala. Bola som pre ňu parťák, spoznala som jej spolužiačku Darinku Rolincovú a mohla som v triede machrovať s jej podpiskartou. Brávala ma na intrák, kde som sa zúčastňovala na babincoch, počúvala mladé herečky, ktoré študovali to, čo aj mňa najviac baví, teda herectvo, tanec a spev.

 

Asi nemôžete byť jedna pre druhú konkurentkou, keďže každá ste úplne iný typ, však?

Niekde sa písalo, že sme rivalky, ale je to hlúposť. Máme sa rady a fandíme si. Vieme, že raz sa darí viac a inokedy menej a všetko je presne tak, ako má byť. Iba raz v živote sa stalo, že sme sa uchádzali o tú istú postavu a vyhrala som ja, ale Soninka mi to priala. Takisto, ako by som to ja priala jej. Veď komu inému máme dopriať úspech, ak nie vlastnej sestre?

 

Ale pravdou je, že v súčasnosti sa vaše pôsobiská aj úlohy vymenili. Ona sa čoraz viac presadzuje v Česku a vy ste doma v Bratislave, pričom vás na televíznej obrazovke príliš nevidno. Neprekáža vám to?

Som rada, že sa Soninke darí, ale inak ona stále žije na Slovensku, nebýva v Česku, akurát tam dochádza za prácou. V súčasnosti nakrúca seriál Policie Modrava. Od mája do konca októbra býva v hoteli, ale nepresťahovala sa tam. Veď napokon doma má aj syna Michaelka a tak za ním chodí tak často, ako je to len možné. A v lete pôjde jej priateľ Adrián aj s malým Michaelom za ňou. Na Šumave je krásne a môžu si tam urobiť príjemné prázdniny. A čo sa týka mňa, tak už koncom júna začínam nakrúcať český film Manžel na hodinu a potom ma čaká nakrúcanie jedného slovenského seriálu, na ktorý sa veľmi teším.

Kedy sa ako sestry so Soňou najviac potrebujete?

Keď má niektorá z nás krízu, tak okamžite tej druhej telefonuje. Ona bola vždy môj najväčší dôverník. Vídame sa skoro každý víkend, keď sa dá. Naše deti sa majú veľmi rady, aj keď je medzi nimi veľký vekový rozdiel. Julinka má tri a Michaelko desať. Nuž a stretávame sa buď u našich rodičov, alebo na chate. Je nám spolu neskutočne dobre a ľúbime sa ako kone. :-)

 

Ešte nepociťujete nič, čo by sa dalo nazvať krízou stredného veku?

Podľa mňa to je hlúposť, aj keď som v Česku zažila také kolegyne, ktoré mali cez štyridsať a nevedeli sa zmieriť s tým, že už v rozprávkach nehrajú princezné. Ale podľa mňa je život o úplne iných veciach a hodnotách. Krásne je na mojej Julinke, že chce byť stále veľká, dokonca sa aj predstavuje ako Julinka Kovaľová Veľká a ja by som občas chcela byť malá, nemusieť byť dospelá, pozerať sa na svet tými veľkými dychtivými očami a vidieť zázraky, čo sa okolo nás dejú. A to sa dá aj s vráskami, keď v tých očiach vidno aj prežitý naplnený život. To som teda múdra, však?

- - Inzercia - -