Dnes je štvrtok, 21.október 2021, meniny má: Uršuľa
Čas čítania
5 minutes
Zatiaľ prečítané

Líder legendárneho Elánu Jožo Ráž: Ak chcete zlepšiť tento svet, začnite sami od seba

júl 19, 2016 - 14:09
Na rozdiel od minulosti dnes chodí JOŽO RÁŽ na stretnutia absolútne presne. Dokonca i s menším časovým predstihom. V pokoji sa usadí do svojho pohodlného kresla. Zapáli veľkú sviečku, pripraví si cigaru. V súčasnosti sa už nikam neponáhľa. S nadhľadom, pokojom i smiechom sa púšťa do riešenia bežných vecí. On svojím spôsobom vidí za roh. A je mu srdečne jedno, kto si čo o ňom myslí. Stačí, že sám presne vie, kým je a kým aj zostane.
Foto: 
Archív

Aktuálne udalosti vo svete, ale i u nás doma veľa dôvodov na úsmev nedávajú. Napriek záplave negatívnych správ, čomu ste sa v ostatnom období s chuťou a od srdca zasmiali?

Nedávno som sa s chuťou zasmial nad výrokom Vladimíra Putina: ,,Odpustiť teroristom je na Pánu Bohu. Poslať ich za ním, to je na mne.“ To ma skutočne rozosmialo. 

Zanietení pamätníci si tento rok pripomínajú šesťdesiate piate narodeniny rock and rollu. Samozrejme, vás obdobie rock and rollu zastihlo o niečo neskôr. Ako si na tie časy spomínate?

Pri kine Ymca, kde som vyrastal, bol výborný park nazývaný Četka. V ňom sa večer stretávali chalani a hrali na gitarách. Mňa to tiež veľmi bavilo, preto som o gitaru pod vianočný stromček prosil mojich rodičov veľakrát. Jedny Vianoce sa naozaj pre mňa pod stromčekom objavila – taká najobyčajnejšia a najlacnejšia za vtedajších 155 korún. A starší chalani ma na ňu v spomínanom parku učili hrať.

Dnes už veľa hudby nepočúvate, alebo takmer vôbec. Vtedy ste sa jej však nevedeli nabažiť. Alebo sa mýlim?

Tak ako pre mnohých iných, tiež boli pre nás základom The Beatles a Rolling Stones. Postupne sme však prešli na soulovú americkú muziku ako napríklad skupiny Chicago alebo Blood Sweet and Tears.

Je pravda, že vtedy v 60. rokoch minulého storočia boli aj v Bratislave pouličné gangy nazývané podľa toho, akú kapelu uznávali? Presnejšie takzvaní ,,beatlesáci“ či „rollingstoňáci“ a vznikali medzi nimi aj fyzické konflikty?

Určite, že aj v Bratislave existovali pouličné gangy, ktoré sa takto profilovali. No ja som ku gangom, ktoré sa mlátili kvôli muzike, nikdy nepatril.

Bola podľa vás práve tá vaša generácia počas mladosti v niečom iná, než je tá súčasná?

Mladá generácia je v podstate stále tá istá opakujúca sa história. Mladí objavujú svet, nepáči sa im a chcú ho zmeniť. Práve preto medzi mojou generáciou v mladosti a tou súčasnou veľký rozdiel nevidím. No sú samozrejme odlišné podmienky, v ktorých začínajú. Moje celoživotné pravidlo však znie: ,,Žiť a nechať žiť. A ak chceš zlepšiť tento svet, začni sám od seba.“

V čom konkrétne ste začali práve vy sám od seba?

Ja som sedem rokov chodil do hudobnej školy na klavír a potom som sa naučil hrať na gitare. Keď prišla ponuka od Vaša Patejdla, či k nemu nechcem ísť hrať, samozrejme, nadšene som súhlasil. To bolo v roku 1968. Práve môj vstup do Elánu a jeho spoluzakladanie považujem za svoj zásadný životný čin.

Ešte sa vrátim k súčasnej mladej generácii. Zo všetkých strán sa na nás všetkých valí pretlak rôznych informácií a správ. Samozrejme, vy už dokážete rozlíšiť dobré od zlého a podstatné od zbytočného. Čo v tomto smere radíte generácii, ktorú doslova zvalcovali informačné technológie?

Ak by som im mohol poradiť, čo aj tak odo mňa nezoberú, tak by som im navrhol, aby aspoň polovicu času, ktorý strávia pri počítačoch, venovali prechádzkam v prírode. A mobilný telefón buď zahodiť, alebo používať iba v najnevyhnutnejšom prípade. Určite by sa mali viac venovať návratu k prírode. No a konzumovať by mali iba také veci, ktoré sú zdravé a boli tu už dávno pred nami. Čiže žiadne novodobé priemyselné hlúposti, ktoré obsahujú samé jedy.

Ste starým otcom dvoch pekných a šikovných vnučiek. V čom zmenili váš pohľad na svet ony? 

Obe moje vnučky sú milé, schopné a talentované. Vo svojich srdciach i podstate dobrí ľudia. No ak chcú byť zlé, dokážu to až do takej miery, že vám z toho behá mráz po chrbte. Nenaučili ma nič nové. Iba mi dávajú nádej, že ich generácia by mohla tento svet zachrániť. Majú úplne inú psychickú výbavu, než sme mali my. Ak ich nepokazíme, tak by ich generácia mohla tento svet skutočne buď napraviť, alebo zachrániť. Ony dve vnímajú svet úplne prirodzene, pragmaticky ako všetky mláďatá. Veria samozrejmosti a sú presvedčené o tom, že všetko je tu iba pre ne. Mláďatá sú vo všeobecnosti veľmi optimistické. A dôležité je, aby im ten pocit zostal.

Hrozí vám ako stále aktívnemu človeku vôbec odchod do dôchodku?

Pre mňa dôchodok predstavuje absolútny pokoj. Ako som už viackrát spomínal, chcem robiť nič, odpočívať. Už som toho v živote urobil veľa dobrého a užitočného, takže už by aj stačilo.

Napriek tomu, že ste precestovali hodný kus sveta, máte obľúbené miesta na Slovensku?

Slovensko je na život podľa mňa jednou z najlepších krajín na svete. Najmä Bratislava a okolie. Ale aj Tatry, Nízke aj Vysoké, aj všetky naše výborné kúpele a pramene výbornej vody. Práve voda je naše najväčšie bohatstvo. Dokonca všetci proroci tvrdia, že ak príde k nejakej katastrofe, ľudia žijúci na Slovensku prežijú. Zatiaľ to tak aj vyzerá.

Podstatnú časť profesionálneho života ste strávili s Elánom na koncertných zájazdoch po niekdajšom Sovietskom zväze. Čo vám to dalo a vzalo?

Prešli sme ho s Elánom celý. Žili sme aj s tými najobyčajnejšími ľuďmi i s tými najväčšími „papalášmi“. Rusko bolo, je a aj bude veľmi silná krajina, ktorá má veľa kvalitných a vzdelaných ľudí. Jedna vec však bola v rokoch našich zájazdov naozaj paradoxná. V obchodoch absolútny nedostatok, prakticky nič. No ak nás pozvali do súkromia, prehýbali sa stoly tými najvyberanejšími delikatesami. Mali sme sa tam skrátka bohovsky dobre. A aj naša koncertná činnosť bola veľmi slušne zaplatená. Z tých zárobkov sme dokázali u nás doma nasledujúci rok žiť. V súčasnosti hodnotím Rusko ako určitú istotu. Predovšetkým v tom, že je v našom geopolitickom priestore pokoj. Osobne sa na Rusko spolieham viac ako na Ameriku.

Od vydania albumu Hodina slovenčiny uplynie tridsať rokov. Práve repertoár z tejto platne zahráte aj na jesennom turné Živých nás nedostanú. Situácia v Eláne však bola v čase jej vydania prelomová. Ako sa vám podarilo udržať značku Elán?

Album Hodina slovenčiny vyšiel skutočne v čase, keď v kapele už Vašo Patejdl nepôsobil. Po roku od rozpadu zostavy som sa stretol s Janom Balážom a rozhodli sme sa, že to takto nemôže skončiť. Od Vaša sme získali súhlas na ďalšie používanie značky Elán. A následne s novou zostavou sme nahrali náš najúspešnejší album Detektívka. Poučenie z toho obdobia je jednoznačné: Nesmieš to nikdy vzdať.

Spomínané heslo či krédo platí aj vo vašom boji za novelizáciu Autorského zákona za uzákonenie čo najvyššieho povinného percenta šírenia pôvodnej slovenskej tvorby v slovenských médiách a za zlepšenie vnímania a pozície duševného vlastníctva. V akom štádiu je toto vaše úsilie?

Za ostatných desať rokov sa autorské právo prestalo rešpektovať. Autori prichádzajú o svoje honoráre. Druhý problém spočíva v tom, že slovenská hudba sa v slovenských rádiách hrá čoraz menej. Práve preto sme sa zmobilizovali s pár odhodlanými ľuďmi, väčšinou známymi autormi, a dosiahli sme zatiaľ aspoň uzákonenie povinných 20 percent hrania slovenskej hudby v slovenských rádiách. Zástupcovia súkromných rozhlasových staníc zareagovali veľmi ostro. Skrátka, kašlú na Slovensko a Slovákov, na našu pôvodnú kultúru a umenie. Dokonca aj generálny prokurátor dal podnet na Ústavný súd s tým, že ide o protiústavný zákon. Nádej je to posledné, čo v človeku zomiera. Stále vyvíjame enormné úsilie a bojujeme. A vravím zodpovedne, že vojnu za slovenskú muziku nikdy nevzdáme. Pretože je to boj za identitu slovenského národa. Najväčším víťazstvom Slovákov zatiaľ je, že majú samostatnú republiku. A boj o našu krajinu nesmieme nikdy vzdať.

- - Inzercia - -