Dnes je sobota, 19.september 2020, meniny má: Konštantín
Čas čítania
5 minutes
Zatiaľ prečítané

ZAČALA ODZNOVA: Divadlo je pre mňa lúč svetla, hovorí nevidiaca

august 10, 2016 - 13:01
Malá Laura sa v škôlke pochválila, že jej mama je herečka. Deti možno závideli, dospelých to pobavilo. Ale Laura si nevymýšľala! Jej mama SILVIA MILOŠOVIČOVÁ skutočne hrá v divadle a je jeho principálkou. Aj keď je pravda, že ho zatiaľ veľa ľudí nepozná... Ozaj, vy ste už počuli o Divadle ZRAKÁČ?

"Keby mi niekto v čase, keď som ešte videla, povedal, že budem herečka, vysmiala by som sa mu. Ja, trémistka?! No teraz, keď nevidím, sa aspoň menej hanbím. Neuvedomujem si až tak, že predo mnou sú ľudia, ktorí sa na mňa pozerajú,“ hovorí energická Silvia.  Rešpekt a úctu k divadlu získala počas pätnástich rokov, keď pracovala na oddelení marketingu Slovenského národného divadla, váži si prácu profesionálov a nikdy si nemyslela, že sa raz odváži „kafrať im do remesla“. Jej silnou stránkou je schopnosť manažovať, organizovať veci, a preto ju bavilo počas práce v divadle aj riadenie celého tímu hostesiek. No potom prišla o zrak, a to jej zmenilo život.

Nový začiatok

Silvia má už od svojich siedmich rokov cukrovku, ale inak všetko zvládala celkom dobre, videla, šoférovala. Keď čakala dcéru Lauru, mnohí okolo nej mali obavy, ale tehotenstvo zvládla a porodila zdravé dievčatko. Po tridsiatke sa jej však zrak začal prudko zhoršovať. Podstúpila dve operácie, ale želaný efekt nepriniesli. Práve naopak. Zostala prakticky nevidiaca.
„Pre človeka, ktorý predtým videl, je veľmi ťažké prispôsobiť svoj život tomu, že nevidí. Všetko sa musíte učiť od začiatku... Ľudia, ktorí nevidia od narodenia, s tým vyrastajú, od malička sa učia o seba postarať, navštevujú špeciálne školy a preto sa navzájom väčšinou poznajú, majú kontakty v Únii nevidiacich a slabozrakých. No takí ako ja, ktorí stratia zrak okolo tridsiatky, sú stratení. Spočiatku sa vlastne ani nechcete s nevidiacimi stotožniť, nechcete byť slepí! V nemocnici vám lekári neporadia, ako ďalej. Bola som nešťastná a myslela som si, že som s takýmto problémom jediná v Bratislave... Hľadala som pomoc u psychologičky, tá ma nasmerovala na Úniu nevidiacich a slabozrakých a keď sa tam dozvedeli, že som pracovala v divadle, poradili mi, aby som sa skúsila uplatniť v divadle ZRAKÁČ.“

Čo to je za divadlo?

Silvia, rozmaznaná našou prvou scénou, išla so značnou nedôverou na predstavenie divadla, v ktorom hrajú nevidiaci a slabozrakí herci. „Bála som sa, čo to bude za katastrofu, za ťažký amaterizmus. Ale bolo to super! Hneď po predstavení som zašla za režisérom, ktorého zaujal môj hlboký, zachrípnutý hlas, a pozval ma na skúšku hry Študentove šibalstvá.“
Tak sa zo Silvie stala herečka a dnes tvrdí, že divadlo ju vrátilo do života. Popri svojej dcére a rodine našla ďalšiu životnú náplň, získala nových kamarátov a objavila, že s problémom, ktorému čelí, nie je zďaleka jediná. V tom čase divadlo viedol režisér Jozef Pražmári, ktorý ho v roku 2010 aj založil. No keď po dvoch rokoch práce z divadla odišiel, herci nechceli, aby ich súbor zanikol. „Na valnom zhromaždení občianskeho združenia Divadlo Zrakáč ma zvolili za jeho predsedníčku a odvtedy mi divadlo vypĺňa čas. Bolo potrebné získať nového profesionálneho režiséra, čo bez peňazí nie je jednoduché,“ spomína Silvia. Ale nebola by to ona, keby nevyužila všetky svoje schopnosti a možnosti, aby cieľ dosiahla. Aj preto ju kolegovia označujú za „stíhačku“. Hoci sa všetci usilujú udržať divadlo a získať na jeho chod financie, práve vďaka Silviinej neúnavnosti a neodbytnosti sa darí získať občas grant, nájsť sponzora, presvedčiť známych, aby venovali dve percentá zo svojich daní. Tak si môže divadelný súbor zaplatiť prenájom sály na skúšky a predstavenia v Štúdiu 12 v Bratislave, kúpiť rekvizity a scénu, dať aspoň minimálny honorár režisérovi. Herci, tí hrajú zadarmo. Za pocit, že niekam patria, že sú užitoční a robia iným radosť.

Vzťahovačky

Minulý rok nacvičil Zrakáč pod vedením režisérky Kristíny Chlepkovej hru Jubileum s vážnym posolstvom. Menšina so zdravotným hendikepom, ktorá je tiež častým terčom diskriminácie, si zvolila ťažkú tému židovstva a nacizmu. Práve toto ocenili aj na medzinárodnom festivale divadiel zrakovo postihnutých v Záhrebe, na ktorom sa Zrakáč zúčastnil. No tohto roku si divadelníci povedali, že chcú niečo menej ťaživé. Čosi ľahšie a veselšie, najlepšia by bola autorská hra, ušitá na mieru členov divadla. Z pera režisérky Kataríny Jánošovej Lesayovej vznikla hra Vzťahovačky, ktorú herci spoločne dotvárali. Jej témou sú mužsko-ženské vzťahy, donchuanstvo, ktoré v dnešnej dobe už neprináleží len mužom. Boli sme sa pozrieť na jednej z posledných skúšok tesne pred premiérou. 

Režisér sa tiež učí

„Zuzka, potom zavedieš Peťa na tú stranu, kde je klavír... Andrej, ty zoberieš Luciu a posadíš na stoličku...“ vydával režisér pokyny spoza svojho pultu. „Silvia, a ty prečo si si nesadla?!“ zvolal zrazu. „Lebo nevedela, že tu má stoličku!“ odpovedal ktosi namiesto kritizovanej herečky a režisér chápavo prikývol. Uvedomil si, že tu treba rátať aj s takýmito vecami.
So štyrmi nevidiacimi hercami hrajú aj dvaja vidiaci a jedna slabozraká herečka. Tí im uľahčujú pohyb po javisku, aj tak však veľkú časť obdobia skúšok novej hry zaberá zoznamovanie sa s priestorom. Nevidiaci si javisko musia „nachodiť“, aby sa po ňom mohli s istotou pohybovať. „Až tu som si uvedomil, že veci, ktoré inak herci riešia automaticky, sú pre nich ťažké. O to viac ich obdivujem a veľa som sa pri nich naučil,“ hovorí herec Michal Jánoš (hrá v Trnavskom divadle a videli sme ho aj v Búrlivom víne), ktorý prevzal úlohu režiséra po svojej manželke Katke, lebo rizikové tehotenstvo jej zabránilo pokračovať v práci. „Bolo prirodzené, že to po nej preberiem. Som predsa milujúci manžel a je to pekná vec, kvôli ktorej ju zastupujem,“ hovorí. Má to aj výhodu, že môžu spolu konzultovať.

Herci

Lucia Medveď Patáková stratila zrak, podobne ako Silvia, pred niekoľkými rokmi. Má päťročného syna, v rodinnej firme má na starosti komunikáciu a s partiou nadšencov pracuje na projekte pre nevidiacich – vyvinuli náramok, ktorý vibrovaním signalizuje prekážku. Po strate zraku sa cítila stratená, až kým na internete neobjavila informáciu o divadle Zrakáč. Kedysi už hrala divadlo a vždy ju to bavilo. „Keďže som prišla o zrak, musela som sa vzdať mnohých vecí a nechcela som prísť aj divadlo. Preto som tu,“ hovorí. Peter Zbranek má zvyšky zraku a po známych trasách sa dokáže pohybovať bez sprievodcu. Peter Gombárik sa sám schuti zasmeje na svojom vtipe, keď mi na otázku, ako prišiel k divadlu, odpovedá: Ako slepé kura k zrnu... Tento muž sršiaci humorom a energiou je od narodenia nevidiaci a v Petržalke má vlastný masérsky salón. Silvia je štvrtou nevidiacou v tejto hre, ktorú diváci opäť budú môcť vidieť až v októbri. No už teraz treba premýšľať o novej hre. Silvia, ktorá si momentálne neúspešne hľadá zamestnanie, zatiaľ naplno venuje svoje organizačné schopnosti a čas divadlu. „Zrakáč je ako taký lúč v mojom živote,“ hovorí. „Ľudia, ktorí tak ako ja stratili zrak, sa potrebujú stretávať, vymieňať si skúsenosti, ale predovšetkým – niekam patriť.“

- - Inzercia - -