Dnes je nedeľa, 24.január 2021, meniny má: Timotej
Čas čítania
11 minutes
Zatiaľ prečítané

František Kovár: Skúšky osudu rád prijímam

február 02, 2017 - 10:31
Rozprávať sa s Františkom Kovárom je príjemný balzam na dušu. A je jedno, či sa bavíte o možnej nesmrteľnosti človeka, hereckom umení, detskej láske alebo láske k žene. Vo všetkom je obsiahnutá pokora, múdrosť a chuť odovzdať svoje myšlienky a prežitú skúsenosť ďalej.
Foto: 
Ramon Leško

Ako sa máte?

Ďakujem, dobre. Momentálne nič neskúšam a hoci mám veľa predstavení, doháňam zameškané ohľadom domácnosti, jej prevádzky. V podstate je to fajn obdobie. Syn prerába byt, pomáham mu pri tom, keď niečo treba. Do toho občas nejaký dabing a s manželkou fungujeme ako pestúnky. Najmä teraz, keď je chrípkové obdobie a vnúčatá boli choré.

K vnúčatkám sa iste dostaneme, no zaujala ma tá prerábka bytu. Dostali ste čestnú kutilskú funkciu?

Nielen čestnú, ale aj aktívnu. Môj otec bol veľmi šikovný kutil, všeličo dokázal urobiť sám, preto aj ja, keď sa potrebujem odreagovať, tak majstrujem. Napríklad som si vyrobil nábytok na balkón.

To by už nezvládol hociktorý muž...

Dnes sa to dá. Narežú vám to a všetko ostatné už človek zvládne doma sám. A tí, čo to nezvládnu, zasa zvládajú iné veci. Nemusí byť kritériom dobrého muža remeselná zručnosť.

siskova_maurery_kovar.jpg

Foto: 
Slovenka

Minulý rok ste oslávili krásne jubileum, zmenilo sa niečo, odkedy máte na začiatku sedmičku? Alebo už ste na to aj zabudli?

Nezabudol, lebo stále mi ho niekto pripomína. (smiech) Zo žartu hovorím, že je to vlastne dvakrát tridsaťpäť rokov, vtedy si to človek až tak neuvedomuje. Ale koho tak oklamem? Je to sedemdesiatka...

Ako ste oslavovali?

Oslávili sme primerane. Po predstavení Bál sme mali posedenie s kolegami v divadle. Ale viete, už to nie je ako kedysi. Automobilizmus má vplyv na konzumáciu alkoholu. Väčšinou aj na takéto oslavy prídu pozvaní autom a potom sa míňajú najmä nealkoholické nápoje (smiech). Čo teda nevadí, veď nálada bola dobrá aj bez alkoholu, posedeli sme pomerne dlho, bolo to veľmi príjemné.

Na mieste by bolo aj obzretie sa späť za prežitými rokmi, hoci mnohí sa tomu bránia... Prezraďte, urobili ste to aspoň vo svojej hlave?

Podľa mňa sa to deje priebežne. Človek kráča od niečoho k niečomu. Keď niečo vyjde dobre, drží si to v pamäti, lebo má z toho dobrý pocit, ktorý ho vnútorne napĺňa. Je to určitá dogma, vyskočí nejaké okrúle číslo a automaticky by ste mali mať nejakú vnútornú schôdzku sám so sebou. Ale veď to je prirodzené, svedomie sa človeku zapína stále. Skôr okolie vám to istým spôsobom pripomína, tak ako vám pripomína vaše úspechy i neúspechy. Keď je niečo veľmi dobré, ľudia to kvitujú, schvaľujú a budú sa k vám hlásiť. A keď sa niečo nie až tak vydarí, prejde sa cez to s poloprižmúrenými očami. Ja som mal šťastie na tolerantných ľudí.

Ale s rukou na srdci, ste rád, čo vám osud prichystal?

Určite. To, aké možnosti mi osud pripravil, bez akéhokoľvek reptania prijímam. Dostalo sa mi množstvo zaujímavých možností, či už v divadle alebo v súkromí. Je to zvláštne, keď si to človek vezme z hľadiska časového naplnenia v našom hereckom živote, vidí, že my herci, ktorí sme boli vyťažení, sme už za čias hlbokého socializmu žili životom frustrovaného podnikateľa dneška. Boli sme od rána do večera v práci. Lenže na rozdiel od neho sme sa nesťažovali. Každý z nás mal svoju profesiu natoľko rád, že príležitosti, ktoré prichádzali, sme považovali za dobrodenie osudu. Začínali sme od ôsmej ráno – rozhlas, skúška v divadle, po obede televízia, medzitým predstavenie, do toho sa filmovalo, odchádzali sme na exteriéry... Na druhej strane si uvedomujem, že tu v Bratislave sú možnosti, ktoré kolegovia v iných mestách nemajú. Hoci ich život môže byť o to bohatší. Herec v Martine nejde do dabingu, ale ide sa lyžovať na Martinské hole a užíva si život iným spôsobom.

Stalo sa, že ste niekedy rolu odmietli?

Ani nie. Keď vás do nejakej obsadia, tak preto, že tam režisérovi pasujete podľa typológie a vie, prečo to robí. V mojom prípade to bolo tak, že sme si s postavami len málokedy nesadli. Od roku 1967, čo som skončil školu, to bolo nekonečné množstvo rôznorodých, zaujímavých postáv. Za socializmu to bolo iné v tom, že sme hrávali takzvané povinné jazdy. Všetci sme ich museli hrať, pretože bolo treba systém chváliť a divadlá ho chválili hraním. Odmenou nám bola divadelná klasika. Teraz máme veľa predstavení, ktoré sú dlhodobo vypredané a veľmi sa tešíme, že ich hráme, pretože nás samých bavia. V hľadisku je úžasná energia, nadšení diváci, nič viac si herec ani nemôže priať.

 

Mnohí ľudia vo vašom veku s obľubou hovoria, že dnešnému svetu neporozumeli. Ako je to u vás? Rozumiete mu alebo naopak? 

Mám rovnaký pocit. Nesúvisí to ani priamo s vekom, ako s poznaním a skúsenosťou, že my sme žili inak. Boli sme vedení k hodnotám, dnes je všetko také atomizované... No myslím, že ľudia sa k správnym hodnotám budú musieť vrátiť. Nebudete potrebovať na všetko papier, ale svoju cenu späť získa ľudské slovo. A to nehovorím len o pracovnej sfére, ale najmä o ľudskom kontakte. Ľudia si možno znova začnú dôverovať a vyznávať hodnoty, ktoré ich urobia šťastnými. Len si vezmite súčasnú rodinu. Dnes je veľmi vysoká rozvodovosť... Kým my sme sa snažili krízy prekonať, dnes to obaja partneri zabalia. Ľudia sa vzdávajú príliš ľahko, nehľadia na svoje deti, na to, čo to s nimi urobí. Aj v rámci globalizácie je človek atakovaný veľkým množstvom negatívnych informácií. Vieme, že kde sa stali veľké havárie, pri ktorých zahynulo veľa ľudí, kde boli ničivé záplavy... Z celého sveta ako keby na nás padala ťažoba negativizmu a potom nadobudnete pocit, že sa nič dobrého nedeje. Človek musí informácie filtrovať, vytvoriť si zdravú os života.

 

Akým spôsobom si vyberáte informácie vy?

Klasicky. V aute počúvam správy, sledujem denníky na internete. Zaujímajú ma rozhovory s ľuďmi, ktorých myšlienky mi prinášajú obohatenie, nový pohľad. Vzhľadom na to, že mám okolo seba veľa lekárov, zaujíma ma vývoj lekárskej vedy. Vždy ma zaujímalo, ako sa ľudia posúvajú v oblasti genetiky. Čítal som zaujímavú informáciu o telomérach. Je tu zárodok myšlienky, že na základe telomér by sa dal obnovovať život v bunke a tak celkovo predĺžiť život, a prichádza to do úvahy o niekoľko rokov. Veď to je úžasné! Keď toto bude človek vedieť ovlyvniť, potom sa môžeme dožiť aj 140 rokov a možno aj viac. Ľudstvo má pred sebou toľko perspektívy... Len aby sme sa k tomu dostali a vedeli to využiť a nezneužiť.

 

Pôsobíte veľmi upokojujúco, zvyknete sa vôbec tak riadne, spravodlivo rozčúliť? 

Viem, dokonca mám také záchvaty keď počujem o dajakej absolútnej nespravodlivosti, že nádavam televízoru (smiech). Nuž, ľudia sú takí, akí sú. Ale na druhej strane si myslím, že je dôležité naučiť sa nie každú loptičku v živote odraziť. Keby ľudia stále strieľali jeden do druhého, vojny by sa nikdy neskončili. Pravda je taká, aká je a zostane pravdou, bez ohľadu na to, čo si o tom ľudia myslia. Zelená ostane len zelenou a vždy sa na to príde. Len tomu treba dať čas. 

 

Vy herci máte zvláštny dar energie, ktorá akoby vám nedovoľovala stiahnuť sa a zaslúžiť si oddych. Čo je to, čo vás núti neustále pracovať?

V tomto veku už nie je toľko postáv a príležitostí, autori si vyberajú najmä predstaviteľov aktívneho veku. Manželské krízy, profesionálne krízy, to všetko sa odohráva v živote počas aktívneho obdobia človeka, nie v sedemdesiatke. No neviem si predstaviť, že by som sedel v kúte. Kým zdravie slúži, čo je teraz asi to najdôležitejšie, ešte budem hrať. Človek nenájde uspokojenie v ničnerobení. Tak je to vymyslené, že v sebarealizácii nachádzate zmysel života. Teda, okrem súkromia.

 

Nie každý herec je aj dobrý recitátor, ale vy ste. Ľúbite poéziu?

Je to vyabstrahovaná emócia. To, čo nosíte v sebe, v krátkej vete alebo verši dokáže básnik nádherne pomenovať a dať tomu zároveň zmysel.  Keď ho spoznáte, je to povznášajúce. Keby som rozumel matematike, možno by som cítil to isté v matematike. Keď počúvam ľudí, ktorí pracujú s číslami a pri nachádzaní súvislostí sú šťastní, zisťujem, že aj poézia je vysoká matematika.

 

Pracujete s emóciami, zaujíma ma, či sa dá na javisku vybúriť a dostať zo seba možno aj to, čo by ste zo seba vytriasli v reálnom živote. Domov sa potom herec vracia vyharmonizovaný, oddýchnutý?

Klamal by som, keby som povedal, že to tak nie je, ale iba sčasti. V medicíne existuje psychodramatizácia, teda tým, že človek ventiluje svoje emócie, sa zároveň uvoľní. Je to podobný princíp. Možno je to aj tým, že keď na javisku opakujeme emočne vypäté situácie, vzniká v nás určitý nadhľad. Som veľmi vďačný za pravdivé situácie, ktoré vznikajú na javisku, kde im spolu s kolegami dávame punc autenticity. Keď do toho herec vnesie svoju ľudskú pravdu, má to oveľa väčšiu hodnotu aj pre mňa ako pre človeka a diváka. Zažívame situáciu, ktorú nám predpíše autor a často ju musíme prežívať tak, ako keby práve tam vznikala. Komunikujeme ju s divákom, ktorý nám verí a odovzdá sa nám a je za to vďačný. V tomto je naša profesia nesmierne obohacujúca.

 

Seriál Tajné životy bol mimoriadnym televíznym počinom, dočkal sa aj svojej druhej série, ktorého súčasťou ste opäť aj vy.

Áno, je to veľmi vydarený projekt, čo vždy závisí od mnohých okolností. Podľa môjho názoru je režisér tohto seriálu Janko Sebechlebský veľmi invenčný človek. Aj z nenápadnej scény dokázal vyťažiť zimomriavky s neuveriteľnou atmosférou. Okrem toho tému týraných žien veľa žien pozná, je dobre, že sa na ňu poukazuje aj týmto spôsobom.

 

Charakterovo zaujímavú a náročnú rolu muža trpiaceho alzheimerom ste v nedávnej minulosti stvárnili aj v rámci seriálu Doktor Ludsky. Zvyknete sa v týchto prípadoch radiť aj s manželkou lekárkou?

Áno aj. V tomto prípade som čerpal aj zo skúseností s ľuďmi, ktorí tejto chorobe sami čelili. Niekoľkrát som s nimi zažil situácie, ktoré im choroba pripravila a musím povedať, že je to mimoriadne zlá choroba, ktorá ukrajuje život nielen chorým, ale aj ich blízkym.

 

Pán Kovár, ako dlho ste ženatý?

Presne štyridsaťtri rokov. To je dosť, však?

 

Dosť, pretože nie vždy sa stane, že sa dvaja jedinci rokmi vyvíjajú takým smerom, že si navzájom neprekážajú, ba čo viac, dokážu sa ešte aj ľúbiť. Vám sa to zrejme podarilo.

Je to obrovský dar, spoločná investícia, ale aj spoločné odriekanie. Byť vo vzťahu egoistom, snažiť sa byť len dominantný, to nie je správna cesta. Vzťah sa dá prirovnať k mnohým veciam, ale vo svojej podstate je to živý organizmus, ktorý potrebuje každý deň potravu. Tomu sa človek musí prispôsobiť a vedieť, čo môže v ktorej situácii očakávať, ako na ňu zareagovať, aby to neskôr prinieslo ovocie. Obete v manželstve prinášajú ovocie neskôr. Som zástancom názoru, že manželstvo je natoľko zložitá inštitúcia, že ľudia, ktorí doň vstupujú, by predtým potrebovali nejaké desatoro, ktorého sa treba držať (smiech).

 

No schválne, dáme to desatoro, alebo pätoro dohromady aj teraz?

Prvé – v manželstve nesmie chýbať obojstranná príťažlivosť. Druhé – treba dávať sebe aj druhému nejakú perspektívu. Tretie – manželia by si mali vážiť jeden druhého, to je veľmi dôležité. Štvrté – odpúšťať to, čo bolo zlé, ale zároveň piate – nezabúdať v tom zmysle, aby sme sa tomu zlému v budúcnosti vyhli. No a bonusové pravidlo je – mať rád, bez toho by to nešlo. Manželstvo je komplikovaná vec aj v zmysle lásky k deťom, ktorá je často bezhraničná. Keď deti milujú oboch svojich rodičov, potrebujú jedného aj druhého a potrebujú ich milovať spolu. Dospelí ľudia rozchodom istým spôsobom zničia časť ich detstva.

 

Vy ste mali šťastie na milujúcich sa rodičov?

Mám šťastie, že pochádzam z rodiny, kde sme sa všetci mali veľmi radi. A keď vznikol konflikt, čo tiež vznikol, bol vyriešený ohľaduplne. Samozrejme, že bola iná doba, boli sme zvyknutí na málo, chlieb s maslom a cibuľou, to nám stačilo. Do školy sme si nosili lekvárový chlieb, o ktorý sme sa vedeli ešte podeliť s kamarátmi.

 

Idylické detstvo...

Áno. Nikam sme sa nebáli ísť, poznal som fenomén dvora plného kamarátov, nemali sme drogy, náš najväčší prehrešok bol, keď dakto z chlapcov zohnal cigaretu a zo zvedavosti sme tajne fajčili. Paradoxom je, že vtedy nás rodičia nevedeli nahnať z dvora späť domov, dnes je problém prinútiť deti opustiť byť, aby sa šli hrať von.

 

Máte štyri vnúčatká, ste klasický starý otec, ktorý rozmaznáva a eventuálne dobieha to, čo pri deťoch premeškal?

Snažím sa byť vo vzťahu láskavejší ako rodičia. To je údel starých rodičov (smiech). A pritom dovysvetľovávame to, čo nevysvetlili rodičia, čo je myslím si tiež prirodzené.

 

Ako si vy spomínate na svojich dedov?

Až tak veľmi nie. Odišli,keď som bol malý, ale chodieval som na prázdniny na dedinu. Bol úplne iný svet, jazdili sme na bicykli, chytali ryby. Dnes sú deti premotivované a materiálny nadbytok, ktorý im dávame, ich istým spôsobom deformuje. Som šťastný, že moje vnúčatká čítajú. Naša najstaršia Zuzka číta tristostranové knihy. Príde k nám, vezme knihu pod pazuchu, stratí sa a ja viem, že v kútiku si číta a objavuje svet, ktorý som objavoval aj ja v jej veku.

 

Boli ste milovníkom kníh?

Vyrastal som na Tabakovej ulici v Bratislave a hneď vedľa bola knižnica, kvôli ktorej som neraz prišiel neskoro do školy (smiech). Teda nie kvôli knižnici, ale knihám, pretože akonáhle ma v knižke niečo zaujalo, nedokázal som sa od nej odpútať. Len som čítal a čítal, strácal som pojem o čase.

 

Ostalo vám to dodnes?

Áno, ale čítam skôr faktografickú literatúru a psychologické knihy, ktoré dostávam od jedného známeho lekára. Sú v nich uvedené jednotlivé prípady, ktoré sa riešia v rámci psychológie, to ma veľmi zaujíma.

 

Nedá sa mi nespýtať, všimli ste si niekedy, ako zareagujú ženy po tom, čo vojdete do miestnosti?

Nie, to som si nikdy nevšimol. Ani mi to nenapadlo, prečo?

 

Pretože to je, akoby sa v miestnosti rozsvietilo a každá sa v tom momente usmeje. Hoci len nepatrným úsmevom...

To som si nikdy neuvedomil, ale keď to hovoríte, hneď si to začnem všímať (smiech). Na druhej strane žena je fenomén. Asi to začína od mamy, no pre mňa je žena úkaz. V Biblii je napísané, že Boh vzal Adamovi rebro a z toho stvoril ženu. Vždy som si hovoril, keby to bolo niečo vznešenejšie, ale rebro... Veď žena pre mňa predstavuje to, čo muža napĺňa, vzrušuje, čo miluje... Okrem toho, ženy sú nositeľky života, teda aj my sa rodíme vo vás, v ženách, pochádzame z vás. Existuje tu dogma, ktorá po stáročia hovorí o sile muža a zraniteľnosti ženy, no nie je to také jednoznačné, muži nie sú absolútne dominantní. Žena do života vnáša teplo, lásku. Keby vás nebolo, boli by sme my, muži, veľmi chudobní a rýchlo by nám došlo, ako vás potrebujeme.

 

Ale to je vzájomné, jeden sme boli stvorený pre druhého.

Áno. Tak, ako je to vymyslené na tomto svete, je to dokonalé. Aj preto si stále myslím, že to nie je len zásluha evolúcie. Božský princíp v tom musí byť obsiahnutý, verím tomu. Pozeral som o tom veľa dokumentov, kde sami vedci pripustili, že nemohlo všetko vzniknúť evolúciou. Život by sa uberal úplne iným smerom, musel tu byť niekto, kto tomu prehodil výhybku. Deň a noc, muž a žena... Všetko má svoju dokonalú harmóniu a človek sa týmto základným veciam spreneveruje, často kvôli hlúpostiam a maličkostiam. 

- - Inzercia - -