Dnes je pondelok, 28.september 2020, meniny má: Václav
Čas čítania
8 minutes
Zatiaľ prečítané

Judita Gembická, šéfdramaturgička Trojky: Sentiment nesmie sklamať

február 24, 2020 - 10:04
Meno JUDITA GEMBICKÁ bolo zárukou kvalitnej dramaturgie. Táto dáma, ktorá vôbec nevyzerá na to, že už má sedemdesiat, úspešne pracovala pre Slovenskú televíziu i obe komerčné televízie. Teraz, keď by si mohla užívať zaslúžený dôchodok, sa podujala rozbehnúť celkom nový projekt – verejnoprávnu Trojku. Slovenka ju požiadala o rozhovor.

Aké to bolo, keď vám zavolali z RTVS – poďte robiť šéfdramaturgičku celkom novému kanálu? Čo ste si pomysleli a ako dlho ste sa rozhodovali?

Musím povedať, že som bola v nemom úžase. Profesionálnu kariéru som už považovala za ukončenú. Robila som len príležitostne na niektorých formátoch pre komerčnú televíziu. Bola som teda vo veľkom šoku a chvíľu mi trvalo vyliezť z komfortnej zóny dôchodkyne a vrátiť sa do pracovného procesu. No, zároveň to bola obrovská výzva – byť pri niečom novom, čo sa rodí, kde nie je prešliapaná cestička a môcť podľa vlastných predstáv kreovať programovú štruktúru nového televízneho okruhu. To je skutočne veľká výzva a rozmýšľala som niekoľko dní, či to prijať alebo nie. Nakoniec som sa rozhodla, že to skúsim. Trojka beží od konca decembra, musím povedať, že aj vďaka skvelému tímu, ktorý mám. Mala som šťastnú ruku na výber ľudí v ňom. Napríklad Martin Timko, dramaturg, prišiel z Divadelného ústavu a okrem toho učí na VŠMU v Banskej Bystrici. Má prehľad o dramatickej tvorbe, a to je úžasný benefit, keď začíname „lúskať“ televízny archív. Ďalej Zuzka Szabóová prišla z Bonton filmu a má veľmi vycibrený vkus na publicistiku, dokumenty – ale aj hudbu a zábavu. Keď niečo vyberie, tak to obstojí – po obsahovej a formálnej stránke. A potom dve kolegyne Katka Paulechová a Eva Vontszemüová, ktoré robia skladbu – teda zostavovanie programu, sú veľmi skúsené. No a v neposlednom rade mi v začiatkoch kreovania Trojky výrazne  pomohla aj kvalitná dramaturgická „pozostalosť“ niekdajších skvelých televíznych dramaturgov, akými boli Katka Svetková, Heda Melicherová, Jaro Čorba a rad ďalších.

Trojka, to sú programy, na ktorých sme mnohí vyrastali. Aká je vaša hlavná idea, podľa čoho vyberáte relácie a filmy z archívu? Dostali ste celkom voľnú ruku?

Máme absolútne voľnú ruku pri zostavovaní programov. Nikto z vedenia nám do toho nezasahuje. Riadime sa profesionalitou spracovania jednotlivých diel, aby spomienkový sentiment nebol sklamaním, aby výsledkom bola kvalitná práca. Hneď na začiatku sme sa snažili budovať divácky návyk vysielacou štruktúrou. Jednotlivé dni sme typovo definovali, aby divák od začiatku vedel, že v pondelok bude dramatika, v utorok detektívka, v stredu zábavná publicistika, vo štvrtok seriál, v piatok hudba, v sobotu zábava a v nedeľu film. A do týchto televíznou hantírkou povedané „okien“, sme potom vyberali konkrétne relácie.  Ale mysleli sme aj na divákov, ktorí si televízny prijímač zapnú aj predpoludním. Tam sme vytvorili okná, v ktorých varíme, okná, v ktorých radíme dôchodcom, ale aj okná s televíznymi komédiami a ľudovou hudbou. Pravdaže, nie všetky relácie sa dajú len tak vybrať z archívu a hneď naservírovať divákom. Napríklad kedysi známa obľúbená a populárna relácia Vtipnejší vyhráva. Vtipy v nej obstoja, ale obloženie nie. Vysielala sa s brigádami socialistickej práce, k výročiu vzniku strany a podobne, tak trochu niesla v sebe ideologický nános doby. Samozrejme, takto to odvysielať nechceme. Avšak po spracovaní – teda po zostrihu, keď vyberieme to najlepšie –  najlepšie vtipy v podaní najlepších interpretov – potom to už bude príjemná zábava pre súčasných divákov. Podobným spôsobom spracujeme aj hudobné relácie, ktorých je v televíznom archíve dostatok. Napríklad Bratislavské hudobné slávnosti či relácie o ľudovej, dychovej alebo populárnej hudbe. Televízna Jednotka takto v minulosti spracovala napríklad Bratislavskú lýru, a my na Trojke by sme v tomto trende chceli  pokračovať.

Slovenská televízia nakrútila aj za socializmu niekoľko dobrých seriálov. Na ktoré sa môžu tešiť priaznivci Trojky?

Slovenská televízia  produkovala od šesťdesiatych rokov vynikajúce televízne inscenácie a filmy podľa predlôh domácich a zahraničných autorov. Samozrejme, patrili medzi ne aj seriály. Hneď v úvode Trojky sme odvysielali jeden z najúspešnejších – Straty a nálezy. V súčasnosti vysielame Parížskych mohykánov, nedávno mohli diváci sledovať Útek zo zlatej krajiny  a v podvečernom čase denný seriál Obchod so šťastím, v ktorom hral jednu zo svojich posledných televíznych úloh Radek Brzobohatý. No, a samozrejme, ešte plánujeme odvysielať trinásť pokračovaní Mórica Beňovského a ďalšie. Pravdaže, keď sme stavali vysielaciu štruktúru, chceli sme divákom pravidelne prinášať kvalitnú televíznu dramatickú tvorbu. Jej sme vyhradili pondelkový večer, teda akýsi návrat k slávnym bratislavským pondelkom. Uvádzame pravidelne diela popredných autorov v réžii výrazných slovenských osobností. K pôvodnej slovenskej tvorbe postupne pribúdajú aj diela zahraničné. V súčasnosti sa diváci môžu tešiť z návratu vari najúspešnejšieho československého seriálu Nemocnica na okraji mesta. V budúcnosti plánujeme od Českej televízie kúpiť aj ďalšie obľúbené seriály, pravdepodobne z detektívneho žánru.

Aký je to pre vás pocit, keď si môžete po rokoch pozrieť všetky staré filmy, seriály, zábavné relácie... Čo cítite, nostalgiu?

Áno, aj nostalgiu, ale predovšetkým človeka teší pocit, keď si pozriem dokumenty kolegov, alebo aj svoje, a nemusíme sa za ne ani dnes hanbiť. Mnohé z nich predstavujú výrazné osobnosti slovenskej kultúry a je úžasné konštatovať, že ich hodnotu nezmazal čas. A, verte, podobné je to aj pri dramatickej tvorbe, hudbe, zábave, vzdelávacích programoch.

Môžete niečo prezradiť aj o vašom súkromí? Váš manžel je bývalý novinár, a nie obyčajný. Meno Július Gembický bolo zárukou dobrej novinárčiny. Hovoríte spolu o súčasnej úrovni žurnalistiky? Ako sa mu darí? Čím sa zapodieva?

Môj manžel je dnes dôchodca. Som rada, že ste si na neho spomenuli. Súčasnú žurnalistiku hodnotí ako dravejšiu a oceňuje mladých analytikov, čo vidia hlbšie do zázemia politiky a idú po kľúčových problémoch. Uznáva serióznu publicistiku a novinárčinu. Neprestáva sledovať, čo sa u nás deje. A to, či už v tlačených denníkoch alebo na webových stránkach. Nevynechá ani jednu politickú reláciu. Mne je ľúto, že už nekomentuje, lebo jeho názory na politiku boli v minulosti presné a trefné.

Bolo ťažké mať manžela novinára, ktorý bol od rána do večera v práci? A ovplyvňovali ste sa navzájom v názoroch na politiku a spoločenské dianie? Hovoril vám do dramaturgie?

Samozrejme, že sme doma debatovali o novinárčine. Našťastie sme politicky na rovnakej vlne, takže to boli skôr debaty, nie hádky. Vzájomne sme sa dopĺňali a ja som si nikdy netrúfla hodnotiť jeho prácu, myslím teda kriticky. Svoju prácu robil veľmi zodpovedne a jeho niekdajšie komentáre obstoja aj dnes. Kým napíšete dobrý komentár, musíte mať veľmi hlboké znalosti o politickej scéne, aby vaše analýzy a prognózy obstáli – a aby obstáli aj pred tými, ktorých sa kriticky dotýkate. A to je naozaj tvrdá rehoľa. A ak sa pýtate, či manžel kibicoval do mojej dramaturgie – odpoveď je jednoduchá, nikdy.

Čo hovoríte na kvalitu súčasných televíznych seriálov, či už komerčných alebo z RTVS? Bude sa niektorý po rokoch takto reprízovať, ako to robí teraz Trojka? Majú také kvality, ktoré preverí aj čas?

Určite. Pokiaľ hovoríme o RTVS, tak sú to napríklad seriály Kolonáda, Tajné životy, alebo v súčasnosti vysielané Hniezdo. To sú skutočne kvalitné diela, ktoré obstoja témou i spracovaním aj po rokoch. Dotýkajú sa súčasného človeka. Je to veľmi kvalitná scenáristika a dobrá réžia. Pri verejnoprávnej televízii oceňujem tiež nakrúcanie rozprávok. Uznanie si tiež zaslúžia filmy, ktoré RTVS vyrobila v koprodukcii, napríklad Doktor Martin a Mária Terézia. Určite obstoja  aj po rokoch. Komerčné televízie sa celkom nedajú porovnávať s verejnoprávnou, pretože ony žijú z príjmov z reklamy. Čiže musia najprv niečo zarobiť, aby mohli produkovať. Nuž, keď sa mám k tomu vyjadriť – tak to je so striedavým úspechom...  Ale myslím si, že v Markíze Ordinácia v ružovej záhrade nebol zlý televízny seriál. Tiež Búrlivé víno, alebo Chlapi neplačú. Keď prejdem na JOJ, či už historický seriál 1890, alebo aj detektívky považujem za dobré a kvalitné. Potom, samozrejme, medzi tým množstvom, čo sa vyrobí, sa nájdu diela, ktoré zapadnú prachom, odídu do zabudnutia a nezaradia sa medzi vydarené...

Prečo ste sa vlastne dali na dramaturgiu zábavných programov? Ste vtipná, veselá kopa?

Či som vtipná, neviem, ale som optimistka, takže som viac veselá ako smutná. Teda – ako som sa k tej zábave dostala? Študovala som žurnalistiku a už počas štúdia som začala praxovať v Slovenskej televízii. Televízia mi doslova učarovala, tak som tu zostala aj po skončení školy. Zo začiatku ma lákali  dokumentárne filmy. Písala som scenáre a robila som redaktorku. V osemdesiatych rokoch sme začali s kolegom Lacom Bariakom  pripravovať zábavnú publicistiku Stretnutie na želanie. V relácii vystupovali popredné československé osobnosti z kultúry, vedy a športu. Hovorili sme v nej, obrazne povedané, o ich stratách a nálezoch, o ceste k úspechu, o tom, čo ich teší a čo majú v živote radi. Pozvanie do tejto relácie prijali naozaj skvelé osobnosti, na stretnutia s nimi rada spomínam. Žiaľ, mnohí už nie sú medzi nami. Práve na základe tejto relácie som po revolúcii dostala ponuku z redakcie zábavy. A tak som sa stala dramaturgičkou. Prvá požiadavka bola: priprav vedomostný kvíz. Tak som spolu s kolegom Jarom Marešom napísala námet na vtedy megaúspešnú súťaž Globetrotter, ktorú uvádzala Iveta Malachovská. Bola to súťaž o krajinách sveta a hlavnou výhrou bol zájazd od cestovnej kancelárie. Napriek tomu, že som bola dramaturgicky mimoriadne vyťažená, nastala nepríjemná situácia. Ja a niektorí kolegovia (K. Svetková, J. Čorba, V. Repčík, K. Ďurčanská) sme neboli sympatickí vtedajšiemu ústrednému riaditeľovi Slovenskej televízie Jozefovi Darmovi. A tak sme dostali veľmi ponižujúcu výpoveď. Nebolo to nič príjemné, ale nenariekali sme. Oslovila nás totiž Markíza, takže náš „vyhadzov“ nebola žiadna tragédia. V Markíze sa zo mňa stala šéfredaktorka vlastnej tvorby a neskôr riaditeľka vlastnej tvorby.

Spomínate si na nejakú príhodu, ktorá sa stala počas vášho dramaturgovania, pri ktorej sa aj po rokoch pobavíte? 

Tých príhod je veľa, hlavne sa viem pobaviť na trapasoch, ktoré som „vyprodukovala“ sama. Od skomolenia mena účinkujúceho v priamom prenose, cez rôzne drobné prešľapy. Bolo ich dosť. Rada si spomínam na stretnutie s docentom Virsíkom. Pripravovala som reláciu o boji proti fajčeniu. Prišla som k nemu do pracovne a čuduj sa svete – na stole mal tri popolníky! Fajčila som, a tak som sa celkom potešila. Zrazu prišla sekretárka a docenta odvolala k nejakej konzultácii. Keď odchádzal, drzo som sa opýtala: Môže sa tu fajčiť? Odpoveď bola – áno. Tak som si sadla a... nezapálila som si. Na stolíku mal pod sklom zväčšeninu rakoviny jazyka, hrtanu, pľúc... No hrôza! Docent sa vrátil a hovorí: to je zaujímavé, nikto si u mňa nezapáli! Bola to dobrá príučka, pán docent. Od tej chvíle som sa stala nefajčiarkou. Ale milá príhoda sa viaže aj k Milošovi Kopeckému. S kolegom sme sa vybrali do Prahy, kde sme s ním mali dohodnuté stretnutie. Pán Kopecký prišiel, ale nebol v dobrej forme. Vtedy zomrela Laďka Kozderková, známa muzikálová speváčka a herečka a Miloša Kopeckého to veľmi zobralo. Sadol si a začal si objednávať jeden koňak, druhý koňak, tretí koňak... Samozrejme, zaujímavo rozprával, no s kolegom sme sa už potili z toho účtu. Chceli sme to zaplatiť, no pán Kopecký povedal –  ja nie som taký bohatý, aby som bol taký lakomý. A koňaky zaplatil sám.

- - Inzercia - -