Dnes je nedeľa, 25.október 2020, meniny má: Aurel
Čas čítania
7 minutes
Zatiaľ prečítané

Poviedka na pokračovanie časť 1 - Listy od mŕtveho

marec 23, 2020 - 15:00
Nikdy nevidíte do duše toho druhého. A to ani vtedy, keď ide o najbližšieho človeka, s ktorým vás spája láska a spoločne prežité roky.

Listy od mŕtveho

Sen o šťastí sa môže kedykoľvek zmeniť na najhoršiu čiernu moru a vy nepoznáte ani len dôvod svojho nešťastia. „S tragédiou sa dá po čase vyrovnať, ale nedá sa žiť v neistote,“ to sú slová lekárky Evy, ktorá sa ani po rokoch nevie dopátrať pravdy o svojom manželovi. 

Strhla sa zo spánku, celá spotená od hrôzy. Už roky ju prenasledoval ten istý živý sen. Videla v ňom mŕtvolne bledú Andrejovu tvár, ako sa vznáša pod vodnou hladinou. V momente, keď sa nad ňu naklonila, vynorila sa jeho sinavá umrlčia ruka omotaná riasami, ktorá sa ju pokúšala stiahnuť so sebou na bahenné dno. „Už strácam zdravý rozum,“ hrabla si rukou do vlasov a šla si do kúpeľne napustiť pohár vody. Trochu ju prebrala a už zase bola schopná vnímať realitu. Ľahla si do postele, v ktorej už tri roky spávala sama, zažala nočnú lampu a s rukami založenými za hlavou začala premýšľať či skôr spomínať. Pred očami sa jej vynárali osudové udalosti, ktoré prevrátili jej život naruby a ktoré nikdy nepochopila. Pamätá si na ten deň neskorého leta, keď prišla domov z práce a ani sa nestihla prezliecť, zazvonil pri dverách domový zvonček. Keď otvorila, uvidela uslzenú Zuzanu, manželku Andrejovho priateľa Romana. „Evka moja,“ vrhla sa jej vzlykajúc do náručia. „Andy s Romanom sú mŕtvi. Utopili sa na raftingu.“ V prvom momente nechápala, o čom je reč, vedela, že jej muž šiel s kamarátmi, rovnako nadšenými vodákmi na adrenalínovú dovolenku do Bosny, no písal jej deň čo deň a boli to veľmi radostné esemesky. Až neskôr, keď prišla polícia, pochopila, že sa stala tragédia. Ich čln sa v divokých perejach prevrátil, troch sa podarilo zachrániť, no žiaľ, Romanovo telo vyplavila rieka po dvoch dňoch a Andrej zmizol bez stopy. „Nezvestný,“ znel strohý, úradnícky záznam. „Ale čo to je nezvestný? Ani živý ani mŕtvy, čo to má vlastne znamenať? Tisíc otázok a žiadna odpoveď,“ vzdychla si. Mala pocit, akoby žila v nejakom matrixe, v inej dimenzii a nie a nie nájsť cestu späť na zem. Chvíľami Zuzane dokonca závidela. Muža oplakala, pochovala, chodí na jeho hrob spomínať a pomaly sa opäť vracia do života. „Ale čo ja?“ takmer skríkla z pocitu strašnej bolesti a akejsi nespravodlivosti. „Som vdova, alebo čo vlastne som?“ Oči jej zablúdili do zrkadla na toaletnom stolíku. Uvidela svoju strhanú tvár, so stopami sĺz. „Si všetko iné, len nie šťastná žena,“ prihovorila sa zlostne svojmu obrazu. „A tak ti všetci závideli...“

listy_od_mrtveho_1a.jpg

Poviedka na pokračovanie časť 1 - Listy od mŕtveho
Foto: 
shutterstock.com

S Andrejom sa zoznámila v prvom ročníku na vysokej škole. O pätnásť rokov starší úspešný podnikateľ v stavebníctve jej nesmierne imponoval. Bol rozvedený a mal dvanásťročného syna Ondreja. No napriek tomuto záväzku, treba povedať, že nebol len formálny, lebo Andrej svojho syna skutočne miloval, a pomerne výraznému vekovému rozdielu si od počiatku mimoriadne rozumeli. Od prvého okamihu im bolo jasné, že sú obaja naladení na rovnakú vlnovú dĺžku a jeden v druhom našli svoj ideálny protipól. Eva, študentka medicíny, mala napriek svojej mladosti v sebe čosi zrelé a Andrej, ktorý doslova z ničoho vybudoval úspešnú firmu, si aj na prahu štyridsiatky uchoval mladícku túžbu po poznávaní a dobrodružstvách. Ich kamarátstvo čoskoro prerástlo do lásky, a tá vyústila do manželstva. Keď začala chodiť na prednášky a skúšky na novom luxusnom aute, spolužiačky trúsili o nej pohŕdavé poznámky, že je zlatokopka. No nič nebolo vzdialenejšie pravde. Ich láska bola skutočná a čoskoro o nej presvedčili celé svoje okolie. Teda takmer celé. Pochybností sa nikdy nezbavila Viera, Evina svokra. Andrej bol jej jediné dieťa, v ktorom sa doslova videla. Najmä po smrti muža sa stal jediným zmyslom jej života a mnohí tvrdili, že aj za krachom jeho prvého manželstva stála jej neustála snaha „pomáhať“ a „radiť“. Vierino čudáctvo zvýrazňovala aj jej oddanosť náboženstvu, ktorá už prekročila hranicu fanatického mysticizmu. Ľudia na okolí ju poznali ako zachmúrenú, divnú ženu, ktorá sa s nikým nepriatelí, na každého len zazerá a pri pohľade na vysmiatych ľudí len prevracia oči a šomre si popod nos: „Sodoma, Gomora, hnev Pánov na vás. Veď príde deň zúčtovania.“ Vo svojej obývačke, za večne zatiahnutými žalúziami si spravila oltárik, ktorému dominovala popri obrázkoch svätých veľká fotografia jej nebohého muža a večne tam horela svieca. Dúfala, že Andrej po rozvode už bude patriť len jej, prijme jej spôsob života a svoju druhú nevestu nikdy skutočne neprijala. „Čo už taká šťanda môže rozumieť môjmu synovi? Veď je to len bláznivé decko. Mal si vybrať rozumnú a dospelú ženu, takú, aká by sa k nemu hodila.“  Vinila Evu aj za jeho smrť. „Prečo si tam nešla s ním?“ vyrútila sa na ňu, keď sa dozvedela o nešťastí. „Poriadna žena nenechá svojho muža ísť samého a sprevádza ho aj na kraj sveta.“ Nechápala, ako môže existovať manželstvo na báze slobody. Nie v zmysle promiskuity, ale že jeden druhého rešpektujú, ponechávajú si priestor na vlastné záľuby a veria si. Nevedela im odpustiť ani to, že ani po rokoch manželstva ešte stále nemajú deti. Kým Eva študovala, tak im ako-tak dala pokoj, no len čo spromovala, mala to na tanieri vždy, keď sa stretli. Márne jej syn vysvetľoval, že majú čas, Eva si chce urobiť atestáciu, chcú pochodiť svet a napokon jedného vnuka už má, s pochopením sa u nej nikdy nestretli. K šťastiu ho ani nepotrebovali. Užívali si jeden druhého a realizovali svoje sny.

Andrejovou vášňou bol rafting. Miloval divoké vody a výzvy, ktoré prinášali. Rok čo rok v auguste sa s partiou kamarátov vydávali na cesty po svete a vychutnávali si adrenalín spenených perejí. Ona mu to dopriala. Púšťala ho bez akýchkoľvek obáv, vedela, že tú pánsku jazdu proste potrebuje.

Nikdy sa o neho nebála. „Nikdy?“ Občas sa prichytila pri vtieravej myšlienke, ktorá ju celé tie roky prenasledovala. Stále častejšie si pripomínala ich posledné lúčenie. Videla ho, ako stál pri dverách a v očiach mal čosi, čo nevedela definovať, ale bolo to čosi, čo ju stále znepokojovalo. Akoby sa práve tam skrývala odpoveď na to, čo sa vlastne stalo, ale ona to nevedela prečítať...

Do rána už nezažmúrila oka. Cítila takmer úľavu, keď sa o šiestej rozoznel budík a mala dôvod vstať. Prehodila si cez seba ľahký župan, zapla kávovar a vošla do kúpeľne. „Bože, veď sa ma pacienti zľaknú,“ zhrozila sa, keď uvidela vačky pod očami napuchnutými od plaču. „Musím s tým niečo urobiť, nech si len pacoši nemyslia, že sa ich obvoďáčka dala na pitie,“ trpko sa usmiala a vložila do mrazničky dve kávové lyžičky, osvedčený mamin recept, ako sa zbaviť opuchov pod očami.

Správa o tragédii sa v mestečku rozšírila ako blesk a ani po troch rokoch na ňu ľudia nezabudli. Nezvestný muž pani doktorky, známy a vplyvný podnikateľ, vzrušoval ich fantáziu a vyvolával rôzne konšpiračné dohady. Šepkalo sa všeličo. K Eve sa doniesli informácie, že ho ktosi videl v Chorvátsku počas letnej dovolenky, že si zmenil meno aj identitu a žije tam s akousi inou ženou, iní zas svätoväte tvrdili, že preniesol svoj majetok do daňových rajov a užíva si majetok a občas sa vyskytla aj správa, že bol zapletený s mafiou a skončil zaliaty do betónu v neďalekej priehrade. Eva nad týmito klebetami vždy len mávla rukou. Nevšímala si ich. Vedela, že Andrej by ju kvôli inej nikdy neopustil, a že jeho podnikateľské aktivity s nejakou nekalou činnosťou nikdy nemali nič do činenia. Vedela, že za Andrejovým nešťastím stojí buď tragická udalosť, alebo čosi, čo je oveľa komplikovanejšie, na čo sa nenašlo vysvetlenie. Ktovie, či sa vôbec niekedy nájde,“ rezignovane si naliala horúcu, voňavú kávu do šálky a rozložila pred zrkadlom šminky. Kofeín a mejkap z nej spravili celkom inú osobu. Predtým, než zavrela za sebou vchodové dvere, sa spokojne pozrela do zrkadla a povzbudivo sa na seba usmiala. „Je to dobré. Nebudem sa predsa pochovávať za živa.“ 

Prešla chodbou čakárne do svojej ambulancie. Hoci do začiatku ordinačných hodín chýbalo ešte pätnásť minút, bola plne obsadená kýchajúcimi, smrkajúcimi ľuďmi. „Hotová Sodoma Gomora,“ zacitovala v duchu svoju svokru, ktorú už celé mesiace nevidela. Nedokázala si vysvetliť, prečo si na ňu tak nečakane spomenula, veď sa ňou takmer nikdy nezaoberala. Vtom pocítila, ako sa na ňu z davu upiera pohľad dvoch pichľavých očí.

„Viera?“ priam neveriacky vyslovila jej meno. Mamou ju nikdy nenazvala, nedokázala to, a tak sa dohodli, že si budú tykať. „Čo ja vari nemôžem ochorieť? Čo som iná ako ostatní?“ zareagovala podráždene.

„No dobre, ale prečo si mi nezavolala, že sa zle cítiš, mohla som prísť k tebe domov a nemusela si sedieť v preplnenej čakárni...“

„Načo by som ťa volala? Načo by si chodila tam, kde ťa netreba?“ Odvrkla jej so srdečnosťou sebe vlastnou a zahniezdila sa na sedadle, akoby jej dávala najavo, že nestojí ani o prednostné ošetrenie. „Ako chceš. Pokojne si tu seď a čakaj, kým prídeš na rad,“ mykla plecom Eva a pobrala sa do ambulancie prichystať sa na nápor pacientov. Keď vstúpila dnu Viera a celkom neosobným hlasom sa posťažovala na zdravotné problémy, vyšetrila ju s profesionálnym odstupom a podala do rúk recept. „Bože, to ma naozaj až tak nenávidí?“ Vzdychla s pocitom bezmocnosti.

„Už len jeden,“ takmer veselo zahlásila sestrička, keď nazrela do čakárne. „Chvalabohu,“ pozrela Eva na hodinky. „Veď o desať minút končíme.“ Bola už unavená na smrť. V ordinácii sa vystriedali desiatky chorých ľudí. Chrípkové obdobie vždy brala ako božie dopustenie. „Nechápem, prečo sa nedajú očkovať? Škodia sami sebe a aj iným. Chrípku považujú za banálnu vec, pritom môže mať fatálne následky. Ale ako im to vysvetlím?“  Vedela, že to nie je v jej moci. Vakcína nebola zadarmo a ľudia obracali v rukách každé euro. „Dobrý deň, pani doktorka,“ vytrhol ju z myšlienok neznámy hlas. Vo dverách stál vysoký svalnatý muž s takmer detským úsmevom na tvári, ktorý kontrastoval s jeho vyšportovanou postavou a trochu predčasne prešedivenými vlasmi. „Marek, Marek Tanáč,“ podával jej ruku. „A čo vás trápi?“ premerala si ho nedôverčivo. „Vírus to asi nebude.“

„Kdeže,“ mávol rukou.Som zdravý ako buk. Len som vám priniesol toto,“ podával jej zdravotnú dokumentáciu. Telocvikár Marek prišiel na základnú školu len minulý mesiac, a tak sa v miestnych pomeroch ešte nevyznal. „Nečakal som takú mladú a peknú doktorku,“ zalaškoval, ale v hĺbke hlasu bolo cítiť úprimný obdiv. „Čo robíte večer? Hľadám niekoho, kto by ma oboznámil s okolím.“  „No dovoľte,“ pobúrene sa ohradila. „Prepáčte,“ zarazil sa. „Myslel som... nevedel som, že ste vydatá. Vyzeráte taká mladá, takmer ako študentka,  praktikantka,“ zamotával sa do slov. „No tak nič, tak pozdravujte manžela.“ Zhrozená sestrička ho takmer vystrčila z dvier.

Pokračovanie nabudúce

- - Inzercia - -