Dnes je utorok, 22.september 2020, meniny má: Móric
Čas čítania
3 minutes
Zatiaľ prečítané

Skutočný príbeh - Dlhá cesta za šťastím

marec 23, 2020 - 20:00
S Denisou sme boli odjakživa tí najbližší kamaráti. Narodili sme sa v jeden deň a navyše naše mamy boli veľmi dobré kamarátky, a keďže sme bývali v blízkom susedstve, delili sme sa o hračky, pieskovisko a dokonca sme mali spoločného psa.

Dlhá cesta za šťastím

To, že občas bol aj zdrojom konfliktov, nemusím dodávať. No treba povedať, že tých nedorozumení zas nebolo tak veľa, skôr naopak. Tým, že sme boli neustále spolu, vzniklo medzi nami akési súrodenecké puto, priam ako u dvojičiek. Pravdepodobne tá blízkosť, aká panuje len medzi bratom a sestrou, spôsobila, že medzi nami nikdy nepreskočila nijaká iskra.

Práve naopak. V čase dospievania, obaja sme študovali na gymnáziu, sme sa jeden druhému spovedali zo svojich prvých lások, túžob, sklamaní. Skrátka, vedeli sme o sebe úplne všetko.

Po maturite šla Denisa študovať na pedagogickú fakultu, ja na poľnohospodársku univerzitu. No obaja sme študovali v tom istom meste, a samozrejme, naše kontakty sa nepretrhli. Stále sme boli nerozluční a pred priateľmi sme zo žartu tvrdili, že sme dvojvaječné dvojičky. No nič netrvá večne a my sme obaja vedeli, že po promóciách sa naše cesty rozídu. Možno aj navždy...  Ja som sa chystal do Anglicka, a hoci som rodičom tvrdil, že len na čas, dúfal som že navždy, no a Denisa chystala svadbu. S Ferom, mojím spolužiakom z krúžku, tvorili pár už dva roky a viem, že ona bola neho naozaj zamilovaná. Fero bol čosi ako alfa samec a všetky dievčatá mu nadbiehali. No on si vybral práve Denisku. Veľmi som jej to prial. Mrzelo ma, že sa nezúčastním na ich svadbe, mal som byť svedok, ale ja som už mal vo vrecku pracovnú zmluvu z Londýna a cestoval som o pár dní.

V cudzom svete

Londýn a život v ňom ma doslova pohltil. Domov som nechodil, s rodičmi sme komunikovali len prostredníctvom telefónov a tie boli také súkromné, že o Denise v nich nepadlo ani slovo. Po roku som si predĺžil pracovnú zmluvu a keď som stretol Rebeku, mal som pocit, že Veľká Británia sa už stane mojím domovom navždy. Rebeka bola nádherná. Pochádzala z Nigérie a vyzerala ako dokonalá ebenová socha bohyne. No nepútala ma k nej len jej fyzická krása, ale aj akési tajomno, ktoré som nikdy nevedel rozlúštiť, no bolo to veľmi príťažlivé. Rozhodol som sa, že práve ona sa stane mojou ženou. Na moje nadšenie Rebeka súhlasila. Pozval som rodičov, aby sa zoznámili. Návšteva prebehla dosť rozpačito a chladne. Moji rodičia sú veľmi konzervatívni a neboli nadšení, že sa žením so ženou z inej, pre nich neznámej kultúry. „Len aby si nedopadol ako chuderka Deniska,“ povedala mama len tak mimochodom pri odchode na letisku. Na moju dosť vydesenú otázku, „čo je s Denisou“, len mávla rukou s tým, že sa jej o tom ani nechce hovoriť. Ihneď som sa snažil skontaktovať so svojou kamarátkou, ale na sociálnych sieťach nebolo po nej ani stopy a nikto z našich bývalých spoločných priateľov o nej nič nevedel. Bol som presvedčený, že Fero nevydržal dlho plniť manželský sľub vernosti a Denisa sa niekde utápa žiaľom. „Žiaľ, to sa stáva,“ hovoril som si sám pre seba a nielen hovoril. O pár mesiacov som to prežil aj sám. Rebeka ma opustila bez dlhého vysvetľovania, s tým, že žiadna svadba sa konať nebude, lebo ona sa zamilovala do svojho kolegu z práce a medzi nami je koniec.

Nečakané stretnutie

Ako bez duše som sa túlal ulicami veľkomesta, keď sa tu odrazu vynorila predo mnou známa silueta. „Deniska,“ skríkol som, no vzápätí mi napadlo, že je to len nejaká chiméra vyvolaná halucináciou. Žena sa však obzrela. Zhodila nákupné tašky a vrhla sa mi do náručia. Bola to naozaj ona. Moja kamarátka, moje nerozlučné „dvojča“ Deniska. Síce trochu pochudnutá a bledá, ale ona.

Behom pár hodín mi porozprávala, čo sa vlastne stalo. K svadbe s Ferom ani nedošlo. Dva týždne pred ňou ho zaistila polícia a obvinila z prechovávania zakázaných fotiek a šírenia detskej prostitúcie. Žiaľ, tento hnus, ktorým si privyrábal na svoj nákladný životný štýl, mu aj dokázali a odsúdili ho na desať rokov natvrdo. Otrasená Denisa, ktorá sa nevedela spamätať z hrôzy, koho si to vlastne chcela zobrať za manžela, sa hneď, len čo to bolo možné, zbalila a odišla do Londýna. Našla si tu dobré miesto ako au pair vo veľmi dobrej rodine. Je zaujímavé, že bola vlastne v Londýne mojou „susedou“ už vyše  roka, no nikdy sme sa nestretli. Až teraz, keď sa skončil môj vzťah s Rebekou. Bral som to ako znamenie osudu. Navyše, nakoniec preskočila medzi nami aj tá povestná iskra, ktorá meškala dvadsaťpäť rokov. Áno, budeme sa brať. Moji aj jej rodičia sú nadšení a pripravujú svadbu. Ich radosť je o to väčšia, že sme sa obaja rozhodli pre návrat na Slovensko, kde sme si už obaja našli dobrú prácu. Všetko je teda tak, ako má byť. Našli sme spoločnú cestu ku šťastiu, aj keď s trochu väčšou okľukou.

Jaro M., Nitra

- - Inzercia - -