Dnes je nedeľa, 27.september 2020, meniny má: Cyprián
Čas čítania
7 minutes
Zatiaľ prečítané

Poviedka na pokračovanie časť 6 - Listy od mŕtveho

marec 28, 2020 - 15:00
Eva celú svoju pozornosť sústredila na prípravu cesty do Bosny, kde, ako je presvedčená, nájde stopy k rozlúšteniu záhady jej nezvestného muža.

V srdci máš miesto pre inú

Pomoc pri pátraní jej prisľúbil aj Tóno, Andrejov najbližší kamarát, a ona to s nadšením prijala. Menej nadšená je Tónova žena Erika, v ktorej sa prebudila žiarlivosť a nedôvera voči dobrým úmyslom jej manžela.

Vianočné stromčeky zaplnili kontajnerové stojiská a vytvárali tam bizarné zátišia, symbolizujúce, že „čas radosti a veselosti“ sa práve skončil a nasledujú všedné dni. Na Evu to však nepôsobilo nijako depresívne, skôr naopak. Bola rada, že je už po sviatkoch a život sa zas vráti do svojich normálnych koľají. Kedysi Vianoce skutočne milovala, no za ostatné tri roky ich doslova len pretrpela. Tie prvé, ktoré prišli po tom strašnom lete, strávila s rodičmi a sestrou, no bolo to horšie ako zlé. Všetci okolo nej sa snažili byť veselí a sústavne ju povzbudzovali, aby nestrácala nádej a zostala silná. No ona za ich hranou veselosťou vycítila rozpaky z toho, že nevedeli, ako sa k nej majú správať a tá strojená atmosféra ju celkom položila. Ďalšie sviatky už radšej trávila sama. Vyhovovalo jej, že si môže slobodne poplakať, bez obáv, že tým niekomu naruší sviatočnú pohodu, nemusí sa hrať na hrdinku a môže sa pokojne oddávať svojim náladám.

Tie tohtoročné nepreplakala nad Andrejovou fotografiou. Odhodlanie mať svoj život opäť pod kontrolou ju úplne prebralo z letargie a smútok vystriedala pevná viera, že sa jej to naozaj podarí.

Spomenula si na Tóna a premkla ju vlna vďačnosti nad jeho ochotou pomôcť jej, hoci sama to prianie ani nevyslovila.

.......

„To nemyslíš vážne,“ zasyčala Erika za Tónovým chrbtom, ktorý práve četoval s nejakými ľuďmi chystajúcimi sa v lete na Neretvu. „Čo je, čo sa deje?“ pozrel na ženu s vyľakaným výrazom v tvári, akoby ho práve prichytila pri listovaní stránok detskej pornografie. „Máš v hlave aj niečo iné ako ju?“ V Erikinom hlase sa miešal hnev a plač. „Niekedy mám pocit, že ma ani nevnímaš, že úplne zabúdaš na to, že aj ja som ešte tu.“

„Nedramatizuj, nezabúdam,“ snažil sa ju utešiť. „To sa bohužiaľ nedá,“ zašomral si sám pre seba. „Umrela by som, keby si ma opustil,“ vrhla sa mu do náručia. „Nie som predsa blbý,“ zmohol sa na nie príliš romantické vyznanie a chlácholivo ju potľapkal po pleci, no bolo to viac priateľské ako vrúcne. Tóno si v záchvatoch úprimnosti uvedomoval, že Evin obraz sa mu čoraz častejšie zjavuje v mysli a vôbec nie v súvislosti s Andrejom. No považoval to za čosi celkom nevinné. „Veď aj štatistiky hovoria, že takmer každý druhý chlap v zrelom veku, aj keď žije v spokojnom manželstve, občas podľahne pokušeniu. Väčšinou ide len o psychickú  neveru, nie fyzickú, ktorá by mohla mať fatálne následky. Tak čo, trochu si pofantazírujem a potom sa vrátim do reality,“ utešoval sám seba.

Erika si len zhlboka vzdychla, akoby svojou ženskou intuíciou dokázala prečítať jeho myšlienkové pochody. Vedela, že ich manželstvo nie je práve dokonalé. Už roky v ňom chýbala telesná intimita. Uťala ju ona sama. Po prechode pribrala takmer dvadsať kíl, pripadala si veľmi nepríťažlivá  a doslova rezignovala na svoje ženstvo. Sex jej už pripadal priam nevkusný a nevhodný pre ženu na prahu päťdesiatky, a tak sa dobrovoľne vysťahovala z manželskej spálne a po odchode chlapcov na internát si ustlala v detskej izbe. „Chrápeš,“ lakonicky odpovedala Tónovi na jeho nechápavé prečo. Párkrát sa ju pokúšal prehovoriť, ale zakaždým ho odmietla. Napokon si obaja zvykli. Občas ju prepadla mučivá myšlienka, ako to on rieši, ale v duchu sa utešovala, že možno zájde do bordelu. Prostitútka, za ktorú si zaplatí, sa jej zdala byť menšou hrozbou ako milenka, do ktorej by sa zaľúbil.

On si z ich súrodeneckého vzťahu dokázal dokonca uťahovať. Pamätá sa, ako raz na veľmi veselej párty, kde alkohol tiekol prúdom a preberali sa aj šteklivé témy z manželských spální, ju chytil okolo pliec a vyhlásil: „My s mojím najlepším kamarátom Erikom sme si už po tých rokoch tak veľmi blízki, že už ani nemôžeme spolu spať. Veď by sa to už dalo pokladať za incest.“

Ona sa síce trochu začervenala, ale všetci naokolo sa ohromne bavili a dlhoročné manželské páry sa priznali, že u nich je to tiež podobné. Tak sa upokojila, že je to predsa normálne. No Eva v nej prebudila žiarlivosť. Neomylne vytušila, že táto žena by mohla predstavovať problém... „Tej ceste  musím zabrániť za každú cenu,“ vytýčila si v duchu svoj cieľ. Obrátila sa k mužovi, chcela mu ešte čosi povedať, ale ten už upieral zrak na monitor a ruky mu behali po klávesniciach. Mykla plecom a mlčky odišla do kuchyne.

......

Marek prežíval sviatky ako v tom najkrajšom sne, ktorý ho vrátil do láskou naplneného detstva. Akurát si s mamou vymenili svoje úlohy. To on bol tým režisérom, ktorý sa staral, aby nič nechýbalo, aby si čo najviac užili vzájomnú blízkosť. Mama sa však nechcela dať len obskakovať. Upiekla mu jeho obľúbený makový závin, no on si všimol, že aj táto pomerne nenáročná aktivita ju nesmierne vyčerpala.

„Mami, prosím ťa, ty len seď, oddychuj a ja sa o všetko postarám,“ usádzal ju starostlivo zabalenú v teplej deke k televízoru, kde sústavne bežali rozprávky jeho detstva. „No veď no, so starým človekom je len oštara,“ nešťastne vzdychala, ale vďačne sa pohodlne usadila a vzala si šálku s horúcim čajom.

Po vianočnej večeri, ktorú prichystal Marek, za jej slovnej asistencie si rozbalili darčeky. Bol dojatý, keď rozbalil ten svoj. Našiel v ňom ručne upletený šál, s čiapkou a rukavicami. „Nevedela som, synček, čo by ti urobilo radosť, vieš, ja už do obchodov nechodím, tak som len tak, po domácky, veď hádam sa ti zíde...“ povedala placho, akoby sa ospravedlňovala za skromný darček. „Nikdy som nič krajšie nemal. Ďakujem mami,“ vyhŕklo mu zo srdca. Chcel dodať, že si to na seba hneď oblečie, keď pôjdu na polnočnú. Ale zháčil sa. Uvedomil si, že pre jeho mamu by cesta na omšu a samotná bohoslužba bola priveľmi náročná a s hranou veselosťou dodal: „A vieš čo, tohto roku si pozrieme polnočnú z telky. Bude priamy prenos rovno z Vatikánu, to akoby nám požehnával rovno pápež.“ Mlčky prikývla.

Po sviatkoch Troch kráľov bola nedeľa a končili sa školské prázdniny. Marek bol teda nútený odviezť mamu späť do sanatória. Rozhodol sa požičať si auto od Alenky, ktorá bola veľmi ústretová a poskytla mu ho na celé sviatky. „Tvoja mama je chorá a jeden nikdy nevie,“ priam sršala empatiou. No tentoraz trvala na tom, že pôjde s nimi. „Cesty sú zlé, mohli by ste ešte uviaznuť kdesi v záveji.“ Logicky argumentovala. „A veď ja sa s tvojou mamou ani nepoznám,“ dodala s trochou výčitky v hlase, narážajúc tak na to, že Marek odmietol pozvanie jej rodičov na návštevu, s tým, že mama sa na to necíti. Marek síce nechápal dôvod, prečo by Alenka musela poznať jeho mamu, veď má mnoho kamarátov, ktorí ju nepoznajú, ale nič nenamietal. No len čo vyrazili, pochopil, že Alenka to zblíženie zobrala naozaj zostra. Trvala na tom, že bude sedieť na zadnom sedadle pri starej panej a robiť jej spoločnosť. Marek, ktorý sa za volantom musel plne sústrediť na cestu, len občas čosi zachytil z Alenkinho monológu, ktorý sem-tam prerušila niečím, čo pokladala za očarujúci dievčenský smiech. Starenku „bavila“ rôznymi veselými príhodami, ktoré prežila s jej synom a ktoré kreatívne prifarbila. „No asi mám alzheimera,“ priznal si bezmocne, keďže väčšinu z nich si nevedel vybaviť.  Stará pani si synove rozpaky všimla. Alenku vnímala s úsmevom na tvári a s privretými očami, keďže po jej slovnej tiráde sa cítila byť naozaj unavená.

Zastali pred sanatóriom a Marek nástojil na tom, aby Alena zostala v aute, že matku pôjde odprevadiť sám. Namrzene si teda presadla na predné sedadlo a pustila rádio. Prišli na prah liečebne, kde chytil maminu tvár do dlaní a dal jej pusu. Ona sa na neho s láskou zahľadela a povedala: „Je to dobré dievča, ale cestu k tvojmu srdcu si nenašlo. Tam je miesto pre inú.“ Boli to posledné slová, ktoré od svojej mamy počul.

.........

Vo štvrtok si v zborovni našiel v mobile tri neprijaté hovory. S nepríjemnou predtuchou zavolal späť a z vedenia sanatória mu oznámili, že jeho mamu museli previezť do popradskej nemocnice s ťažkým obojstranným zápalom pľúc. Utekal na prvý autobus, ani nepočkal na koniec vyučovania.

Ležala na áre s kyslíkovým prístrojom, biela tak, že až splývala s nemocničným lôžkom. Oči mala zavreté, nevnímala, len hruď sa jej ťažko dvíhala. Sadol si k nej na posteľ, zobral jej ruku do dlaní a s plačom vyhŕkol: „Ľúbim ťa, mami, prosím, zostaň pri mne.“ Obrátila k nemu tvár. Usmiala sa očami, v ktorých sa zračila nesmierna láska a úľava, že je pri nej. Snažila sa nadvihnúť ruku, aby ho pohladila. No tá jej bezmocne klesla a napokon tíško vydýchla.

Marek sa rozplakal ako malé dieťa. Kŕč plaču mu prechádzal celým telom a keď vošiel lekár, pozrel na bezvládne telo a súcitne povedal: „Prijmite moju úprimnú sústrasť“, klesol na kolená vedľa postele, kde ležala jeho mŕtva matka a nevedel sa utíšiť.

Pohreb bol skromný. Nemali nijakých príbuzných, tak ju na poslednej ceste odprevádzali len Marekovi kolegovia zo školy. Po jeho boku stála Alenka, celá v čiernom. Na hlave mala klobúk s čiernym tylovým závojom a vyzerala dosť teatrálne. Stála tam mlčky, so sklonenou hlavou, no v mysli jej vírila len jediná myšlienka. „Ples je už o dva týždne. Určite nebude chcieť ísť a to už mám aj šaty. Panebože, to nemohla vydržať tých pár dní? Prvý raz som mohla ísť aj s partnerom a nebyť tam len ako piate koleso na voze. Vždy mi niekto musí pokaziť niečo, na čo sa ja teším... To je strašne nespravodlivé.“

Pokračovanie v budúcom čísle

- - Inzercia - -