Dnes je utorok, 29.september 2020, meniny má: Michal, Michaela
Čas čítania
4 minutes
Zatiaľ prečítané

Skutočný príbeh – V labyrinte citov

marec 28, 2020 - 08:00
Lucka sedela za stolom a mlčky miešala lyžičkou už studený čaj. Pri jej nohách sa váľala kabelka s lekárskou správou, ktorá zmietla celý jej doterajší život ako cunami. „Gravidita,“ stálo tam čierne na bielom.

Skutočný príbeh – V  labyrinte citov

Vedela, že toto jedno jediné slovíčko ju pripravilo o všetko. O mamu, sestry, bratrancov, starých rodičov... „Keď budeš niečo potrebovať, choď za Jankom,“  zneli jej v ušiach slová mamy, ktorými ju pred dvomi rokmi vyprevádzala z malej dediny na východnom Slovensku do Bratislavy na vysokoškolský internát. Potešilo ju to. Uja Janka, manžela maminej sestry Editky mala vždy veľmi rada. Vyrastala s jeho synmi, svojimi bratrancami, a ujo im vedel spraviť vždy super program. Vodil ich na túry, na huby, opekali si slaninu na ohni. To, že bude mať v ďalekom a cudzom svete blízku dušu jej dodávalo odvahu. „No tak vitaj moja v tomto veľkom meste,“ privinul ju do náručia na stanici. Pomohol jej na internát, vysvetlil kde a čo, trochu ju zorientoval v bludisku ulíc a navrhol jej, že kým si nenájde kamarátov, môžu občas spolu zájsť do kina. Lucka nadšene súhlasila.

Zblíženie

zblizenie.jpg

Skutočný príbeh – Zblíženie
Foto: 
shutterstock.com

Jano sa o neter vzorne staral, a tak Lucka ani nepociťovala samotu a vlastne ani potrebu nadväzovať mimoriadne priateľské vzťahy so spolužiakmi. Vždy bola dosť plachá a utiahnutá a len ťažko nadväzovala kontakty s okolím. Zašli spolu nielen do kina, ale aj do divadla a na večere do nóbl reštaurácii. Lucka počas návštev doma  chválila uja do nebies. Mama bola spokojná, len jej sestra Edita svojim neomylným ženským inštinktom vycítila čosi, čo sa ani neodvážila pomenovať. Vzápätí sa za tie hriešne myšlienky zahriakla a sama pred sebou sa zahanbila. A zatiaľ čo na východe Slovenska si dve blízke rodiny nažívali v najväčšej harmónii a spokojnosti, v Bratislave sa schyľovalo k dráme.

Hriešne city

Lucka, ktorej otec umrel v útlom veku, bola očarená, že odrazu má uja Jana len pre seba a nedelí sa o jeho pozornosť so setrami a bratrancami. Ten si zas pre zmenu jedného dňa uvedomil, že už to nie je to malé dievčatko, ktorému sa snažil nahradiť otca, ale dvadsaťročná mladá žena a nesmierne príťažlivá. Keď si prvýkrát uvedomil, že jeho vzťah k Lucke prekročil rámec príbuzenskej náklonnosti, vyľakal sa. Opil sa do nemoty a pár dní sa jej úzkostlivo vyhýbal. Ona ho však kontaktovala a stretnutiu sa vyhnúť nedalo. „Prepáč,“ ozval sa dosť rozpačitým hlasom a pohľadom zabodnutým do zeme, „vieš, bude lepšie, ak sa nebudeme istý čas stretávať. Som len chlap a cítim k tebe niečo, čo by som rozhodne cítiť nemal.“ Lucke sa rozžiarili oči zvláštnym svetlom. Dievčina odchovaná na románoch z červenej knižnice sa práve vžila do úlohy romantickej hrdinky zakázanej melodramatickej lásky. Nemohol si to nevšimnúť a bolo to silnejšie ako jeho vôľa odolať. A tak sa začala deštruktívna láska, ktorá sa nemohla skončiť inak ako katastrofou.

Hra na schovávačku

Po čase odzneli výčitky svedomia a zostala len vášeň umocnená pôvabom zakázaného. V Bratislave žili spolu takmer ako muž a žena, no domov na východ chodili každý zvlášť a snažili sa kamuflovať skutočnosť ako sa len dalo. Spočiatku sa im to aj celkom darilo. Nikto nič netušil, teda až na Editu, Janovu manželku, ktorá si na mužovom správaní predsa len všimla zmeny. Na jej otázky, či sa niečo deje, odpovedal namrzene alebo ich jednoducho odignoroval s poznámkou, že jej už asi hrabe. Lucka chodila domov veselá a doslova žiarila. Keď sa jej bratranec Milan spýtal, či si tam našla frajera, zasvietili jej oči a pritlmeným hlasom povedala: „Mám, a čudoval by si sa...“ Táto nebezpečná hra s ohňom ju jednoducho bavila čím ďalej, tým viac a prehlbovala u nej zamilovanosť. Cítila sa byť výnimočná, celkom iná ako jej spolužiačky, ktoré randili s rovesníkmi. Jano pomaly triezvel. Začal rozmýšľať o tom, že sa vráti domov na východ, nájde si tam nejakú, aj keď menej platenú prácu a Lucka to, samozrejme, pochopí. Veď ona bude predsa chcieť ostať v Bratislave, neštuduje zbytočne...

Krutá realita

To, že sa niečo s jej telom deje, vedela už dva mesiace. Toľko jej trvalo, kým sa konečne odhodlala ísť k lekárovi. Keď jej potvrdil, čo vlastne už v podvedomí vedela, zrútil sa jej celý svet. Odrazu si bola vedomá toho, čo sa stane. Vedela, že jej to nikdy doma neodpustia, že bude čiernou ovcou rodiny, za ktorú sa budú všetci hanbiť.  Vedela, že je tu možnosť interrupcie, ale tú odmietala.  Ani nie tak preto, že bola vychovaná v prísnej viere, s tým by sa ešte dokázala vyrovnať. Ona sa Janovho dieťatka nedokázala vzdať. Láska k obom bola oveľa silnejšia ako pocit viny k rodine a predovšetkým výčitky svedomia voči tete Edite a bratrancom. Vedela, že sa vrhá do ohňa, ale napokon do tej pahreby vkročila.

Čo má byť, sa stane

Jano sa zachoval chlapsky. Vzal vinu na seba a postavil sa tvárou v tvár príbuzným a povedal všetko. Skutočne všetko. Aj to, že ho to síce veľmi mrzí a nikdy si to neprestane vyčítať, ale že Lucku jednoducho ľúbi. Svoju ženu a deti poprosil, že ak mu to už nedokážu odpustiť, tak nech sa s tým dokážu aspoň vyrovnať. „Strať sa mi z očí. Navždy,“ precedila pomedzi zuby Edita a vlastne to vyslovila za všetkých. Za svoje deti, svoju sestru, Luckinu matku, za celú rodinu. Jano mlčky prikývol. Vzal Lucku so sklopenou hlavou za ruku a odišli. Viac sa už nikdy nevrátili.

Po rozvode a narodení syna Martinka odišli kamsi na Nový Zéland, kde si on našiel prácu a kde dúfali, že sa im podarí začať život od nuly. No pred rokom Jano utrpel pracovný úraz a jeho následkom podľahol. Lucka ho pochovala v cudzej zemi, kde dodnes žije so synom a denne sa prebúdza s trpkým poznaním, že domov sa vrátiť nemôže...

Jana L.


- - Inzercia - -