Dnes je utorok, 29.september 2020, meniny má: Michal, Michaela
Čas čítania
2 minutes
Zatiaľ prečítané

Skutočný príbeh - Najkrajší dar

marec 30, 2020 - 08:00
„Marek k nám príde na sviatky“, skonštatoval len tak mimochodom môj muž, práve keď som miesila cesto na medovníky.

Najkrajší dar

„V nijakom prípade,“ odvrkla som a ruka v ceste mi doslova stŕpla. „Príde, pozval som ho,“ povedal a zapol si správy. Už som ho poznala natoľko, aby som vedela, že ďalšia debata nemá zmysel.

„Bože, ako mi to mohol urobiť,“ slzy sa mi nahnali do očí a príprava medovníkov doslova zhorkla. Niežeby som niečo mala proti jeho synovcovi Marekovi a aj som s ním súcitila, ale predsa. Boli sme ešte mladé manželstvo a ja som túžila osláviť Vianoce len s ním a s našou malou ročnou dcérkou. Marek, nech bol akokoľvek milý, bol predsa len cudzí element. „Asi som sebecká,“ ozvalo sa vo mne svedomie.

Marek bol synom Jankovho o pätnásť rokov staršieho brata. Žili v meste vzdialenom od nás stovky kilometrov, v dome ich rodičov, ktorých už dávnejšie pochovali. Aj kvôli vzdialenosti sme sa často nestretávali, čo si Janko v poslednom čase dosť vyčítal. Pred očami sa mi zjavil ten strašný augustový deň, keď u nás zazvonil telefón a akýsi človek oznámil, že Jankov brat zahynul s manželkou pri autonehode, keď sa vracali domov z Chorvátska. Marek s nimi nebol. Na pohrebe sa držal statočne. No neskôr, keď už všetci odišli, sa rozplakal v náručí môjho muža. Boli sme jediní, koho ešte mal. V septembri Marek nastúpil na vysokú a môj muž bol s ním v pravidelnom kontakte. Mňa zamestnávala malá, vtedy len niekoľkomesačná dcérka. Vedela som, že Marek k nám patrí a je odo mňa maximálne egoistické odmietať jeho prítomnosť pri vianočnom stromčeku, ale aj tak, bolo to čosi, čo nabúralo moje predstavy o rodinnej idyle. Samozrejme, že som už neprotestovala, tvárila som sa, že súhlasím.

Štedrý deň

Marek prišiel z internátu ráno. Hoci som ho privítala s úsmevom, asi zo mňa cítil niečo negatívne, lebo bol v značných rozpakoch. Spolu s mužom ozdobovali  stromček v obývačke a ja som sa venovala príprave večere a baleniu darčekov. Samozrejme, aj pre Mareka. Keď sme sedeli pri stole a naberala som mu kapustnicu, posunul svoj tanier k naberačke tak nesmelo, až ma zabolelo pri srdci. Síce už mal osemnásť, úradne bol dospelý, ale v očiach mal bolesť osirelého dieťaťa, ktoré odrazu nikam nepatrí. Cítila som na krajíčku plač. Našťastie Janko preklenul  konverzáciou tento moment, a tak sme sa dostali až k rozbaľovaniu darčekov.

Po večeri „chlapi“ odišli na polnočnú, ja som uložila malú a upratala kuchyňu. Keď sa vrátili, ešte sme chvíľu zostali v obývačke pri televíznom programe. Odrazu sa Marek postavil, prišiel ku mne a ticho povedal: „Ďakujem“. V tej chvíli som sa rozplakala a zaliala ma vlna šťastia, ale aj zahanbenia. Marek bol mojím najkrajším darčekom, aký som si len vedela predstaviť a takmer som ho odmietla. Dotkol sa čohosi nesmierne citlivého v mojom srdci a podarilo sa mu prebudiť vo mne moje lepšie ja. Pochopila som, že nie je nič dôležitejšie ako ľudskosť a pomoc tým, čo to najviac potrebujú.

Marek sa stal súčasťou našej rodiny, akýmsi dospelým synom, len o pár rokov mladším ako sme my dvaja. S veľkou hrdosťou sme sa zúčastnili jeho promócie a už nám predstavil aj dievčinu, ktorú by si chcel vziať za manželkou. Veľmi mu záležalo na tom, čo si onej myslím. A bolo na ňom vidieť veľkú úľavu, keď som mu ju úprimne odsúhlasila. Chystáme teda svadbu a možno sa už krátko po tridsiatke stanem šťastnou „babkou“.

- - Inzercia - -