Dnes je utorok, 29.september 2020, meniny má: Michal, Michaela
Čas čítania
8 minutes
Zatiaľ prečítané

Poviedka na pokračovanie časť 8 - Listy od mŕtveho

marec 30, 2020 - 15:00
Priateľský vzťah sa Eve a Tónovi akosi vymkol z rúk a prerástol do mileneckého, čo situáciu veľmi skomplikovalo.

Zmarené plány

Zatiaľ čo mladá lekárka ignoruje pohoršené pohľady, Tóno musí čeliť ťažkej dileme. Splní svoj sľub, ktorý berie aj ako povinnosť voči nezvestnému kamarátovi, alebo si zachráni pohodlie domáceho zázemia?

„Blázna zo seba robiť nenechám,“ jačala Erika a mávala Tónovi pred očami akýmisi papiermi. Ten v neblahej, no veľmi presnej predtuche toho, čo príde, sa  čo najhlbšie zaboril do sedačky, zúfalo túžiac splynúť s jej dezénom. „Áno, mám nejaké tie roky a kilá navyše, ale to neznamená, že som hluchá, slepá a sprostá a ty si môžeš robiť, čo chceš. Nenechám sa viac urážať debilnými narážkami a súcitnými pohľadmi. Tu máš, dúfam, že vieš, čo to znamená a aké to bude mať dôsledky,“ hodila na stôl hárky papiera. Tóno sa za nimi načiahol. Dlhé minúty čítal vetu za vetou, akoby nebol schopný pochopiť ich význam. „Nepreháňaš? To predsa nemôžeš myslieť vážne.“ Ozval sa spýtavo. „Chceš zahodiť toľké roky nášho života kvôli nejakým blbým klebetám?“ V jeho hlase sa ozval prosebný, kajúcny tón. „Trápnym klebetám?“ Pozrela na neho s výrazom nezmieriteľného sudcu. „Ty si fakt navyše ešte aj zbabelý hajzel. Tie zamilované esemesky, ktoré som našla v tvojom mobile, jej vypisoval kto? Stará Janušková z tretieho poschodia? Buď aspoň chlap a povedz pravdu.“ V jeho tvári sa zjavil pohoršený výraz. „Naozaj si klesla tak hlboko a pozerala si môj mobil? Neverím. Ako si mohla klesnúť až na takú úbohú úroveň?“

„Nie je to o nič ponižujúcejšie ako to, čo si robil ty,“ uškrnula sa. „Čo myslíš, ako som sa asi cítila, keď som ťa videla, ako s tým prekliatym telefónom chodíš aj do sprchy, na záchod a v noci si ho dávaš pod vankúš? Naozaj máš pocit, že si bol až taký nenápadný, že mi mohlo uniknúť, že sa správaš ako pubertiak?   No dosť bolo srandy. Prejdeme k faktom,“ sadla si oproti nemu. „Tak teda takto. Toto tu,“ ďobla prstom do papierov, „je, ako si už iste pochopil, žiadosť o rozvod. Máš len dve možnosti. Buď tú krásavicu necháš tak, prerušíš s ňou akékoľvek kontakty, samozrejme o nejakej ceste do Bosny nemôže byť ani reč, alebo skončíme my. Iné riešenie neexistuje. Dúfam, že ti nemusím pripomínať, že dom, firma a všetko, čo máme, zostane mne, keďže mi to nechal môj nebohý prvý muž a ty odídeš s igelitkou, tak ako si prišiel. A nie, nebudem taká láskavá a nenechám ťa vo firme ako riaditeľa, ani keby som ju mala predať.“

Tóno sa pod kadenciou jej slov doslova zošúveril a vyzeral ako sivá kôpka nešťastia. „Dobre, priznávam, bol to taký úlet, stáva sa to mnohým, kvôli tomu ešte nemusíš takto hysterčiť.“

„To nebol žiaden úlet, kamarát, nezľahčuj to. Kvôli nejakému úletu by som dokázala privrieť oko, napokon, tak ako veľakrát. Ale ty si sa tentoraz regulárne zamiloval. Nemôžem sa tváriť, že sa nič nedeje a len tak nečinne pozerať, ako sa to medzi vami prehlbuje. Bolí to, ver mi a radšej to useknem teraz, ako žiť s touto bolesťou a skončiť na antidepresívach. Takže, vyber si. To je moje posledné slovo.“ Vstala a nechala ho samého v obývačke.

Na druhý deň ráno Tóno zavolal do firmy, že si berie dva dni voľna a neželá si, aby ho ktokoľvek kontaktoval v akejkoľvek veci. Odišiel na chatu do Starého Smokovca. Celé dni sa túlal po lesných chodníčkoch a premýšľal. Bola to ťažká dilema. Na jednej strane Eva, ten jej krehký pôvab, ktorým sa mu úplne dostala  pod kožu a nevedel myslieť na nič iné ako na ňu. Na druhej zas Erika, synovia a život, ktorý spolu budovali celé desaťročia. Zmáhala ho túžba začať nový život po boku ženy, ktorú skutočne miluje, no na druhej strane sa ozývali výčitky svedomia, že by to bolo príliš sebecké.

Keď sa na tretí deň vrátil domov, ani sa nevyzul a nezobliekol, hneď si sadol za počítač a napísal Eve  mail:

Moja najdrahšia.

Žiaľ, nemám inú možnosť len ťa požiadať, aby si na mňa zabudla. Nemôžeme sa viac stretávať, kontaktovať a hoci mi je veľmi ľúto, nemôžem ťa sprevádzať na ceste do Bosny. Sympatie, ktoré som voči tebe prechovával, prerástli z mojej strany do lásky a ja som svoje city už nevedel mať ďalej pod kontrolou. Viem, že som ublížil tak tebe ako aj mojej žene a je mi naozaj mizerne, keď vidím, akú spúšť po sebe zanechávam. Je mi naozaj ťažko, ale nevidím iné východisko. Verím, že to časom pochopíš a prijmeš. Tóno

........

„Tak, to už bol posledný,“ s neskrývanou radosťou zvolala sestrička, keď pozrela do prázdnej čakárne. „Takže končíme, aj tak sme dosť nadsluhovali,“ skonštatovala Eva pri pohľade na hodiny. Ukazovali pol šiestej, ordinačné hodiny mali len do piatej, ale toto premenlivé aprílové počasie bolo priam živnou pôdou pre rôzne virózy a pacientov v posledných dňoch značne pribudlo. „Môžem už odísť? Na šiestu som sa objednala ku kaderníčke,“ spýtala sa sestrička. „Vy ešte nejdete pani doktorka?“

„O chvíľu už pôjdem aj ja, ešte si niečo vybavím, ale vy už choďte,“  odvetila Eva, odpila si zo studenej kávy a otvorila na počítači súkromnú poštu. Na vrchu svietila neprečítaná správa od Tóna. Otvorila ju, neveriacky prečítala a keď jej došiel jej obsah, prišlo jej priam fyzicky zle. Zbledla ako hárok papiera. „Stalo sa niečo?“ Zvolala sestrička vyľakane, keď sa na ňu pozrela. „Nie, nič sa nedeje,“ šepla Eva dosť nepresvedčivo. „Donesiem vám pohár vody, nemám niekoho zavolať? Nie, budem v poriadku,“ odvetila, ale v hlase už bolo cítiť plač. „Choďte, prosím vás, chcem byť sama, to je súkromné.“ Sestrička zaváhala s rukou na kľučke. Obávala sa nechať ju v takomto stave, videla, že je veľmi rozrušená, no na druhej strane poznala Evu, že sa nikomu s ničím nezveruje, všetko si necháva len sama pre seba. „Keby ste predsa len niečo potrebovali, zavolajte mi.“

„Dobre, zavolám.“

Keď sa za ňou zabuchli dvere, Eva sa bezmocne rozplakala. Slzy jej tiekli po tvári, rozmazávali špirálu, no ona ich nechala tiecť, ani si ich nestierala. Dúfala, že vyplavia z jej duše všetku bolesť a pochybnosti, ktoré sa tam nazhromaždili. Keď sa spamätala, za oknami bola už tma. Podišla k umývadlu, umyla si tvár, nasadila slnečné okuliare, aby skryla pred zvedavcami uplakané oči a vyšla na ulicu. Túlala sa bezcieľne mestom, až ju kroky zaviedli do lesoparku. Tam sa cítila v bezpečí, keďže o tomto čase bol doslova vyľudnený. Bezmocne sa zviezla na lavičku a zírala do prázdna...

........

„Pekne vítam, pán učiteľ, ale nevyzúvajte, taká vzácna návšteva,“ švitorila pani Báziková okolo Mareka. Ten dosť okúňavo vstúpil do izby, kde na stole bol prestretý slávnostný čajový servis z poľských trhov a trónila na ňom domáca, už na pohľad lákavá bábovka. Vymódená Alenka sa doširoka usmievala za matkiným chrbtom. Usmial sa aj pán poslanec, čo nebývalo u neho zvykom. Podal mu tak chlapsky ruku a potľapkal ho priateľsky po pleci. Marek si sadol, nechal si naliať čaj a rozpačito vytiahol z aktovky papiere. List vlastníctva a iné potrebné dokumenty k predaju bytu. „No, ale veď nebudeme hneď pracovať,“ prívetivo ho zahriakol. Debata pri stole viazla. Prebrali sa všetky možné nezáväzné témy, ženy si povzdychali nad smrťou Marekovej matky, pani Báziková dokonca skonštatovala, že to bola vzácna žena, hoci sa s ňou nikdy nestretla. Napokon, po dlhšom, trápnom tichu vyzval pán poslanec Mareka, aby ho nasledoval do pracovne. „Nóóó, zaujímavé,“ uznanlivo pokýval hlavou Bázik pri pohľade do dokumentov. „Byt je síce malometrážny, ale v hlavnom meste a v zaujímavej časti. Ak chceš,“  žoviálne prešiel do jednostranného tykania, „môžem sa dohodnúť s nejakou inštitúciou a vymeniť ho za lukratívny pozemok pod Tatrami. Stavebný, samozrejme.“ Marek sa ohradil, že nemá záujem o nijaký pozemok, ale potrebuje peniaze, zdôveril sa so svojím plánom odísť na dlhší čas do sveta. „Mladý muž,“ prísne na neho pozrel pán Bázik. „Lenže Alenka je naša jediná dcéra a jej miesto je tu, pri nás.“ Marek sa zháčil. Nedokázal pochopiť, čo s tým má Alenka spoločné. Po chvíli pán poslanec pochopil z Marekových rozpačitých slov, že Alenka nezohráva v jeho životných plánoch nijakú úlohu. Nesmierne ho to popudilo. Vzal papiere a doslova ich šmaril po Marekovi. „Vážený, v takom prípade bude naozaj najlepšie, ak z nášho mesta odídete čo najďalej a na čo najdlhšie. Najlepšie by bolo natrvalo. Tu vám ruže určite nepokvitnú. Viete, kde sú dvere,“ dodal arogantne.

Alenka s mamou nechápavo hľadeli za náhlivo odchádzajúcim mladým mužom. „Nechaj to tak,“ objal dcéru okolo pliec otec. „Ten zmrd si ťa vôbec nezaslúžil.“ Alenkine oči sa zaplavili slzami smútku a sklamania.

..........

Z domu Bázikovcov vyšiel Marek ako obarený. Nedokázal pochopiť, čím tak veľmi pána poslanca urazil. Medzi svojím kolegiálnym kamarátstvom s Alenkou a urazeným hnevom jej otca nevidel nijakú logickú súvislosť. Nemal ani tušenie, aké plány sa spriadali v rodine pána poslanca a vôbec nechápal, akú úlohu v nich prisúdili jemu. On mal svedomie absolútne čisté. Svojej kolegyni nikdy ani len náznakom nenaznačil, že by ich priateľstvo mohlo prerásť v nejaký vážnejší vzťah. Napokon, na niečo podobné sa rozhodne necítil.

Zamyslený vošiel do tichého lesoparku, susediaceho s vilovou štvrťou. Vzduch voňal prebúdzajúcou sa prírodou a on trochu pookrial. Asi v polovici zazrel v šere na lavičke schúlenú osobu. Podišiel bližšie a vykríkol: „Preboha, pani doktorka, čo tu robíte potme a sama?“ Zdvihla k nemu ubolenú tvár. Pohľad na ňu ho vydesil. Prisadol si k nej a chytil ju za ruku. Už sa ďalej neovládla. Prítomnosť tohto muža, ktorý bol v mestečku rovnakým cudzincom ako ona, v nej uvoľnila všetky zábrany a doslova sa mu vyplakala z celej svojej bolesti. „Nie som síce adekvátna náhrada,“ ozval sa po chvíli, „o Neretve som nikdy nepočul a ten kraj absolútne nepoznám, ale rád vás budem na tej ceste sprevádzať. Ak už nebudem na nič užitočný, tak vám aspoň budem nosiť batožinu.“ Pokúšal sa zľahčiť ťaživú atmosféru. „To v žiadnom prípade nemôžem prijať,“ namietla. „Prečo nie, veď aj tak mám v pláne odísť na dlhšie, a takto bude mať moja cesta aspoň konkrétny cieľ a zmysel. Nemusíte mi odpovedať hneď,“ podal jej svoju vizitku. „Pokojne si to premyslite a potom mi dáte vedieť. Záleží len na vás, či to bude áno, alebo nie.“ Pomohol jej vstať a odprevadil ju k domovým dverám.

Pokračovanie nabudúce

- - Inzercia - -