Dnes je streda, 28.október 2020, meniny má: Dobromila
Čas čítania
7 minutes
Zatiaľ prečítané

Poviedka na pokračovanie časť 13 - Listy od mŕtveho

apríl 04, 2020 - 15:00
Eva je po návrate domov takmer sústavne konfrontovaná so šokujúcimi udalosťami, ktoré vrhajú na nezvestného Andreja tieň podozrenia zo zločinu. Nevyhne sa ani domovej prehliadke, pri ktorej policajti zaistia osobné veci jej manžela. Predvolali ju aj na vypočúvanie, kde jej dali najavo, že jej muža dávajú do súvisu z vraždou podnikateľa Jána Ribenského. Eva túto myšlienku úplne odmieta...

Žila som s vrahom?

Kráčala popri novinovom stánku a do očí jej udrela titulná strana jedného z bulvárnych plátkov, z ktorej sa na ňu dívala tvár už roky mŕtvej obete a nad ňou obrovský titulok: „Poslali ho na smrť priatelia?“ Mala čo robiť, aby nezvrieskla a nezutekala. „Bože, to je už naozaj na zbláznenie,“ hovorila si v duchu a bola hrdá na seba, že sa jej podarilo zachovať chladnú tvár, hoci mala pocit, že sa všetci okoloidúci na ňu dívajú. Marek doma pred ňou skrýval noviny a ak sa len dalo, robil všetko pre to, aby nepozerala ani správy. No prívalu informácií sa aj tak nevyhla. Špekulácie o tom, kto asi stojí za brutálnym koncom Ribenského, boli pre novinárov doslova žatvou. Takmer denne prinášali srdcervúce správy o osude tejto nešťastnej rodiny. Nedá sa povedať, že by neboli založené na objektívnych faktoch. Po tom, ako zmizol, sa jeho žena nervovo zrútila. Čoraz častejšie hľadala útechu v alkohole a pokúsila sa o samovraždu. Doma vo vani ju s podrezanými žilami našiel ich jediný, vtedy deväťročný syn Mirko. Vydesený chlapec zavolal záchranku, ktorá odviezla mamu do nemocnice a odtiaľ rovno do psychiatrického ústavu, kde je dodnes. Z toho šoku sa nespamätala. Síce prežila, ale zmenila sa na živú mŕtvolu, ktorá nikoho nespoznáva a keď ju navštívili policajti, či by nemohla podať nejaké informácie, len nezrozumiteľne bľabotala čosi v zmysle, že príde trest Boží a napokon sa tak rozrušila, až musel zasiahnuť ošetrujúci lekár. Mirka okamžite zobrala sociálka a umiestnila ho v detskom domove, kde si získal povesť utiahnutého chlapca, na tvári ktorého nikdy nikto nevidel čo len náznak úsmevu.

„Je to strašná tragédia, ale poznala si vôbec tú rodinu?“ Spýtal sa Marek Evy. „Marí sa mi, že raz som ich stretla,“ hrabla si rukou do vlasov a snažila sa vybaviť si spomienku, ktorú dávno ako úplne nepodstatnú vypustila z hlavy. „Bolo to na jednom plese podnikateľov, v Tatranskej Štrbe. Myslím, že tam mi ich Andrej predstavil. Ribanský pôsobil na mňa ako príliš sebavedomý tupec, ktorého ambície a mienka o sebe vysoko presahovali jeho skutočné mentálne schopnosti a jeho žena bola taká utiahnutá puťka, doslova visiaca na svojom mužovi. Z celej jej bytosti vyžarovala nesmierna oddanosť a nadšene prikyvovala každému slovu, ktoré vypustil z úst. Síce o mŕtvych len dobre, ale rozhodne to nebol typ, ktorý by mi stál za to, aby som o ňom dlhšie premýšľala.“

„Stretával sa s tvojím mužom aj potom, alebo ho aspoň niekedy doma spomínal?“ Pokračoval Marek v snahe zistiť čo možno najviac.

„Ježiši, ty si už horší ako tí policajti v Poprade,“ podráždene mu odvrkla

„Prepáč, ja ťa nechcem vypočúvať, len chcem vedieť, či sa naozaj máš prečo trápiť, alebo či len nerobíš z komára poriadne obézneho somára.“

„Nie,“ zavrtela hlavou. „Nepamätám sa.“ Odrazu sa zarazila a Marek sa na ňu spýtavo pozrel. „Čosi mi predsa len napadlo,“ dodala celkom ticho, akoby so strachom. „Vtedy, pred tými siedmimi rokmi, keď zmizol a vyhlásili po ňom pátranie, prišiel Andrej domov so sinavou tvárou. Nebola s ním reč a čo ma najviac udivilo, sám si doma otvoril koňak, opil sa a spal na gauči. Bol ku mne až nevrlý. Pýtala som sa, čo sa deje, no on len odvrkol, nech mu dám pokoj, že mňa sa to netýka. Viac som sa nevypytovala. Nie som predsa stíhačka a potom som už na tú príhodu úplne zabudla. No teraz, keď nad tým premýšľam a dávam si to do súvoslostí...“ Nedopovedala. Roztriasla sa na celom tele a keď ju Marek objal, rozplakala sa v jeho náručí. „Desí ma, že Tóno z ničoho nič utiekol,“ vzlykala mu na ramene. „Zmizol ako gáfor, bez slovka vysvetlenia, len s tým záhadným odkazom v esemeske. Hľadá ho už aj Interpol a to naozaj nie je vtip. Boli si s Andrejom najbližší, tak niečo v tom predsa len musí byť.“

...........

Eva opäť sedela v kancelárii vyšetrovateľa a priam neveriacky zírala na predložené dokumenty, obsahujúce ich majetkové záznamy. „To hádam ani je možné,“ mrmlala si vyvedená z miery. „Kde by sme toho toľko asi nabrali?“ Vedela, že netrú biedu a že sú celkom za vodou, no absolútne netušila, koľko toho v skutočnosti vlastnia. O tom, že sú vlastníci lukratívnych pozemkov a v takom rozsahu, nemala ani šajnu.

„Pani Tibenská, vy ste naozaj nemali nijakú vedomosť o skutočnej výške vášho majetku?“ Pýtal sa nadporučík Michalica, ktorý už sám nevedel, či a do akej miery má tejto žene veriť. Na jednej strane mu pripadala celkom dôveryhodná, no na druhej, bolo by vôbec možné, že by sa jej muž doma nezveril, nedal jej nijaké bližšie informácie a hlavne inštrukcie, pre prípad, že by sa mu niečo stalo? Veď podnikatelia, ktorí aj počas krízy mali obrovské príjmy a darilo sa im, museli počítať so všetkým.

„Pozrite sa,“ povedala krotko. „Ja som lekárka. Do finančných aktivít svojho muža som nikdy nevidela a ani som sa o ne nezaujímala. Bola to výlučne jeho vec, veď ani on mi nehovoril do toho, ako mám liečiť svojich pacientov. Andrej je nezvestný už štyri roky a hoci sa ešte neskončilo pátranie....“ Nedokázala tu na tomto oficiálnom mieste vysloviť slovo mŕtvy. „No skrátka,“ pokračovala so zlomeným hlasom, „nijaké dedičské konanie neprebehlo. Nemám odkiaľ vedieť o skutočnom stave jeho majetku.“

Nadporučík len pokýval hlavou. „Tak, teraz to už viete, pani Tibenská, ale zdá sa, že vám to veľkú radosť neurobilo.“

„To ste teda uhádli,“ poznamenala dosť ironicky. „Myslíte, že sa môžem tešiť z nejakých parciel, ktoré, ako mi sústavne naznačujete, sú poznačené krvou?“ Intuitívne cítil, že hovorí pravdu. No on potreboval predovšetkým fakty.  „Je mi naozaj ľúto, ale musím  pokračovať,“ v jeho hlase bolo cítiť až neprofesionálny súcit. „Vyšetrovaním sme zistili, že tie pozemky nakupoval váš manžel spoločne s pánom Antonom Jurským, po ktorom je vyhlásené pátranie. Nákup sprostredkoval bývalý poslanec Bázik a nebohý Ján Ribenský. Skutočne ste nikdy nič o týchto prevodoch nepočuli, poprípade ste sa s týmito spomínanými neboli v častejšom, čo i len čisto v spoločenskom kontakte?“

„A teraz akože čo chcete počuť?“ Pozrela na neho priam bojovne. „Áno, s Tónom Jurským som spávala a milovala som ho. Chcete počuť detaily? Spýtajte sa mojej svokry, tá vám bude vedieť o tom rozprávať celé hodiny, dobrovoľne a rada...“

„Vaše milostné eskapády ma vôbec nezaujímajú,“ povedal prísne, ale v duchu si pomyslel, že by sa predsa len rád čo-to dozvedel o súkromí tejto naozaj krásnej ženy. „Ja potrebujem len ozrejmiť všetky relevantné fakty, ktoré by objasnili tento prípad.“  

Eva sa napila vody, aby sa trochu upokojila. „Poslanca Bázika, teda pardón, bývalého poslanca osobne nepoznám. Netušila som, že môj muž má s ním nejaké obchodné kontakty. A Ribanský? S ním som sa stretla len raz, v spoločnosti na plese. Predstavili nás, ale to je všetko, čo o ňom viem.“  

Michalica si čosi zapísal a vstal zo stoličky, aby jej podal ruku, na znak toho, že dnešné vypočúvanie ukončuje. „Platí to, čo vždy, ak by ste si na niečo spomenuli...“

„Pravdaže, pán nadporučík,“ ubezpečila ho Eva a s neskrývanou úľavou sa pobrala na odchod. No len čo opustila budovu a vyšla na ulicu, opäť na ňu zaľahla ťažoba...

..........

Tóno bol na úteku, Andrej nezvestný, Ribanský mŕtvy a Bázik sedel vo vyšetrovacej väzbe. Hlavou rodiny sa teda stala pani Báziková, a tá sa veľmi razantne rozhodla očistiť meno svojho muža. Kadiaľ chodila, tadiaľ trúsila poznámky, v ktorých obviňovala Tibenského s Jurským a samozrejme nezabudla dodať: „Určite má v tom prsty aj tá ich krásavica, ktorá ich oboch obšťastňovala. Tá podarená trojica to všetko spískala.“ Žalovala sa na všetky strany. „A teraz si to má odskákať chudák môj muž. Ale Božie mlyny melú spravodlivo...“ Ubezpečovala všetkých naokolo, že pravda sa napokon ukáže a Bázikovi, čistému ako ľalia, sa budú musieť všetci ospravedlniť.

Atmosféra v mestečku hustla a pre Evu už bola priam nedýchateľná. „Marek,“ prihovorila sa v jeden daždivý večer partnerovi. „Ja už nevládzem. Nebudem čakať, až ma to všetko úplne položí. Ja vlastne už ani neviem, čo si mám o tom všetkom myslieť. Mal v tom Andrej prsty, alebo nie? Zmizol naozaj len nejakou nešťastnou náhodou, alebo je za tým čosi viac? Hlava mi hovorí jedno a srdce druhé. Strašne ma to ubíja. Rozhodla som sa. Obrátim sa na úrady, predložím všetky dôkazy a buď ho vyhlásia za mŕtveho, alebo ma s ním rozvedú v jeho neprítomnosti. Takto to ďalej nejde. Potom, ak súhlasíš, odsťahujeme sa niekam ďaleko, preč z tohto miesta a začneme nanovo, za čistým stolom. Čo bolo, bolo, ale sentiment je prepych, ktorý si nemôžem už dovoliť, lebo by ma to stálo prinajmenšom zdravý rozum, ak nie aj život. Neviem, kde je pravda, asi sa to ani nedozviem, no neviem sa zmieriť s myšlienkou, čo keď som žila s vrahom a vôbec som o tom ani len netušila. Akoby sa naplnili tie zlovestné slová z Tónovej esemesky a listu, vraj od Andreja, ktorý mi však do schránky určite pohodila Viera – že nič nie je také, ako sa na prvý pohľad zdá...“

Marek sa načiahol za jej rukou a uprene je pozrel do očí. „Máš pravdu, Evi, bude to najlepšie riešenie. Veď nás tu nič nedrží, tak načo sa zbytočne trápiť a niesť na svojich pleciach hriechy iného...“

Pokračovanie v budúcom čísle

- - Inzercia - -