Dnes je pondelok, 28.september 2020, meniny má: Václav
Čas čítania
7 minutes
Zatiaľ prečítané

Poviedka na pokračovanie časť 14 - Listy od mŕtveho

apríl 05, 2020 - 15:00
Eva, ktorá si bola takmer istá Andrejovou bezúhonnosťou a rýdzim charakterom, odrazu začína pochybovať o nevine svojho muža. Informácie, ktoré sa vynorili v súvislosti s vraždou podnikateľa Ribenského, začali smerovať k nemu.

Dieťa dvoch otcov

Sedela v kancelárii advokáta doktora Lysického a nervózne žmolila v rukách papierový obrúsok. „Len pokoj, pani Tibenská,“ snažil sa ju uchlácholiť. „Zdá sa, že máte v rukách naozaj silné argumenty, aby súd mohol vyhlásiť vášho manžela za mŕtveho, no musíte sa pripraviť na to, že to bude beh na dlhé trate. Musia sa dodržať všetky potrebné formality, iste chápete, že nejde o maličkosť.“ Mlčky prikývla. „Súd musí zverejniť verejnú vyhlášku a počkať rok, či sa náhodou neozve niekto, kto by o vašom manželovi mal nejaké informácie. Vy ste si teda naozaj istá, že už nežije?

„Som, určite na deväťdesiatdeväť percent je mŕtvy. Veď som preboha bola pri jeho hrobe a hovorila s človekom, ktorý ho pochoval.“

„Áno, to znie veľmi presvedčivo, ale predsa len jedno percento pochybností máte. Smiem vedieť prečo?“

„To je taká blbosť,“ mávla rukou. „Intriga mojej svokry, ktorá sa nevie zmieriť s tým, že Andreja už niet. Bol to jej jediný syn a keďže nemáme deti, nemôže nájsť útechu ani u vnúčat.

„Áno, chápem, ale predsa len mi o tom povedzte niečo bližšie. Viete, v takýchto prípadoch môže niekedy aj úplná banalita prípad buď riadne zamotať, alebo naopak urýchliť jeho objasnenie.“

„No, dobre,“ dosť neochotne súhlasila. „Ale naozaj si budete myslieť, že mi buď preskočilo, alebo sa po nociach zaoberám špiritizmom.“

„Len skúste, viete, ja som si tu už vypočul toľko neuveriteľných historiek, že nejaká ducharina ma určite nezaskočí,“ posmelil ju s úsmevom.

Eva si zhlboka vzdychla, zakliesnila ruky jednu do druhej a bez toho, aby advokátovi venovala čo len pohľad, mu porozprávala o listoch, ktoré si nachádzala v schránke. „Viete,“ hrabla si rukou do vlasov, „bolo to priam absurdné. List prišiel vždy, keď som sa odhodlala na niečo, čo súviselo s pátraním po Andrejovi, čo by mohlo objasniť jeho zmiznutie. Niekedy som mala taký nepríjemný pocit, akoby celý čas bol tam niekde nablízku, akoby vedel o každom mojom kroku, sledoval ma a reagoval na moje konanie. Chvíľami som už bola úplne paranoická.“

„A našli ste nejaké racionálne vysvetlenie?“  Prisunul si stoličku bližšie, podoprel rukou tvár a bolo vidieť, že ho rozprávanie skutočne zaujalo.

Našla, síce len jedno, ale mám pocit, že je nepriestrelné. Verím, že mi ich hádže svokra. Podľa mňa je duševne chorá, zavrela sa do svojho sveta, v ktorom Andrej samozrejme žije a nikam neodišiel, a takto sa snaží o svojej pravde presvedčiť aj mňa.“ 

„Logické to je,“ pripustil doktor, „len ako vysvetlíte fakt, že to písmo aj vy sama spoznávate ako písmo vášho muža?“

„Nad tým som rozmýšľala aj ja,“ prikývla, ale aj to si viem zdôvodniť. Viete, svokra bola učiteľkou, učila na prvom stupni a veľmi dobre pozná rôzne nuansy písanej abecedy.“

„To by vysvetľovalo mnohé,“ pokýval zamyslene hlavou. „No nič,“ vstal a prešiel sa k oknu. „Jediné, čo môžeme v tejto chvíli urobiť, je, že napíšeme žiadosť na príslušný súd návrh o začatí konania vyhlásiť vášho manžela Andreja Tibenského za mŕtveho. Dôkazy máme, a myslím, že naozaj relevantné. Ak by svokra naozaj namietala, myslím, že by sme mohli dať posúdiť jej psychický stav, a tým by bola vec vyriešená. No musíte počítať aj s tým, že by mohli nastať určité komplikácie. Viete, ak zmiznutie vášho manžela nejako súvisí s tou vraždou, ktorú teraz vyšetrujú, tak by to veci stavalo do úplne iného svetla. V tom prípade by sa naozaj nedalo vylúčiť, že žije a skrýva sa kdesi pod zmenenou identitou. Ale k tomu snáď nedôjde,“ dodal, len aby ju upokojil, hoci si nebol celkom istý, či nie je vo veci práve toto. „Hlavu hore, pani Tibenská, urobili ste rozhodný krok k vyriešeniu vašej naozaj neľahkej situácie. Teraz to už bude len otázka času.“

...........

 

Cestou domov sa priam vznášala, taký obrovský kameň jej spadol zo srdca. „Už nech sa stane, čo sa stane, niečo sa predsa len stane a aj to najmenšie niečo je lepšie ako nič,“  chválila v duchu seba samu. V predsieni zhodila zo seba kabát a v kuchyni si naliala pohár minerálky. Len čo ju vypila, zdvihol sa jej žalúdok. Ledva dobehla na záchod a nahla sa nad misu, celú ju vyvrátila. „Bože, chytila som od pacientov črevnú chrípku?“ Sadla si celá vysilená do kresla. Vtom si uvedomila, že žalúdočné  problémy má už takmer tri týždne, Pomaly jej svitalo. „Ako dlho som nemala menštruáciu? Mesiac či dokonca dva? V tej hektike mi to akosi uniklo. A to si hovorím lekárka,“ vysmiala sa sama sebe.

Keď si trochu oddýchla, zašla do najbližšej lekárne a kúpila si tehotenský test. „Nechám to na ráno, vtedy sú výsledky najpresnejšie.“

Marek mal pocit, že je ako vymenená. Celý večer sa len akosi neprítomne usmievala, väčšinou mlčala a keď jej položil nejakú konkrétnu otázku, väčšinou dostal odpoveď: „Čo si sa to pýtal, zlato?“ Pochopil, že nemá zmysel pokúšať sa o rozhovor, rozumnú odpoveď z nej aj tak nevymámi.

Ráno sa zobudila sama od seba ešte predtým, než zazvonil budík. Vbehla do kúpeľne aj s tehotenským testom. Potom ho položila opatrne na policu a zaprisahala sa, že sa naň nepozrie, kým si neumyje zuby. Zdržala sa však dlhšie, keďže sa jej opäť skrútil žalúdok a musela na toaletu. Test zobrala do rúk so zatvorenými očami. Pomaly ich roztvárala a... „Dve čiarky,“ šepla takmer s posvätnou úctou. Ledva sa dočkala kým sa Marek prebudí.

Dobré ráno, ty si už hore?“ pozdravil so zívnutím. „Áno, my sme už hore,“ zachichotala sa. Marek na ňu nechápavo pozrel. „Dobre si počul, my,“ jedným prstom posunula k nemu tehotenský test ležiaci na stole. Chvíľu mu trvalo, kým pochopil, no keď mu došlo, čo mu práve oznámila, v očiach sa mu zjavili slzy, kľakol si k nej a hlavu si zaboril do jej lona. „Evi, my budeme rodičia...“ takmer vzlykal od radosti. Bola dojatá, takto rozcíteného ho ešte nikdy nevidela. „A prosím, vydáš sa za mňa?“ zašepkal jej kdesi do lakťa, keďže sa na ňu neodvážil ani len pozrieť.

„S najväčšou radosťou, Marek,“ láskyplne ho hladila po vlasoch. „Vydám, len čo to bude možné,“ dodala vážne. Tá veta ich opäť vrátila do reality.

Len čo prišla do ambulancie, ešte predtým, než prijala prvého pacienta, zavolala advokátovi Lysickému a vyžiadala si u neho termín na popoludnie. „Vyskytli sa nejaké nové fakty, pani Tibenská?“ vypytoval sa dosť prekvapene, veď od jej poslednej návštevy uplynulo len 24 hodín. „Áno, pán doktor,“ prisvedčila. „Nové a veľmi závažné. V poriadku, tak vás čakám o sedemnástej. Môže byť?“ „Určite prídem.“

Informácie, ktoré sa dozvedela v kancelárii právnika ju rozhodne nepotešili. „Vašu žiadosť na návrh o súdne vyhlásenie za mŕtveho som podal ešte včera, aby sme nestrácali čas. V takomto prípade nemôžete súbežne žiadať aj o rozvod s nezvestným, teda neprítomným partnerom, minimálne by to bolo dosť neštandardné. A keby aj, v jednom aj v druhom prípade by sa proces ukončil až po narodení dieťaťa, otcom ktorého bude podľa zákona váš manžel.“

Pozrela na neho celá zhrozená.

„Áno, chápem, že je to absurdné, ale paragraf nepustí. Podľa zákona o rodine, ak sa dieťa narodí do tristo dní po zániku existujúceho manželstva, považuje sa za otca muž, ktorý bol zákonitým manželom počas počatia. V prípade, že bude vyhlásený za mŕtveho, vaše manželstvo skončí až dňom rozhodnutia súdu o jeho smrti a chápete, že tak či tak už bude vaše dieťa na svete a v rodnom liste bude mať v kolonke otca Andreja Tibenského.“

„A niečo by sa predsa len nedalo?“ pozrela na neho so zúfalou prosbou.

„Je mi ľúto, nedalo. Paragrafy s takýmito špeciálnymi prípadmi nerátajú. Výnimky neexistujú.“

Marek ju našiel celú rozrušenú a znechutenú. Keď mu vyrozprávala, čo sa dozvedela u právnika, len pokrútil hlavou a vecne dodal: „S tým sme museli počítať. Ale predsa to na našej situácii nič nemení, len si počkáme, až to všetko prebehne aj právne. V momente, keď budeš slobodná, vystrojíme veľkú svadbu a náš syn, alebo dcéra nám pred oltárom ponesie obrúčky. No povedz, nebude to krásne? Na tie najlepšie veci sa predsa len oplatí čakať.“ Objal ju a zoširoka sa na ňu usmial, aby situáciu aspoň trochu odľahčil.

Vymkla sa mu z náručia a nešťastne podotkla: „Ty nechápeš, ako sa cítim. Andrej je už päť rokov mŕtvy. Zahynul v Bosne a napriek tomu od neho ešte stále dostávam listy a teraz navyše čakám jeho dieťa, teda aspoň podľa našich zákonov. Veď to je ako scenár na nejaký béčkový psychotriler, to sa predsa nedá zvládnuť so zdravým rozumom.“

„Ale chápem, rozumiem ti, je to naozaj viac ako absurdné. Ibaže...“

„Ibaže čo?“ zdvihla k nemu zrak.

„Ibaže by nebol mŕtvy, naopak, je živý, bohužiaľ viac, ako mi je to príjemné... A je stále tu, niekde blízo nás.“

Pokračovanie v budúcom čísle

- - Inzercia - -