Dnes je pondelok, 28.september 2020, meniny má: Václav
Čas čítania
8 minutes
Zatiaľ prečítané

Poviedka na pokračovanie časť 16 - Listy od mŕtveho

apríl 07, 2020 - 15:00
Súdne pojednávanie, ktoré malo oficiálne vyhlásiť Andreja Tibenského za mŕtveho, sa nečakane skomplikovalo. Prizvaný bol grafológ, ktorý mal analyzovať písmo na záhadných listoch. Jeho správa všetkých šokovala. Podľa všetkého listy písal skutočne Andrej, ktorého všetci pokladali za mŕtveho.

Návrat z večnosti?

„Myslím, že je to už tu,“ zatriasla Eva spiacim Marekom, ktorý sa okamžite zobudil. „Evi, prosím, vydrž, už štartujem. Bože, kde sú tie kľúče...“ Pohľad na zmätkujúceho partnera ju pobavil. Bola by sa aj zasmiala, nebyť trýznivých kontrakcií, ktoré sa vracali v pravidelných desaťminútových intervaloch. Cesta autom do nemocnice bola pre ňu utrpením, už-už mala pocit, že sedí dieťatku na hlavičke a porodí kdesi za najbližšou križovatkou. No stihli to v poslednej chvíli. „Chlapček,“ prebral Evu z omámenia hlas lekára, ktorého sprevádzal hlasný krik novonarodeniatka. Bola to pre ňu tá najkrajšia chvíľa, ktorá v okamihu vykúpila celé roky trápenia, ktorými prešla.

Ešte celá ubolená sa skláňala nad drobným, mrviacim sa človiečikom, ktorý úplne nezúčastnene usilovne cmúľal vlastnú ručičku, keď vošiel do miestnosti Marek. Pozreli sa na seba, oči sa im zaliali slzami, neschopní čokoľvek povedať. Tá vlna nekonečného šťastia ich úplne prevalcovala. „Bože, aký je nádherný, môj syn,“ priam s posvätnou bázňou vyslovil Marek. „A tiež môj,“ dodala Eva s úsmevom. „Bol by som rád, keby sa volal Andrej.“

„Andrej??? Prečo Andrej, veď sme predsa chceli Martina, po mojom otcovi,“ prekvapená Eva si nevedela vysvetliť náhle rozhodnutie novopečeného otca. „Nehovoríš náhodou pod vplyvom nejakého, z medicínskeho hľadiska doteraz nepreskúmaného otcovského hormónu? Veď tie by mali účinkovať len na psychiku rodičiek, nie otcov.“ Nezaprela svoju ironickú podstatu, ktorou obyčajne prekrývala iracionálny strach, zmocňujúci sa jej v tých najneočakávanejších chvíľach.

„Viem, čo hovorím. Napadlo mi to v prvom momente, keď som ho uzrel a doslova sa mi podlomili kolená. Veď nebyť Andreja, tak by tu teraz s nami tento drobček nebol. Nech to znie akokoľvek, má na jeho zrodení veľkú zásluhu.“

„Dobre teda, ja súhlasím,“ prikývla a vystrela k Marekovi ruku, aby ho objala.

Syn priniesol do ich života radosť, akú doteraz nepoznali. Úzkosť a obavy vystriedala nová nádej, ktorú stelesňoval malý Andrejko. „Vieš, že mi je už celkom jedno, či som rozvedená, alebo vdova,“ povedala raz Marekovi, keď spolu uspávali synčeka. „To všetko budem riešiť potom, teraz na tom vôbec nezáleží.“

No súdnu mašinériu, ktorá sa už dala do pohybu, nebolo možné zastaviť.

.......

„Evi, prišlo niečo doporučené zo súdu,“ kričal Marek od dverí a podával jej zásielku na meno.

„Pozvanie na pojednávanie. Vraj ho obnovili, lebo sa v prípade objavili nové fakty a svedkovia,“ odpovedala na jeho spýtavý pohľad. „No to som fakt zvedavá, čo nové môže kto povedať v prípade Andreja. Veď to je už taký guláš, že to už nik nerozmotá do konca môjho života,“ dodala znechutene.

A kedy to bude?“ nahliadal do listu Marek.

„Už o dva týždne, presne dvadsiateho, ale pôjdem, veď čo už, ale rozhodne nič prevratné nečakám.“

......

Pojednávanie sa začalo oficiálnymi rečami ako obvykle. Na strane navrhovateľky sedela Eva, na tvári ktorej bolo vidieť, že je myšlienkami kdesi celkom inde, pri svojom synovi. Tvár odporkyne Viery však skrývala úplne iné emócie. Bolo z nej cítiť zmes napätia, triumfu a akejsi podivnej satisfakcie.„Poprosím svedka Andreja Tibenského,“ hlas sudkyne sa vryl Eve do srdca ako dýka. Neveriacky hľadela na dvere a chvíľu sa štípala do dlane, či sa jej to naozaj nesníva, či je skutočne v súdnej sieni a nie doma vo svojej posteli. Nie, nebol to sen, podobalo sa to skôr prízraku zo záhrobia. Do miestnosti vstúpil vysoký, chudý muž v mníšskom rúchu prepásanom povrazom. Predstúpil pred sudcu a sňal si kapucňu z vyholenej hlavy. Obrátil tvár k Eve a ich pohľady sa stretli v jedinej nemej, mučivej výčitke. V tých niekoľkých sekundách sa dal prečítať príbeh veľkej lásky, ale aj smútku, nepochopiteľných klamstiev a vynútených zrád. Eva takmer vykríkla od hrôzy. V jeho očiach sa ukrýval ten istý záhadný výraz zvláštneho smútku a výčitiek, ktorý si všimla v momente, keď odchádzal na tú osudnú dovolenku a na ktorý nevedela zabudnúť.

„Svedok Tibenský,“ oslovila ho sudkyňa menom, voči ktorému sa okamžite ohradil.

„Vážený súd, Andrej Tibenský je už päť rokov mŕtvy. Som brat Damián. Z rehole bratov svätého Františka z Assisi a momentálne žijem v kláštore neďaleko Skopje.“

„Mohli by ste, prosím, objasniť okolnosti vašej nezvestnosti a zmeny identity, ako a prečo k tomu došlo?“ vyzvala ho žena v talári.

V prvom rade chcem zdôrazniť, že som sa nedopustil nijakého trestného činu, ani ničoho podobného, kvôli čomu by som sa musel zatajovať,“ povedal, pričom sa uprene díval do Evinej tváre. Tá pod jeho uhrančivým pohľadom sklopila zrak, akoby sa náhle cítila trápne, že ho upodozrievala z účasti na poprave nebohého Ribanského. „Na tento súd som sa dostavil dobrovoľne, keďže mi záleží na šťastí mojej, dnes už takmer bývalej ženy, a samozrejme, aj na tom, aby vyšla pravda na povrch.“

„Nemáte pocit, že si tak trochu protirečíte?“ dostal sa k slovu Evin advokát. „Ak vám tak veľmi záležalo na šťastí mojej klientky, ako vysvetlíte fakt, že ste na dlhé roky zmizli bez stopy, nechali ju v neistote a strachu a kvôli vám musela čeliť aj dosť nebezpečným situáciám?“

„Je mi to naozaj ľúto, ale, žiaľ, to, čo som urobil, bolo jednoducho nevyhnutné. Šlo mi o život a v ohrození bol aj život mojej matky a manželky. Ak som chcel ochrániť svojich najbližších, musel som prijať takéto radikálne riešenie.“

„Mohli by ste byť konkrétnejší? O aké závažné dôvody išlo?“ dožadoval sa Evin advokát podrobností.

„Vážený súd, musím vysloviť námietku,“ skočil mu do reči právny zástupca Viery. „Kolega sa dožaduje informácií, ktoré sú predmetom vyšetrovania trestného činu vraždy a v záujme jej objasnenia nie je zatiaľ možné o nich hovoriť.“

„Námietke sa vyhovuje,“ súhlasila sudkyňa. „Toto je občiansky súdny spor, predmetom ktorého je rozvod manželstva. Prosím, aby sme sa teda držali meritu veci a skúmali len okolnosti rozpadu vzťahu.“

„V poriadku,“ súhlasil advokát. „Teda, pán Tibenský, vlastne, prepáčte, brat Damián, súhlasíte so zrušením vášho manželstva?“

„Áno, súhlasím,“ prikývol so zvesenou hlavou. „Ja som sa ho vlastne vzdal vo chvíli, keď som zložil rehoľný sľub, a hoci svoju ženu budem mať stále v srdci, dávam jej slobodu a prajem jej šťastie, zaslúži si ho.“

Súdne pojednávanie bolo krátke. V priebehu necelej hodiny boli manželia rozvedení.

.........

Malý Andrejko spokojne spinkal a vôbec nevnímal vysokého muža v mníšskom habite, ktorý sa skláňal nad jeho postieľkou. Neprebudil sa, ani keď mu palcom spravil znak kríža na čele a položil vedľa neho ruženec. „Tak, poď už,“ pristúpila k nemu Eva a jemne ho potiahla za rukáv. Andrej, vlastne Damián, sa poslušne nechal odviesť do obývačky a posadil sa na gauč. „Viem, že ti dlhujem vysvetlenie,“ začal kajúcne. „No keď sa dozvieš celú pravdu, pochopíš, že sa nedalo inak. Vtedy, pred ôsmimi rokmi, keď moja firma začala expandovať, mal som pocit, že ma nič nemôže zastaviť na ceste k úspechu. Netušil som, že je to začiatok môjho, vlastne nášho konca. Spoluprácu s Tónom som považoval za najlepší kšeft života, no ukázalo sa, že to bola zmluva s diablom. Prišiel za mnou s nápadom obchodovať s pozemkami, ktoré sa pod Tatrami stali zlatou baňou. Do spoločnosti sme ešte pribrali Romana a Bázika. Kupoval ich pre nás Ribenský, o spôsoboch, akými ich získaval, som nevedel, vlastne ani som nechcel vedieť. Chvíľu to naozaj fungovalo ako švajčiarske hodinky, no potom Ribenský čosi pokašľal a začala sa o neho zaujímať polícia. Tóno povedal, že to urovná. Plán bol vybaviť mu falošné doklady a poslať ho do zahraničia, kým sa to tu trochu urovná. Vzali sme ho na chatu a hučali do neho, no on nesúhlasil. Doslova sa rozplakal, že nemôže odísť, veď tu má rodinu a kto sa o ňu postará? Tak sme sa opili. Viem, nie je to práve racionálne riešenie, ale nič lepšie nám nezišlo na um. Teraz, keď si to celé vybavujem, začínam rozumieť, prečo nepil Tóno. Len tak sedel a všetkým trom nalieval. Ráno, keď sme sa prebudili, Tóno nervózne hádzal veci do auta a súril nás, že musíme odísť. A kde je Ribenský, pýtal sa Roman. Odišiel v noci, odvrkol Tóno. No všimol som si lopatu opretú o stenu, na ktorej bola ešte čerstvá hlina. Došlo mi, že nerýľoval. Mlčali sme o tom celé mesiace. Tóno vedel, že my vieme, no snažili sme sa zabudnúť. Nešlo to. Celý ten čas som mal pred očami tú použitú lopatu, ktorá ma bodala do srdca a do svedomia. Uvedomil som si ničotnosť svojho života. Všetky tie snobské večierky, drahé veci, zbytočné ako svet, v ktorom som žil. Svet, kde neexistujú priateľstvá, len účelové spojenia a kde si ukladáš do mobilu číslo len takého človeka, z ktorého môžeš niečo mať. Luxus vykúpený krvou, smútkom a utrpením nevinných. Tam na tej dovolenke, v Bosne, som to Tónovi povedal. To, že ja takto žiť nemôžem, že keď sa vrátime, pôjdem na políciu a ku všetkému sa priznám. Čo bolo ďalej, si už domyslíš. Romanova smrť nebola nešťastná náhoda a aj mňa odsúdil Tóno na smrť v perejach Neretvy. No akoby zázrakom sa mi podarilo zachrániť sa. Nafingoval som vlastnú smrť, aby som ochránil teba, aj seba a našiel útočisko v kláštore. Život rehoľníkov ma oslovil svojou prostotou, čistotou a najmä pravdivosťou. No celý čas som ťa sledoval, vedel som o každom tvojom kroku, bál som sa, keď som zistil, že Tóno je až príliš nablízku, tušil som, čo má v úmysle, no nemohol som zasiahnuť. Trápil ma tvoj smútok a tvoje slzy, no kým bol na slobode, nemohol som prísť a povedať pravdu. Už nie som viac Andrej, úspešný muž, ktorý ťa tak veľmi miloval. Som prostý brat Damián a s pokorou prijmem trest, ktorý mi svetský súd vymeria. Nech už bude akýkoľvek, nebude prísnejší, ako mi vymeralo moje svedomie, keď som ťa opustil. V modlitbách prosím o tvoje odpustenie...“

Evu zaplavili slzy a takmer sa nezmohla na slovo. Po chvíli sa spamätala, objala ho a tíško zašepkala: „Prosím ťa len o jedno, ak to bude aspoň trochu možné, ponesieš môjho syna na krst?“

„Rád,“ vymanil sa jej z rúk a tíško zavrel za sebou dvere.

Koniec

- - Inzercia - -