Dnes je pondelok, 03.august 2020, meniny má: Jerguš
Čas čítania
4 minutes
Zatiaľ prečítané

O klobúkoch sa mi aj sníva

júl 23, 2020 - 17:46
O troch klobučníckych gráciách z Košíc sme v týždenníku Slovenka už písali. Príbeh sa začal počas vojny, v roku 1942, kedy si len osemnásťročná Elena Budešová na Alžbetinej ulici otvorila Salón Icka. Splnila si svoj dievčenský sen a v rodine založila klobučnícku tradíciu, v ktorej pokračovala dcéra Eleonóra. Dnes sa o kráľovstvo klobúkov stará vnučka Eleonóra Gašková. Už len s mamou.

Spomienky na Icku

Eleonóra pôvodne v Košiciach študovala scénické návrhárstvo, neskôr žila niekoľko rokov v Prahe. Rodina a klobúková tradícia však napokon zvíťazili a jej kroky nasmerovali späť do malého obchodíku v rodných Košiciach. Klobúky ju bavia a za svoj úspech považuje to, že môže pokračovať v tradícii. S babičkou mali mimoriadny vzťah: Boli sme prepojené, ona bola moja spriaznená duša. Nemuseli sme sa ani rozprávať, dohovárali sme sa očami. Vždy sme niečo vymysleli a mamu postavili už pred hotovú vec. Bolo to milé a úžasné vyblázniť sa tak v trojici, aj keď má človek v bežnom živote iné starosti.“

Tretia klobučníčka v generácii má na akčnú babičku dodnes krásne spomienky: „Je ich asi milión. A predovšetkým – nikdy sme ju nevolali babička. Stále bola pre nás Icka, vravela, že ona nie je stará. Keď sme ju chceli nazlostiť, volali sme ju starká, stará mama alebo babička a ona vtedy odpadávala a prevracala oči. Je škoda, že človek nemôže žiť večne. Možno sa raz ešte stretneme. Mám rada, keď prídu zákazníčky a zákazníci, ktorí poznali babičku alebo maminu a smejeme sa, ako bolo kedysi, ako ľudia žili.  

Mama & dcéra 

Temperamentná usmiata Eleonóra dnes vedie obchod už len s pomocou mamy. Obe zamilované do klobúkov, samostatné, šikovné, sebavedomé. Ako sa dokážu pri práci zhodnúť? Samozrejme, že si kibicujeme do práce a kontrolujeme po sebe. Veľakrát sa stane, že nechám mamu vypárať niečo, čo sa mi nepáči. Alebo aj naopak. Keď sme boli tri, posledné roky babička finálne kontrolovala každý jeden klobúk či ozdobu do vlasov. Zhodnotila, okomentovala – pozitívne, ale aj negatívne... sú to veľmi milé a príjemné spomienky. Mama je určite väčšia odborníčka ako ja, veď som až tretia v poradí,“ priznáva s úsmevom šéfka príťažlivého obchodíku. Ale ako sa mení doba, menia sa aj materiály, látky, komponenty. „Tie modernejšie už niekedy idú šikovnejšie mne ako mame, veľakrát sa stane, že sa niečo mame nepáči a podľa mňa je to super. Nové materiály i možnosti kladú stále vyššie nároky na kreativitu. Dobrá inšpirácia je v tejto práci nevyhnutná. Kam chodí na nové nápady Eleonóra? „Niekedy sa mi o klobúku doslova sníva. Inak, tých inšpiratívnych miest je viac – internet, časopisy, prehliadky, staré modely... no väčšinou z vlastnej hlavy.“ Eleonóra na klobúky nemôže prestať myslieť, lebo ju prenasledujú všade. Prakticky celý dom je jedna veľká dielňa: „Kam sa pozriete, všade sú formy na klobúky alebo materiál. Radi by sme ho raz zrekonštruovali. Snáď na to príde, smeje sa. 

Hra o centimetre 

Každý klobúk má svoj „príbeh“. Ten je dlhý, náročný a predovšetkým jedinečný. V prvom rade je potrebné vybrať správnu farbu a tvar. Tam sa to však len začína. Ako zdôrazňuje Eleonóra, veľkú úlohu zohráva každý centimeter: To, čo sedí mne, môže aj iným, ale klobúk treba prispôsobiť postave človeka. Možno potrebujú o centimeter vyššiu alebo nižšiu hlavu klobúka. Striešku, teda karimu, majú mať nižší ľudia užšiu, vysokí zase širšiu. Potom sa formuje na forme. Obyčajne je drevená, ale sú aj hliníkové, ktoré používajú väčšinou v zahraničí. Neskôr sa klobúk opracuje, prípadne obšije ručne alebo na šijacom stroji a dá veľkosť hlavy. Na záver ho zdobíme – slávnostne, smútočne, športovo či na bežný deň, podľa želania zákazníka.“ Podľa Eleonóry si dnes zákazníčky kupujú klobúky na bežné nosenie i na mimoriadne príležitosti – slávnostné, svadobné, smútočné, ale i tematické, podľa toho, čo potrebujú. „Všetky sú vyrábané s láskou a všetky sú krásne,“ vyznáva sa Eleonóra.

Nielen pre dámy 

Podľa košickej klobučníčky sú zákazníčky veľmi rôzne. Patria medzi ne mladé dámy, ale i dôchodkyne, slečny, manažérky, deti, ženy, ktoré chcú byť moderné alebo sa venujú móde. Veľakrát sú to však aj ľudia, ktorí majú zdravotné problémy, málo vlasov, sú po chemoterapii, nosia okuliare. Do klobučníctva zablúdia dnes bežne aj muži, pričom nehľadajú klobúk pre partnerku. „Prekvapuje ma, že čoraz viac mladých mužov vyhľadáva klobúky. Už aj šesťnásťroční chlapci chcú byť elegantní, keď idú do divadla, alebo chcú pôsobiť vážne a dospelácky.“ Klobúky dnes nosia aj folkloristi, športovci i speváci. Podľa Eleonóry je to módne ako kedysi: „Páni už vedia, že k saku a kabátu patrí klobúk, aspoň v nedeľu. 

Hoci klobúky z ikonického košického klobučníctva nosia dennodenne ľudia na niekoľkých kontinentoch, Eleonóra medzi nich nepatrí: „Mám husté vlasy, takže klobúky nosím málo. Zato keď tvorím, skúšam si každý jeden. Vtedy si to dostatočne užijem,“ smeje sa a dodáva: „Samozrejme, ak sa idem prezentovať, alebo niekam do spoločnosti, tak väčšinou mám niečo na hlave posadené. Bez toho by to nešlo.“ 

A čo by robila, keby nevyrábala klobúky? „Neviem. Milujem starých ľudí, starala som sa o otcovho strýka. Možno by som pracovala v zariadení pre seniorov, alebo mala svoj domov dôchodcov. Klobúky sú však môj osud.“

- - Inzercia - -