Dnes je utorok, 22.september 2020, meniny má: Móric
Čas čítania
6 minutes
Zatiaľ prečítané

Viem ako skĺbiť vedu a materstvo

august 07, 2020 - 14:58
Pred štyrmi mesiacmi porodila krásnu dcérku, ktorej sa s priateľom neskutočne tešia. MARTINA GÁLIKOVÁ si však povedala, že už je čas, aby sa opäť vrátila k milovanej vede. Malú Minnku si dá do nosiča, upevní k telu a sadá k počítaču, aby pokračovala v skúmaní, ako hormóny regulujú množstvo telesného tuku.

Martina je úspešná mladá vedkyňa, za svoju prácu získala ocenenie Pre ženy vo vede UNESCO v kategórii do tridsaťpäť rokov. Zaoberala sa – a stále v tom pokračuje – úlohou pohlavných hormónov pri vzniku obezity. „Mohla by som povedať, že som raz išla v električke a všimla som si, že je akosi veľa žien vo vyššom veku, ktoré sú zaoblenejšie,“ s úsmevom hovorí mladá žena s tým, že tak by to asi opísala Danielle Steelová v románe. Život je však oveľa prozaickejší a hlavne vedecký je založený na rozmýšľaní a bádaní. „Dlhé roky sa zaoberám metabolizmom, to je to, čo ma zaujíma najviac. Raz som čítala vedecký článok o pohlavných hormónoch u žien, a tak mi napadlo, že by sme mohli túto problematiku skúmať na mojom obľúbenom modelovom organizme – na vínnych muškách. Hneď som sa myšlienky chytila a pustila som sa do experimentu,“  hovorí Martina. Výskum začala robiť na vínnych muškách, pretože sú to dobré objekty na vedecké bádanie, v mnohých ohľadoch lepšie ako klasické laboratórne myši. S vínnymi muškami – drozofilami pracovala ešte v čase, keď študovala genetiku na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Potom si urobila doktorát – získala titul PhD. na Inštitúte populačnej genetiky vo Viedni a ako čerstvá doktorandka pokračovala vo výskume v zahraničí. Pracovala na Štokholmskej univerzite vo Švédsku a v Inštitúte Maxa Plancka v Nemecku. Aj tam sa venovala štúdiu metabolizmu a obezity. Po desiatich rokoch sa vrátila na Slovensko. „Bola som si istá, že sa vrátim už vo chvíli, keď som odchádzala do zahraničia. Len som netušila, kedy. Myslela som si, že čas v zahraničí bude kratší. Na Slovensku som vyštudovala, tu mám rodinu. To, čo som tu získala, chcem vrátiť Slovensku, slovenskému školstvu a vede,“ vraví Mgr. Martina Gáliková, ktorá v súčasnosti pracuje v Ústave zoológie SAV v Bratislave.

Veda sa dá robiť aj z domu

Medzi rozprávaním si dcérku zoberie na ruky a pohojdá ju, keďže dievčatko zistilo, že aj po chrbte sa dá posúvať dopredu a nebezpečne sa hlavičkou blížilo k hrane stoličiek. Sme doma u Martiny v jednom z panelákových bytov v Bratislave. Tam má teraz výskumníčka pracovisko. Stôl s počítačom umiestnený v spálni, vedľa je kočiarik, kolíska pre Minnku a manželské postele. Všetko natesno, ale aby slúžilo účelu. Martina pred stôl presunie nafukovaciu fit loptu a ukazuje, ako to funguje, keď je mama a vedkyňa zároveň. „Takto si ju upnem do nosiča a sadnem si pred počítač. Minnku mám stále na očiach, tak zvykne spinkať a ja si zároveň môžem prezerať trebárs posledné merania,“ vraví. Samozrejme, najlepší scenár je, keď Minna-Anna, tak sa dievčatko volá celým krstným menom, zaspí večer v postieľke a mama sa môže naplno „ponoriť“ do vedy. „Keď som ešte nebola mama, myslela som si, že mám veľmi dobre zorganizovaný čas. No až dnes vidím, aké časové rezervy som mala. Dieťa ma naučilo lepšie si zorganizovať deň. Napríklad vážiť si a využiť každú, aj tú najkratšiu chvíľku. Pokým zovrie voda na čaj, upracem riady. Popri čistení zubov umyjem dlaždice v kúpeľni. A prechádzky s malou využívam na plánovanie experimentov a na premýšľanie o práci,“ hovorí Martina. Vysvetľuje, že jej denný režim je viac-menej prispôsobený dcérke. Vstávajú okolo šiestej, do siedmej Minnku nadojčí, prebalí a malá sa ešte stihne krátko zahrať s tatinom. Potom idú na prechádzku, hrajú sa a Martinka dcérke spieva pesničky. „Zatiaľ praktizujem tzv. kontaktné rodičovstvo, nechcem, aby mojou prácou malá trpela. Ale keď spí alebo sa sama hrá, snažím sa pracovať. Gazdinka roka zo mňa nebude – varím len občas, nepečiem. Žehličku, televízor ani facebook nemám. Ušetrený čas venujem rodine a vede,“ prezrádza sympatická mamina. Zaujímam sa, aké sú vedkyne mamy.  „Tie najlepšie vedkyne, čo poznám, sú zároveň aj výborné matky. Neviem, akou matkou a akou vedkyňou budem v budúcnosti, dúfam, že sa mi podarí skĺbiť obe úlohy,“ hovorí Martina.

S Peťom sú tím

A že sa o to snaží, je evidentné. Ide jej to skvelo, žiadna nervozita okolo nej nevládne. A malá Minnka akoby vytušila, že mama robí niečo dôležité. Žiadne náreky, žiadny srdcervúci plač. Naopak, celý čas sa radostne usmieva. Veľkú podpornú úlohu v tom, že sa aj počas materskej môže venovať vede, zohráva  partner. „Peťo je tiež vedec. Robíme na tej istej úlohe, s tým, že on sa viac zaoberá metabolizmom z evolučného a fyziologického hľadiska. Spolu sme študovali na vysokej škole v Bratislave, tam sme sa spoznali.“  Partner pracuje v Slovenskej akadémii vied a chodí na pracovisko. Dá sa povedať, že dnes tvoria akýsi výskumný tím, dvojicu, čo ide za cieľom. Prečo nie, veď aj Marie Curie Sklodowská pracovala na výskume s manželom Pierrom Curie a napokon získala Nobelovu cenu. A možnože sa podobný úspech podarí aj Martine a Petrovi. Ich snom bolo založiť si vlastné laboratórium, kde by pokračovali vo výskume metabolizmu obezity. „Teraz sa tomu prakticky venuje len Peťo, pretože máme malé dieťatko. Ja sa však snažím pracovať z domu, nepoľavujem, ďalej vedecky bádam. Žena, ktorá chce byť úspešná vedkyňa, musí mať predovšetkým odhodlanie a silný záujem o vedu. Zároveň musí mať veľa trpezlivosti a veľa pevnej vôle,“ vysvetľuje. A ako dodáva, robiť vedu je životný štýl. „Táto práca zmení človeku život. Keď som ešte nemala dcérku, chodila domov som sa domov akurát vyspať. Celý deň som trávila v laboratóriu, v práci. Voľný čas a domáce práce pre mňa neexistovali. Stále som myslela na výskum. Koľkokrát v noci som sa zobudila, že mi niečo napadlo, nejaká myšlienka. Budila som Peťa, aby som sa spýtala, čo si on o tom myslí,“ hovorí s úsmevom Martina.

Dopĺňať hormóny je riziko

Vráťme sa ale k vedeckému bádaniu. Čo zistila? „Tak ako ľudia, aj vínne mušky majú hormóny, ktoré regulujú tukový metabolizmus. Pri manipulácii s pohlavnými hormónmi sa ukázalo, že tukové tkanivo produkuje ďalší hormón alebo signál, ktorý vplýva na mozog a reguluje príjem potravy. Bohužiaľ, ale tak, že podporuje ,žravosť'. Samotné tukové tkanivo spôsobuje, že rastie apetít, núti mušky ešte viac jesť a potom priberať,“ vysvetľuje. Vedkyňa sa domnieva, že potrebujeme terapiu, ktorá sa zameria na tukové bunky, nejakým spôsobom ich „vyblokuje“. Výskum na vínnych muškách môže pomôcť vyvinúť metódu, ktorou by sme takto potom mohli „zatočiť“ s obezitou. Teraz, takto napísané, sa zdá, že je to jednoduché zistenie. Sú však za tým hodiny nekonečnej práce. „Používala som geneticky upravené vínne mušky, ďalej som ich krížila, aby som mohla odstrániť ich pohlavné cesty a hormóny. Nepredstavujte si to však tak, že som mala pod mikroskopom vínnu mušku a skalpelom som  jej vyoperovala pohlavné žľazy alebo mozog. Robila som to na genetickej úrovni, genetickou manipuláciou,“ prezrádza.

Odhalenie úlohy pohlavných hormónov pri vzniku obezity je dôležité nielen z hľadiska základného výskumu, ale aj z biomedicínskej perspektívy. Tento typ obezity sa u ľudí vyskytuje najmä v súvislosti s nedostatkom estrogénu a testosterónu. K poklesu týchto hormónov dochádza pri starnutí, menopauze a andropauze. „Je vedecky dokázané, že po menopauze – teda, keď dochádza k ubúdaniu hormónov – riziko, že žena priberie, stúpa. Pokiaľ viem, bolo urobených niekoľko štúdií, kde skúmali hormonálnu terapiu. Ženám po menopauze a mužom v andropauze podávali hormóny, aby znížili riziko obezity a tiež cukrovky. No ďalšie štúdie zistili, že takáto hormonálna terapia môže mať aj negatívne dôsledky, napríklad zvýšiť riziko rakoviny. Preto to zrejme nie je optimálna cesta,“ uvádza Martina Gáliková. Jej výskum priniesol zásadný zlom, nový smer, ktorým sa môže uberať ďalšie bádanie v oblasti obezity. Objasňuje ďalšie otázky, prečo priberáme. Pre našu spoločnosť, modernú civilizáciu, je tento výskum potrebný.

- - Inzercia - -